Pondelok, 15. august 2022

Navštívil som futbal v Trnave. Odišiel som z neho smutný

Ján Janočko Ján Janočko 18.05.2021
FOTO TASR - Jaroslav Novák

Deväť mesiacov. Toľko trvalo, než som sa dostal na zápas našej najvyššej futbalovej súťaže. Bol som si pozrieť zápas medzi Spartakom Trnava a Žilinou. Odchádzal som odtiaľ so smutným pocitom.

(Ne)prítomný

Pamätám si, že naposledy som bol na futbale v Žiline, na zápase rezervy. Vtedy som ešte sedel na kraji novinárskej tribúny s Vladom Goffom, ktorý sa ma pýtal, či som sa zbláznil, že idem za prácou do Trnavy. Že reku, nech si to rozmyslím, s kým bude chodiť na futbal? Ponuka, samozrejme, lákavá, lenže ja som mal už zbalený kufor a hodinu po zápase mi išiel vlak do Trnavy.

Po trištvrte roku som sa dostavil na štadión iný, trnavský. Akreditovať sa na novinársky pľac som sa chcel už pár nedelí dozadu, na zápas so Slovanom. Lenže, to je tak, celý týždeň machrujete, že idete konečne na futbal, až si spomeniete, že ste zabudli poslať žiadosť a keď ju už-už idete vypísať, je po termíne. Aj teraz som to stihol tesne pred dvanástou, našťastie, klub pochopil moju časovú nesúrodosť a akreditáciu udelil. A než som sa spamätal, bola nedeľa, deň zápasu.

Mohol by som hovoriť o priebehu zápasu, lenže ten ste si už mohli prečítať v mojom predchádzajúcom článku. Mohol by som písať o tom, že bolo fajn vidieť zelenú trávu a hráčov behať za loptou a že som sa cítil tak, ako za starých čias… ale to všetko bolo akosi zastreté iným faktom.

Keď futbalu chýba korenie

Od úvodného hvizdu som sa cítil skľučujúco. Z reproduktorov hnali hráčov fanúšikovia. Samozrejme, nedialo sa to naživo, išlo o nahrávky, ktoré mali navodiť futbalovú atmosféru. Ak by som zavrel oči, možno by som sa cítil ako na Spartaku. Lenže ja som sedel v najnižšom rade pre novinárov a keď som si obzrel tribúny – nikde ani živej duše. Možno trochu desivé, počuť ruchy a nevidieť ľudí. Ale asi viac smutné.

Rozhodnutiu púšťať prednahraté chorály úplne rozumiem. Je to bežná prax aj v zahraničí a nemám nič proti. Audio prítomnosť divákov na tribúnach je však len slabou náplasťou na to, že bežný človek si musí futbal v lepšom prípade pozrieť cez televízor. V tom horšom si zapne online prenos na inej obrazovke, napríklad na počítači alebo na mobile. Pre futbalového milovníka, ktorý denne na počítači pracuje (a nedajbože to robí na home office), je ďalšie zízanie do obrazovky otravné. „Ahoj, ničil si si celý týždeň chrbát za počítačom? Šup-šup, sadni si k nemu aj v nedeľu, ide fodbal!“ Obzvlášť nepríjemné to musí byť pre majiteľa permanentky či človeka, ktorý býva blízko pri štadióne. Nehovoriac o ľuďoch, ktorí nemajú ani takúto možnosť – ak fandia tímu z nižšej súťaže. Tam sa prenosu nedočkáte.

Deväť mesiacov trvala moja absencia priamo na štadióne. Faktom je, že som kvôli pandémii ani veľmi nemal chuť na futbal chodiť. Zmenil sa, je taký čudný, nie sú tam tí, pre ktorých sa hrá. Keď sa ma usporiadateľ pýtal, či som novinár, na sekundu som sa zamyslel, či sa tak ešte cítim. Samozrejme, pochopil som, že jeho otázka nemala filozofický rozmer, tak som prikývol a už som diktoval svoje meno a názov redakcie.

Bude dobre (?)

Neviem, ako situáciu zlepšiť. Ak ste veriaci, môžete sa modliť, ak neveríte, tak verte aspoň v to, že bude lepšie. Nemám univerzálny návod na zlepšenie atmosféry ani na návrat fanúšikov na štadióny. Neviem, či by som vedel nastaviť pravidlá lepšie a nechcem zabŕdať do politických rozhodnutí. Chcem len povedať, že som pri návšteve štadióna, ak už nič iné, pocítil aspoň nádej, že raz sa to zlepší. Hráči vedia, že tam niekde ďaleko sú ľudia, ktorí im drukujú a veria im. Organizátori robia svoju prácu poctivo, s vervou, lebo láska k futbalu im to nedovolí inak. Novinári sa snažia minimálne rovnako, ak nie viac, ako pred pandémiou, lebo vedia, že majú to privilégium byť tam, kde iní byť nemôžu. Za to im patrí vďaka. 

Stále mi však na futbale chýba to najdôležitejšie – diváci, pre ktorých sa to hrá. Snáď to bude čoskoro lepšie, strhnú sa pásky zo sedadiel a fanúšikov nebudeme počuť len z prednahratých chorálov, ale aj naživo. Dovtedy to nebude ono. 

Dávnejšie som písal, že mi pandémia vzala lásku k milovanému futbalu. Poviem vám, že moja nedeľná návšteva štadióna bola nádejným pokusom, no kým sa na svojich miláčikov môžu fanúšikovia pozerať len cez obrazovky a cez mreže, asi si hru, pri ktorej 22 hráčov naháňa kožené Slnko, naplno neužijem.

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Tagy:

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera