Utorok, 30. júl 2024 
Former Skyblue Predstavte si, že ste práve pracovne v Astane a večer už máte možnosť naložiť s voľným časom ľubovoľne. A práve sa tu hrá európsky pohár, kde je súperom domácich Viktória Plzeň. No nechoďte sa na to pozrieť!
Vstupenkové patálie
Možnosti zakúpenia online vstupenky som čekoval už doma, ale oficiálna stránka domácich vykazovala čudnú aktivitu. V ruštine vás pustila na plán štadióna, ale to bolo všetko. Vybrať si miesto a kúpiť lístok už nie. V angličtine iba „Buy tickets“ a biela plocha. Voľba cez nejaké kazašské ticketmedie či ticketportaly už bola zdieľnejšia, ale risknite to, keď ich nepoznáte. Aj u nás boli webové sídla, ktoré lístky ponúkali, ale nakoniec ste sa s nimi na danú udalosť nedostali, lebo boli falošné. Zostalo teda pri rozhodnutí – snáď to nebude vypredané a kúpim si vstupenku na mieste.
Čo som však podcenil, bol čas odchodu na štadión. Vyše miliónové mesto bez metra je v čase podvečernej špičky zahltené autami a hoci taxikár robil, čo mohol, ledva sme to stihli. V rozhovore s ním oprašujem ruštinu a tak sa dozvedám, ako to tu funguje. Na moju poznámku, že mesto je síce pekné, ale potrebovalo by metro, mi hrdo odpovedá, že už sa buduje. Nepôjde však pod zemou, ale vrchom. Zrejme mal na mysli závesný magnetický systém, aký funguje napríklad v nemeckom Wuppertali.
More policajtov
Moderná aréna sa nachádza na Turan avenue, ktorá je hlavnou tepnou Astany, vyše päť kilometrov od nášho hotela. Je teda čas sa v už padajúcom prítmí obzerať aj okolo seba. Presne oproti nej na druhej strany cesty stojí hokejová hala Barysu Astana, účastníka KHL. Taxikár správne predpokladal, že policajti túto stranu pred príchodom uzavrú a tak to vo finále stočil doľava a priviezol ma k štadiónu z opačnej strany. Aj tam bolo riadne husto a musel ma vysadiť asi 400 metrov od štadióna, kam sa už valili húfy nedočkavých fanúšikov.
Tridsaťtisícová aréna je ohradená už v slušnej vzdialenosti od tribún, každý koridor stráži policajt spolu s organizátorom v žltej veste. Ďalší regulujú ľudí na chodníkoch, iní autá na priľahlé parkoviská. Možno by nebolo od veci poslať sem na inštruktáž mladého Ivana, aby videl, ako vyzerá organizácia medzinárodných futbalových zápasov (alebo aspoň jeho bezpečnostného manažéra – ak už našiel ďalšieho…). Možno by sme potom pri odchode zo štadióna v Bratislave nevyzerali ako tlupa prvotnopospolných buranov, ktorá práve vyšla z jaskyne uloviť svojho šesťdesiatehoštvrtého mamuta… (Po zápase s Haifou nikým neregulované masy divákov, prechádzajúce na červenú, spôsobili upchanie križovatky Bajkalská – Vajnorská autami ako niekde v Bangladéši).
Ruka zákona ma nechce pustiť za plot, nech ukážem lístok. Hovorím – veď si ho práve idem kúpiť do pokladne. Ale oni na mňa, že vstupenky sú len online. Vtedy ma obleje studený pot. Na moju poznámku, že to predsa nie je možné a kde je kasa, ma napokon nasmeruje do búdky pri parkovisku, okolo ktorej som nepovšimnute prešiel. „Ale ponáhľajte sa, už asi zatvárajú“, začujem ešte za sebou.
Lístok za babku
Skutočne. Z troch pokladní otvorená iba jedna, predo mnou asi posledný oneskorenec. Slečna za okienkom sa nenamáha s otočením monitoru a vlastným výberom miesta. Direktívne oznámi: sektor E4 hore a spýta sa koľko lístkov. Záhadne nefunguje ani terminál. Tak vykešujem potrebnú hotovosť (prozreteľne som si vymenil pár eur) a konečne sa dostávam k vytúženej vstupenke.
Ak chcete vedieť, koľko stál lístok, tak si predtým pre istotu sadnite alebo sa radšej dajte rovno do horizontálnej polohy. Miesto asi ako hore na „béčku“ na Tehelnom poli za…. 5 eur! A nie, nešlo o pohár starostu Poltára, ale skutočne o zápas Európskej konferenčnej ligy! To Lefantovce, ak náhodou vyhrajú ako súpera v Slovnaft Cupe bratislavský Slovan, si s prehľadom vypýtajú dvojnásobok…(Len mimochodom, taxík stál šesť…)
Večer so zatvorenou strechou
Prechádzam trojitou kontrolou. Konečne môžem ukázať policajtovi lístok a prejsť cez koridor k turniketu. Tam asi zlyhala „balšája téchnika“, lebo chlapík pýta lístok cez mrežu a po jeho čeknutí mi ručne otáča turniket. Finálna kontrola je opäť odlišná od tej, akú poznáme doma. Žiadne šacovanie poväčšinou benevolentnými sbskármi, ale pekne rám a skener na batožinu ako na letisku. V roztržitosti som tam zabudol fľašku s tekutinou, čo vyvolalo malý poplach a jej následné nútené vypitie pod dozorom. Bdelosť je stále na mieste, Usáma má nasledovníkov…
Konečne usadám na svoje miesto. Ako prvé registrujem umelý trávnatý koberec a zatiahnutú strechu modernej stavby. Takže dnes si zahráme halový futbal. Prečo, keď vonku bolo ešte aj pri odchode príjemných 10 stupňov a po daždi ani stopy, neviem. Videl by som v tom zmysel v januári, keď tu podľa taxikárových slov treskúca zima bežne atakuje mínus tridsať stupňov Celzia. Divákov poriedko, tipujem to tak na pätinu kapacity, ale veď do začiatku ešte zostáva pár minút.
Zostávajúci čas pri rozcvičke vypĺňa hudba, akú som počul na arabských súkoch alebo vo veľkom bazári v Istanbule. Vzápätí sa orchester v bielych košeliach s podivnými strunovými nástrojmi objaví na veľkoplošnej obrazovke za mohutného potlesku. Takže oni tu hrajú live. Ale po 15 minútach už toto podivné trilkovanie lezie asi každému Európanovi na nervy a túži uľaviť svojim ušiam hoc aj prehryznutím tých strún. V duchu si však kladiem otázku, čo by s ich sluchovými orgánmi urobil Depeche Mode alebo nebodaj Rammstein…
Tribúny sa naplnili
Nasleduje predstavovačka hráčov. Pri tej domácej žiadny zborový hukot priezvísk z tribún, spíker sám číta celé mená. Dokonca bez obrázkov hráčov na veľkých obrazovkách. Táto pocta tu zrejme patrí len strunovému orchestru…
Mužstvá nastupujú na plochu a štadión sa medzitým až neuveriteľne zaplnil (napokon 24.421 divákov!) Dokonca sa za bránou vpravo (v prvom polčase v nej bude hosťujúci Staněk) vytvoril aj kotol. Domáci v žltom, Plzeň v čiernom s nejakou podivnou bledomodrou kombináciou. (Vždy sa čudujem, prečo majú kluby potrebu obetovať vonku svoju oficiálnu kombináciu, keď vôbec nekoliduje s domácou).
Po úvodnom výkope sa dokonca začína ozývať adolescentné „Bum, Bum, Bum, As-ta-ná“, a ku kotlu sa postupne pridávajú aj ďalšie sektory a začínajú sa vlniť žlté vlajky. Prvý polčas veľa vzruchu nepriniesol. Až na oživovanie Chorého v úvode, po ktorom dostali hostia jediný aplauz (k tomu sa ešte dostaneme). Platonickú snahu domácich tlačiť sa k bráne stelesňujú najmä arménsky pravý bek Hovhannisyan a 36 – ročný Chorvát Tomasov, ktorý je kapitánom aj mozgom mužstva. Rozhodne viac som čakal od Bosniaka Lončara na mieste sedmičky, ktorý hru skôr spomaľoval ako režíroval.
Hostia si šli za svojim
Plzeň si naopak išla od začiatku svoje, pôsobila futbalovejšie a bolo len otázkou času, kedy na nekompaktných domácich udrie. Stalo sa tak, paradoxne, po úvodnom góle Tomasova na začiatku druhého polčasu. Aréna buráca akoby sa domáci práve stali majstrami sveta. Gól, ktorým zaťahali za chvost viktoriánskeho tigra, ich však akurát úplne vyvedie z konceptu. Oživený Chorý a Kalvach kontrujú v priebehu dvoch minút dvomi zásahmi a stav 1:2 na ukazovateli sa už do konca zápasu nezmení.
