Piatok, 19. apríl 2024 
Former Skyblue Päťgólové prebudenie Dukly, účastník Ligy majstrov na lopate nezlomných klokanov z Vršovíc či štyri nepremenené tutovky hradeckých „votrokov“ na Letnej, ktoré mohli pochovať železnú Spartu. Toto všetko sa dalo vidieť cez víkend na pražských ligových trávnikoch.
V piatok popoludní vyrážame do Dejvíc. Práve tu, v obkolesení „dobrých adries“ ako sú Hanspaulka či Baba, leží štadión „Na Juliske“, kde desaťročia hráva svoje zápasy Dukla Praha. Za boľševika veľkou časťou spoločnosti nenávidení prominentní „vojaci“, ktorí si mohli vybrať hráča, na ktorého ukázali prstom. Kopali tu veľké mená. Ja si z nich už pamätám len generáciu Nehodu, Vízka, Gajdůška, Rotta, Pelca, zo Slovákov Jána Kozáka st. či Jána Kapka.
Na ťahu Európou
Nezabudnuteľné zostanú hlavne európske pohárové zápasy ako vyradenie Evertonu, Glasgow Rangers, Benfiky, Vicenzy, demolácia VfB Stuttgart (4:0), ale i dve nepostupové remízy s Manchestrom United – 1:1 na Old Trafforde a 2:2 v Prahe. Bolo to v roku 1983 a Dukla bola jednému z najslávnejších klubov sveta viac než vyrovnaným súperom. Postúpil šťastnejší… Vtedy sa zabúdalo na averziu a štadión vypredalo 30 tisíc divákov. Dodnes vidím jeden transparent, ktorý hovoril za všetko: „Ne jen Sparta, Slávie, také Dukla naše je!“
Socha Masopusta
Dnešná realita? Žlto – bordoví sa po vypadnutí v roku 2019 už štvrtú sezónu trápia v druhej lige. Pohorel tu Roman Skuhravý, ktorý dnes predvádza zázraky s Podbrezovou v najvyššej slovenskej súťaži, takže trénermi to asi nebude. Pred touto sezónou sa vrátil na rodnú hrudu (naposledy Jablonec) známy búrlivák Petr Rada. Práve do neho vložili na Juliske veľké nádeje, že tentokrát to už s návratom medzi elitu konečne vyjde.
Dukla však mala katastrofálny štart do sezóny a od začiatku okupovala spodné priečky tabuľky. Pred piatkovým duelom s Jihlavou bola na 11. mieste, súper prišiel ako číslo 6. Bude posledný septembrový deň konečne dátumom, kedy sa Dukla odrazí smerom hore?
Asi sme neboli jediní, kto s touto otázkou šliapal za slnečného piatkového popoludnia do kopca ku štadiónu, kde nechýbajú ani „schody do neba“. Stožiare osvetlenia, prečnievajúce ponad vysoké stromy, vyznačujú správny smer. Po zdolaní adrenalínových schodov sa ocitáme pred sochou Josefa Masopusta. Kto iný by ju mal mať pred štadiónom, ak nie prvý československý držiteľ Zlatej lopty?
Nápor cudzincov
Prvé prekvapenie zažívame pri pokladni. Chlapík v zelenej reflexnej veste na nás spustí po anglicky, že máme pokračovať vyššie a tam si kúpiť lístky. Prečo hneď v cudzom jazyku, pochopíme neskôr. V každom prípade sa dozvedáme, že tri štvrtiny štadióna (tvorené betónovými oválmi na státie) sú pre verejnosť uzavreté a otvorená je len veľká hlavná tribúna, pristavená k vysokému svahu, ktorú sprístupnili v roku 1975 a pôvodne (v čase lavíc, nie samostatných sedačiek) pojala 11 240 divákov. Poskytuje spektakulárny výhľad, lebo z jej horného poschodia vidieť aj Hradčany, rozhľadňu na Petříne či ZOO…
Tu si pri vstupe (jedinom) konečne kupujeme lístky a pristavujeme sa pri dlhom rade pred fanshopom. Sídli v drevenej búdke, v akej u nás predávajú lokše alebo trdelníky. Podľa anglickej a nemeckej vravy prevažne samí mladší cudzinci. Kupujú dresy, šály či rôzne upomienkové predmety. Domáci z okolia futbal ignorujú, návštevníci zo zahraničia stále registrujú, že toto je veru klub slávnej tradície.
Ako sa na nich pozerám, začujem „Entschuldigung…“. To sa okolo mňa prediera pán so šedivou bradou, ktorý určite dral školské lavice o pár rokov skôr ako ja. Takže aj staršie zahraničné ročníky tu majú zastúpenie. Na sebe má bundu s logom FC Erzgebirge Aue (za Honeckerovej NDR oberligový Wismut Aue). Vtedy pochopím to privítanie v cudzej reči.
Sedadlo? Ráčte si vybrať!
Na Juliske to „žije“ v hornom poschodí obrovskej tribúny. Tu sú bufety, debatné krúžky s klobáskou a pivom. Opretý o betónový múrik môžete odtiaľto spokojne sledovať celý zápas. Vľavo od fanshopu je cez trávu vstup do VIPky a skyboxu. Striehnem, či medzi smerujúcimi do týchto priestorov neuvidím nejakú legendu Dukly. A možno som aj niekoho prepásol. Ale ja si ich pamätám inak ako šedivých pánov… Isté je, že Láďu Vízka či Zdeňka Nehodu som nezaregistroval. Tých by som spoznal neomylne…
Zbehneme až po spodný rad schodov, pokiaľ nám to zátarasy dovolia. Aspoň pár dobrých záberov z povolenej zóny, keď už je zvyšok štadióna uzatvorený. Pri výstupe naspäť do vrchného podlažia ľutujem svoju nepripravenosť – tentokrát 99 schodov! Nabudúce už len s alpinistickou výstrojou…
Sadáme si presne do stredu tribúny s výhľadom na poliacu čiaru. Miesto si tu môžete ľubovoľne vybrať. Je ho tu voľného habadej. A kocháme sa panorámou. Vpravo vidíme okrem už spomínaných dominánt Hotel International Praha s päťcípou hviezdou na vrchole, pripomínajúci moskovský Lomonosovov inštitút. Vľavo na kopci lemuje horizont sídlisko Bohnice, ktoré bolo vraj pôvodne postavené ako bariéra pre atómový útok na vtedajšie hlavné mesto ČSSR…
Duklácky gólostroj
Začína sa zápas. Ľudí ako vždy poriedko, ale bubeníci dodávajú tú správnu atmosféru. Dukla sa trápi, do šancí sa nedostáva. Naopak, nebezpečnejší sú hostia, ktorí keď sa dostanú na dostrel, smrdí to gólom.
V zostavách len dvaja legionári – v jihlavskej Slovák Matúš Lacko, v domácej Kórejčan Kim Seung Bin. A je to práve on, kto v čase, keď sa už hotujeme na polčasovú klobásu, trafí sieť. A o dve minúty tam padne aj druhý gól. Tomuto sa všade vo svete povie vyťažiť z minima maximum.
Po návrate z kabín pridajú domáci rýchly tretí gól a začínajú koncertovať. Ukazovateľ sa zastaví až na stave 5:0. To, čo do 43. minúty vyzeralo opäť ako mision impossible, sa zrazu zmenilo na jednoznačnú záležitosť.
Pred nami sedí manželský pár v strednom veku. Pani má na nohách celý zápas rozložený jihlavský dres s č. 6. V zostavách si nalistujem meno Vedral. Zrejme maminka, a neveriaco krúti hlavou. Naopak, drvivá väčšina z 588 platiacich divákov nadšene aplauduje. To číslo nie je omyl, ale na Dukle dlhoročná realita…
Ušetrili na osvetlení
Hoci sa zápas končí o takmer o 18:30 a na Dejvice už padá súmrak, reflektory zostávajú vypnuté. Energetická kríza straší aj v „stovežatej“ a tých pár minút pri jasnom výsledku dokopú obe mužstvá aj pri horšej viditeľnosti.
