Na vlastné buľvy: Návrat do Michaloviec, kde takmer padol štadión

Keby som veril na osud, poviem, že osud to zariadil tak, že som po čosi vyše roku opäť zavítal na východ a opäť sa v čase môjho turné po lekároch hral zápas medzi Michalovcami a Trnavou. Na osud síce neverím, na fodbal som sa však vybral. Lebo Janočko bez fodbalu, to je jeden veľmi smutný príbeh, ktorý by sa ujal nielen v Reflexe, ale aj v Modrom z neba. Nenechajme Vilka plakať, poďme si prečítať, ako bolo.

Do polčasu (skoro) hotovo

Modrá brána pri michalovskom štadióne bola pre bežného smrteľníka zatvorená, no ja som sa bol ochotný dožadovať svojho vstupu dovnútra. Našťastie, usporiadateľská služba vyhodnotila moje požiadavky ako opodstatnené, uznala, že akreditáciu som si vyžiadal správne a pustila ma.

Ešte než začal samotný zápas, z videa na veľkej obrazovke sa vizuálne prihovorili ctenému diváctvu taký Igor Žofčák či Matej Trusa a zahrala sa klubová hymna. Všimol som si, že štadión prešiel drobnými zmenami (alebo som len ja bol minule nepozorný). Najviac ma zaujali skokanské mostíky, ktoré nekončili nad vodnou plochou, ale viete ako sa hovorí: Kto som ja, aby som súdil?

Hostia z Trnavy potvrdzovali kvalitu už od prvých sekúnd, sily im ešte stačili. “Šak ten je taky rychly, že ho aňi faulovac našo ňescihnu” vyjadril sa jeden z prítomných divákov. Ani sme sa nenazdali a už bolo 0:2, šťastnejší boli fanúšikovia Spartaka a domácim sa hra ich mančaftu, logicky, nepozdávala. “Mame pejc sekund loptu, z toho brankar ju ma štyri u rukoch”, zaznela analýza z tribúny. Keď favorit pridal aj tretí gól, z letargie by Michalovce nevytrhol ani Messi. Do polčasu ešte padlo po góle na každej strane a zdalo sa, že domáci fanúšik, ktorý sa vybral miesto futbalu na Šíravu, bol víťazom dnešného zápasu.

Zápletka ako v Poirotovi

V polčasovej pauze som medzi novinárskych kolegov priniesol informáciu o tom, že Michal Ďuriš dal stý ligový gól a zapísal sa do elitného Klubu ligových kanonierov. Na východe však nie každý verí naturalizovanému Trnavčanovi, a tak sme otvorili Transfermarkt a začali sme na prstoch počítať. Jak sme počítali, tak sme počítali, vyšlo nám, že stovka to naozaj bola.

Tí, ktorí cez polčas odišli, prišli o drámu hodnú Oscara. Zemplínskeho. Skóre počas zápasu síce bolo aj 0:3, aj 1:4, ale domáci znížili na 3:4 a štadión ožil, alebo, ako sa na východe hovorí, “občul še”. Chvíľami som sa bál, že tunajšia futbalová aréna padne. Povzbudzovanie určite narušilo statiku, veď pri každom náznaku šance domácich ľudia tľapli po čom sa dalo – po sedadle, podlahe, po susedovom stehne. Michalovce zavetrili šancu na zvrat ako z knihy Agathy Christie a tak sa dokonca niektorí skôr odídení diváci vrátili na pôvodné sedadlá.

Až vtedy začal ten pravý kongres amatérskych trénerov. Dokonca ani môj fyzioterapeut neokomentuje každý pohyb tak, ako diváci na slovenských tribúnach. Že by sa v Michalovciach hanbili, to sa nedá povedať – pýtali si góly, strely, karty, vylúčenia, viac minút v nadstavenom čase… Všetko v rámci futbalovej vášne a zábavy.

Plusy a mínusy zemplínskeho večera

Jedinou väčšou škvrnou zápasu pre mňa bolo častovanie hosťujúcej lavičky od hŕstky jednotlivcov z domácej strany, ktorá si vybíjala frustráciu z rozhodnutí rozhodcu. Čím si Michal Gašparík zaslúžil vulgárne pokriky či pokus o atentát čímsi malým z tribúny, to mi nie je jasné.

Ale aby som to dnes nezakončil len negatívne – okrem siedmich gólov som videl brilantného Marcina na strane domácich, peknú prekrikovačku fanúšikov domácich aj hostí. Kamarát, ktorého som na futbal prehovoril mi poďakoval, že nevidel zápas Manchesteru United a ak si pamätáte na moju minuloročnú reportáž, aj tentoraz sme sa skoro stretli so Spartakovcami na benzínke. Nestalo sa však, trnavský autobus si to namieril smerom na západ a ja zase na zápas Humenného so Slovanom, konkrétne na ten hokejový.

Ale o tom až zajtra, milé deti…