Domáci sa síce neefektívne snažili, ale hostia si už tri body rutinne postrážili. Vzruch prinesie iba striedanie v 73. minúte. Hráča s číslom 17, ktorý prichádza na trávnik, vítajú ako Messiho. Ženy jačia ako puberťáčky, keď Justin Bieber oznámi, že sa mu podarilo vyhrať boj s ďalšími dvoma akné. Tou „hviezdou“, ktorá dostala divákov do tranzu, je domáci reprezentant Aymbetov…
Futbal milujú svojsky
Príjemným prekvapením, aj napriek mdlému výkonu Astany, bola napokon atmosféra. To, čo spočiatku vyzeralo na žilinské odrhovačky, sa napokon zmenilo na celkom slušný support. Domáci kotol spustil viaceré aj nám známe chorály, dokonca aj bez lesného posedu pre Šmuca a jeho megafónu. A mohutne sa k nemu pridávali postupne všetky sektory (bratislavskí jadierkári, hanbite sa!).
Čo sa však nedalo nevšimnúť, bolo chovanie kazašských fanúšikov – k pravidlám aj k súperovi. S jednoznačným záverom – futbal milujú, ale nerozumejú mu. Keď domáci hráč zatiahol ručnú brzdu a dostal oprávnene žltú, diváci pískali, bučali a hromžili, akoby sa im práve stala tá najväčšia krivda. Zároveň s posmechom sprevádzali každú nevydarenú strelu súpera. Hneď po záverečnom hvizde sa zborovo zdvihli a opustili svoje miesta – bez potlesku, bez piskotu či akejkoľvek interakcie so svojim mužstvom. Ako keď skončí šichta vo fabrike. Na druhej strane kvitujem, že si odpustili hejty na gólmana Čondriča, ktorý svojimi kiksami pôsobil podobne kalamitne ako Chovan v minulej sezóne. Hľa, nielen u nás máme dobrých chlapcov….
Fanshop končí záverečným hvizdom
K postrehom zo zápasov patria aj bufety a fanshop. Už len expresne. Hot dog (dánsky a francúzsky ???) a sendvič cca 3 eurá, Pepsi Cola 1,2 eura, káva a čaj 0,8 eur a štvrť litra vody 0, 70 eur. Pri fanshope prichádza bod pre Slovan. Pokiaľ kritizujeme, že stále nemá kamenný, tak vedzte, že supermoderná Astana Arena je na tom ešte horšie. Búdka na námestí Tehelného poľa je oproti miestnemu „fanshopu“ hotová Burj Khalifa – uprostred chodby v útrobách štadióna, pozliepaná zo štyroch strán mobilnými reklamnými stenami! So záverečným hvizdom sa predaj končí a fanshop sa začína rozkladať. Takže k žiadnemu suveníru som sa už nedostal: „Fanshop is closed“, rezolútne oznámil policajt, chrániaci ho vlastným telom.
Pri odchode pevné nervy
Ak som už po príchode šípil, že s odchodom budú problémy, realita ďaleko prekonala očakávania. V organizovanom chaose, s množstvom naftových výparov a trúbiacich vodičov, by ste radšej utekali preč. Všetci mali objednané taxíky cez appky, ale tie sa jednoducho v tom pretlaku áut nedokázali dostať k blízkosti štadióna.
A tak sa všetci nakláňali do okien prichádzajúcich vozidiel a potom sklamane odchádzali, lebo tento taxikár prišiel pre niekoho iného… A ešte dobrá rada pre bratislavských kaskadérov, ak by sa raz vybrali do Astany. Tu sa autá valia prúdom v troch pruhoch z každej strany a vodiči nekompromisne šliapu na plynový pedál. Ak by ste mali chuť skúšať domáce prebiehanie cez cestu, nerobte to. Červené na prechodoch síce trvajú pre chodcov večnosť, ale radšej treba počkať. Inak by s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, vaša vdova zhrabla životnú poistku a skrátka by neprišli ani krematórium a urnový háj…
Sledujúc toto pozápasové divadlo, vybral som sa radšej pešo po Turan Avenue späť do hotela. Jej dominanty hrajú v noci všetkými farbami, takže je to pastva pre oči. Až v polovici cesty mi na znamenie zastal konečne voľný taxík. V každom prípade, cesta za kazašskou futbalovou fankultúrou nebola márna. Napokon, ako nikde vo svete…
Komentáre