Slávna Dukla sa víťazstvom posunula na 8. priečku a na vedúcu Líšeň stráca šesť bodov. Iba prvá priečka zaistí priamy postup do najvyššej súťaže. Ďalší dvaja musia do baráže. V odchádzajúcich skupinách fanúšikov najčastejšie rezonuje otázka, či toto päťgólové víťazstvo konečne naštartovalo Radičovu družinu (ako tu familiárne volajú trénera) k boju o postup… Tradícia aj stále slušné zázemie k tomu velia, hoci armáda je tu už dávno minulosťou.
Žižkovské reminiscencie
Sobotné ráno víta návštevníkov Prahy čiastočnou oblačnosťou. Pršať má začať podľa predpovede o druhej hodine popoludní. Máme kúpené lístky na Bohemians, kde zavíta o 16:00 účastník Ligy majstrov Viktória Plzeň, a aj na večerný zápas, keď Sparta hostí Hradec Králové o devätnástej. Dovtedy je čas aj na krátky trip po zaujímavých lokalitách.
Pohľad zo žižkovskej televíznej veže nám zablúdi na tribúnu štadióna miestnej Viktorky. No neprejdete pár krokov dolu ulicou? Ešte nedávno prvoligový klub, ktorý hrával zápasy v nedeľu dopoludnia ako u nás Petržalka. V lete spadli Viktoriáni až do tretej ligy, kde v súčasnosti vedú jednu z jej dvoch skupín. Postaveniu zodpovedá aj štadión, ktorého brána je dokorán otvorená. Sedačky sú okrem hlavnej tribúny kompletne demontované, mobilná tribúna za jednou z bránok zmizla úplne. Azda si tu nepovedali, že tretia liga sa dá sledovať aj postojačky? Slávna Čekanova éra so Slovákmi Jančulom a Majorošom, keď sa čeveno – bieli stretli v PVP aj s londýnskou Chelsea, už zapadá prachom…
Ostrov minulosti
Dve hodiny pred zápasom nachádzame azyl pred avizovaným dažďom v nákupáku pri štadióne Slávie v Edene. Je to iba dve električkové zástavky od Bohémky, takže ideálna poloha. Aréna je, podobne ako všetky novopostavené stánky, nedobytná pevnosť typu Alcatraz. Na rozdiel od tých starých ako na Žižkove. „Sešívaní“ hrajú až v nedeľu večer, tak aspoň pohľad zvonka na veľké bannery s klubovými legendami a nazretie do fanshopu.
Hodina „H“ sa blíži a tak sa presúvame k miestu činu. Nápis Ďolíček, víc jak stadion – vôbec neklame. Keď prejdete pod bránou s logom klokana, dýchne na vás iný svet. Atmosféra starých čias, kde génius loci má stále svoj domov. Osobitá, až elektrizujúca, z ktorej neuberú ani zubom času poznačené časti tohto stánku. Napríklad drevené schodisko k hlavnej tribúne, potiahnuté térom a natreté, samozrejme, na zeleno. Vyzerá, že pamätá druhohory. Návštevu odporúčam každému, komu nevoňajú novodobé hypermoderné uniformné kvádre. Tí druhí, ktorým stačí ku šťastiu komfort a pukance, nech sa naopak štadiónu pri Botiči širokým oblúkom vyhnú. Boli by sklamaní a zbytočne ufrfľaní….
Vernosť fanúšikov
Pred fanshopom dlhočizný rad a vstup do vnútra reguluje usporiadateľ v oranžovej veste. Stoja pred ním chlapi aj ženy so zeleno – bielymi šálmi na krkoch. A predsa si ešte idú niečo kúpiť, lebo chcú podporiť svoj milovaný klub, ktorý pred pár rokmi práve fanúšikovia zachránili pred zánikom. Podľa pohybu radu správne usúdime, že pred zápasom sa nemáme šancu do neho pozrieť a tak radšej rýchle na hlavnú tribúnu, už takmer zaplnenú. Stíhame si vziať so sebou aspoň pivo v 50 Kč zálohovaných kelímkoch z tvrdého plastu, na väčšine ktorých sú vyobrazené legendy Bohémky. A vzadu čítam: „Nevracejte pohár, podpořte klub“. Aj by som si ho vzal, ale pri vstupe na Letnú by mi ho odobrali. A nielen preto, že je od konkurenta…
Maličký štadiónik sa dnes naplní. Vľavo za bránou, prevažne s miestami na státie, má svoj domov kotol. Ten sa prezentuje nielen vytrvalými chorálmi, ale aj peknými choreami, medzi ktorými nemôže chýbať klokan. Oproti hlavnej tribúne sa týčia staré bytové domy. V detstve som pri televíznych prenosoch závidel ich obyvateľom, že môžu pozerať futbal z okna. Pod nimi len po dva rady sedačiek. V ľavej časti prázdnych (sem lístky ani nepredávali), v pravej asi stovka fanúšikov hostí s modro – červeným transparentom „Výjezďáci“.
