Na vlastné buľvy: Nečakaný hrdina, Harry Potter z lavičky a akciové ringloty

Po prvej hodine dvojzápasu medzi Lechom Poznaň a Spartakom Trnava by na slovenský tím nikto nestavil ani deravý zlotý. Zverenci Michala Gašparíka sa však po včerajšej magickej noci na Štadióne Antona Malatinského budú zjavovať Poliakom na horora.

Predzápasová Trnava

Viete, že ide o veľa, keď v meste zrušia diskusiu s premiérom kvôli bezpečnostným rizikám. Viete, že bude zábava, keď v práci napriek pustenej hudbe počujete hluk fanúšikov súpera. A viete, že štvrtkový večer bude nezabudnuteľný, keď sa len jemnou prechádzkou po Hlavnej ulici dostanete do stredu modrého mora. Tak vyzeral štvrtok pred odvetným zápasom 3. predkola Konferenčnej ligy.

Čím viac hodina stúpala, tým silnejšie riedila modrú farbu v meste červeno-čierna syntetika a nebolo nezvykom, keď ste videli pospolu debatovať priaznivcov oboch tímov. Podľa polície rizikový zápas, podľa mojej vizuálnej skúsenosti príjemné stretnutie dvoch táborov, ktoré si boli dovtedy neznáme.

V ostatnom článku som preberal šance Trnavy. Pripomínal som, že bude potrebné veľké prekvapenie, ktorým by Spartak Lech zaskočil. Tréner Gašparík tomu išiel naproti výberom zostavy a taktiky a ja som tiež nezaostával. Na novinársku tribúnu som priniesol akciové ringloty. Zožal som úspech u kolegov, čo bola len predzvesť nasledujúceho diania.

Mystická odveta

Na pozápasovej tlačovke tréner hovoril o tom, že na trnavskom štadióne je čosi magické. Ja dodávam, že aj biblické, pretože pri prvom góle sa Oforimu rozostúpila obrana súpera tak, ako sa Izraelitom v Starom zákone rozostúpilo more. A bolo 1:0. Pre Spartak, nie pre Mojžišovu patriu.

Mystickou cestou si podľa môjho subjektívneho uváženia prešla aj rozhodcovská trojica. Rovnako ako Tomovi Hanksovi v Stroskotancovi, aj u nich sa zdalo, že im pár vecí v živote ušlo. Arbiter Cesar Soto Grado prejavil tak málo citu pre hru, že by tým nedojal ani Vila Rozborila. Niektorí fanúšikovia kvôli tomu, aby si od srdca zapískali na rozhodcu pri odchode do šatne cez polčas, dokonca obetovali cikpauzu a postávanie v radoch pred bufetom.

Ako som už spomenul, najprv bolo 1:0. Potom bolo 2:0 a potom 2:1 a to prišlo na rad opäť kúzlenie – to keď zrazu hráči Lechu dostali porcelánové nohy a padali pri každom prievane. Medzi 64. a 74. minútou mali z tímu hostí najviac nabehaných kilometrov určite zdravotníci.

Skôr Weiss hlavou ako Štetina nožničkami

Všetkých 16 708 divákov videlo rozuzlenie z kopačky nečakaného strelca. Ak by to nebol futbal ale hollywoodsky trhák, kritici by povedali, že finále bolo príliš pritiahnuté za vlasy. Lenže futbalové scenáre píše sám život (a občas stávkarská mafia, aj keď pravda nie na našom území). Keď lopta padala smerom k Lukášovi Štetinovi a ja som videl, že sa ide pokúsiť o zakončenie, hovoril som si, že do polčasových párkov museli pridať niečo prudko halucinogénne. Stopér sa totiž odhodlal k nožničkám. Miesto vykĺbeného ramena či zlomených stavcov si bujak z obrany pripísal víťazný gól. Neveril tomu ani tréner súpera, ktorý po zápase zisťoval u novinárov, či je strelec naozaj obrancom.

Pozápasový rozhovor s hrdinom večera sa práve točil na kamery a mikrofóny, keď do mediálneho hlúčiku vletel nečakaný respondent. “Toto som ešte nevidel, aby si ty dal nožnicami gól”, zahlásil Martin Škrtel vopchatý medzi novinárov. “Maťko naučím ťa to,” ponúkol mu so smiechom Štetina. Bývalá trnavská 37čka, ktorej oslavy postupu išli o dosť lepšie, než sa aktuálne darí vyjednávať prestupy manažmentu Liverpoolu, ešte dodala, že by skôr čakala gól hlavou od Vladka Weissa.

Fanúšikovská náprava

Na zápasy Spartaka chodím už nejaký ten štvrtok. Nepamätám si, či som za posledné tri roky zažil taký, pri ktorom od napätia diváci vstávali skôr, než v nadstavenom čase. Tentoraz sa tak začalo diať už od 80. minúty.

Takmer plné hľadisko vytvorilo atmosféru, ktorá strhla všetkých prítomných. Dovolím si povedať, že si aj napravila renomé za zápas s Valenciou. Keď už všetci diváci stáli pochytaní za ramená, začali sa centrom Malého Ríma ozývať oveľa priateľskejšie slová ako v storočnicovom stretnutí. Úvod zápasu ozdobilo príjemné choreo, no a ak niekto prišiel na Spartak prvýkrát, nemyslím, že má dôvod neprísť aj inokedy.

Na záver

Keď som pred týmto dvojzápasom odpovedal na otázky o šanciach trnavského tímu, považoval som za najväčšie zbrane gólovú formu Djuričina, väčšiu odvahu a možnú prítomnosť nečakaného hrdinu. Hoci mi bolo jasné, že favoritom dvojzápasu Spartak nie je, povedal som, že Trnava na to má, tréner však musí vystúpiť zo svojho tieňa a konečne priniesť play-off Konferenčnej ligy. Myslím si, že sa všetko vyššie spomenuté splnilo. 

V prvom zápase som videl len mimimum odvahy zo strany slovenského tému. Ako mávnutím čarovného prútika sa však Spartak osmelil a vybavil si dvojzápas, na ktorý sa bude dať cestovať aj ICčkom. Vyzve totiž ukrajinské Dnipro-1 a to hráva domáce zápasy európskych pohárov v Košiciach.