Aj dvojica Slovákov
Za bránkou vpravo tribúna chýba. Bola zrkadlovým odrazom tej, kde sídli kotol. Ale v roku 1996 padla za obeť pódiu pre koncert Tiny Turner. Potom tam postavili mobilnú tribúnu, ale aj tá po čase zmizla. Dnes stojí na jej mieste neomietnutá budova, na nej položené bunky, v akých bývajú stavební robotníci, a na ich streche našla svoj domov kamera, ponúkajúca vždy žiadané zábery spoza bránky.
Favorit dnešného zápasu je jasný. Plzeň šliape v lige ako hodinky, navyše hrá nečakane aj skupinovú fázu Ligy majstrov. A v prvom polčase jasne kraľuje. Jej gólman Marián Tvrdoň, jeden z dvoch Slovákov na trávniku, má minimum práce. Druhým je Erik Prekop v drese domácich, ktorí majú pred súperom evidentne rešpekt.
Kotol bez prestávky ide svoje odrhovačky ako „Dáme góla, dáme!“ a okrem nich aj posmešnú rýmovačku na adresu Kolumbijčana Mosqueru. Prísť v drese súpera na svoje bývalé pôsobisko väčšinou prináša podobné úkazy. A keď práve on parádnou trefou spoza šestnástky dostane Plzeň v 24. minúte do vedenia a vzápätí sa z gólu ostentatívne raduje, vášne gradujú. Utne ich až zvýšená aktivita domácich, ktorá však do prestávky efekt neprinesie.
Plzenskí profesori
Cez polčas sa až nečakane rýchle prebojujeme do fanshopu a s čerstvým úlovkom očakávame lepší futbal v druhom dejstve. Nevedno, či sa Plzeň chcela šetriť na Bayern a dohrať to profesorským futbalom, ale v každom prípade môže ďakovať všetkým svätým za bod.
Nad Ďolíčkom sa po prvopolčasovom daždi čiastočne vyjasnilo a domáci neuveriteľne ožili. Po vyrovnávajúcom góle zahodili megašancu a v nadstavenom čase trafili z priameho kopu spojnicu žrde a brvna. V tom čase už bol na trávniku aj ďalší Slovák, reprezentant Erik Jirka, ktorý vymenil práve Mosqueru.
Ešte predtým okorenila atmosféru vložka v podobe šprintujúceho (zrejme) Afričana krížom cez zelenú pažiť, ktorému nestačil žiadny z usporiadateľov. Dobehli ho až vo chvíli, keď sám pribrzdil pred druhou bránkou. Hneď mali tendenciu vyriešiť ho ručne – stručne, čo sa stretlo sa búrlivou nevôľou veľkej časti publika.
Policajné manévre
Po záverečnom hvizde diváci odmenili klokanov za výkon a bod mohutným aplauzom, domáci kotol vyprevadil plzenský oposit skandovaním „Táhnete domů!“ a my opúšťame brány ikonického štadiónika, ktorý vypredalo 5. 712 divákov. Pri bráne prekvapujú rozostavení ťažkoodenci, na ulici prebiehajú manévre. Viacero policajných áut, výzvy cez amplión, aby fanúšikovia zachovali kľud a rešpektovali pokyny polície.
Stojac na zastávke električky ešte sledujeme plzenských fans, väčšinou omladinu, ktorých polícia naviguje na chodník po opačnej strane ulice. Ani to im nebráni, aby vulgárnymi posunkami nepočastovali dav stojaci na nástupnom ostrovčeku. „V úterý dostanete sedmičku a pomašírujete z Mnichova domůpěšky, vole!“, oplatí im cez ulicu za súhlasného potlesku pán v stredných rokoch. Či sa jeho proroctvo vyplní, uvidíme už dnes večer.
Bez 3 x H
Dostať sa za hodinu od Bohemky na Letnú, je vcelku výzva. Stanica metra ďaleko, taxík uviazne v prvej zápche a tak najlepšou voľbou zostáva električka. Ale aj v jej prípade, ak sa pridruží výluka trate, prídete pár minút po úvodnom hvizde.
Chrám Sparty patrí po poslednej rekonštrukcii k tým „top“ štadiónom, kde už rezonuje hlavne moderna a komfort, hoci u mňa zostane naveky spojený s viacerými skvelými zápasmi, ktoré tu odohrala ešte československá reprezentácia. A odkedy tu na jeseň 2008 prvýkrát kričali Slováci „My sme tu doma!“, aj sa tu stále tak cítime.
Človek sa toľko chystá na Letnú, až napokon v jej zostave neuvidí nikoho z troch slovenských H (Hancko, Haraslín, Holec). V bránke je už mladý Kovář, navrátilec zo štruktúr Manchestru United, ktorý ale po hrúbke obrany loví v 13. minúte loptu zo siete. Vzápätí idú domáci po nezmyselnom faule Čvančaru do desiatich a „Votroci“ sa dostávajú do ďalších tutoviek, ktorými môžu železnú Spartu definitívne doraziť.
Vedení Sparty je…
Hoci sa tak nestane, rozpúta sa slovné inferno na tribúnach. Kotol, hoci menej početný akoby tu človek očakával, prvýkrát vytiahne chorál: „Vé – de – ní Sparty je banda č*rákú, banda č*rákú…“ a to sa potom cyklicky opakuje viackrát až takmer do záverečného hvizdu.
Svoje dostáva zo všetkých strán aj Jakub Jankto, ktorý má za sebou šesť sezón v Taliansku („To je posila…“) či Jan Kuchta, ktorému obijú o hlavu najmä slávistickú minulosť (do Sparty sa dostal cez Lokomotiv Moskva). „Tak ukaž Priske, jak umíš obracet!“, zaznie po polčasovom hvizde na adresu dánskeho trénera domácich.
Obrat v oslabení
Ukázal, teda skôr hráči. Aj v desiatich privodili fantastický obrat. Odštartoval ho jeho krajan Asger Sørensen, ktorému lopta padla na hlavu a od nej sa odrazila do odkrytej bránky. Vzápätí pridáva druhý gól toľko kritizovaný Kuchta. Napokon víťazný. Všetko odpustené a pri striedaní dostane dokonca standing ovation.
Vylúčenie hráča hostí v 72. minúte vyrovná sily na trávniku a Sparta sa raduje z víťazstva nad Hradcom akoby porazila minimálne Plzeň či Sláviu. Hráči sa objímajú, 10.317 divákov v letenských ochozoch nadšene buráca. Väčšina z nich dokonca zostáva aj po zápase a so šálmi nad hlavami spievajú klubovú hymnu, ktorej slová bežia na veľkoplošnej obrazovke. Až je nezainteresovanému ľúto rušiť ich svojim odchodom na MHD…
Dlhé čakanie na titul
Sparta sa víťazstvom usadila na tretej priečke v tabuľke, ale po tretine súťaže už s úctivým odstupom od oboch hlavných konkurentov. Napokon ako každý rok. Na titul čaká od konca sezóny 2013/14.
Ani štart do tejto nenaznačuje zmenu. Navyše klub opäť skoro vypadol aj z Európy. Všetci vedia, že na Letnej niečo nefunguje a frustrácia sa prebudí už po pár nevydarených prihrávkach. Skandovanie kotla niečo naznačuje. Na druhej strane, na trávniku sú hráči. Priske síce tentokrát otočil, ale práce ho čaká ako na katedrále Sv. Víta. Ak bude vedenie trpezlivé, ale to sa tu v posledných rokoch veľmi nenosí…
Komentáre