Očarujúce šály aj ohne a belasý jazyk po lízatku. Ako som zobral dieťa na prvý veľký futbal v živote

Neviem, aký vek dieťaťa je ideálny na prvý naozajstný futbal v živote. Taký, aby už vnímal, čo sa deje a odniesol si aspoň voľajaký zážitok. V nedeľu som zobral štvorročného juniora do Dunajskej Stredy, na Slovan.

Sobotňajší predkrm

Aby ste si nemysleli, štyri roky a jedno leto neznamená, že mladý muž v živote nebol na futbale. Návštevy sa ale doteraz obmedzovali na Šamorín a priľahlé dediny, na zápasy nižších súťaží, či Slovnaft Cupu.

Už v sobotu sme s ostatnými súrodencami vbehli do areálu ŠTK Šamorín. V meste hrali Košice, a keď mi hrajú krížom cez pole za domom VSS, musím sa dostaviť aspoň symbolicky. Vydalo z rôznych dôvodov na ledva dvadsaťminútový predkrm, počas ktorého sme si kopali loptu vedľa hracej plochy. Veľkorysý arál také umožňuje, bodaj by sme podobných mali viac.

Na vlastné oči som videl len dva zo siedmich gólov. Vyrovnanie VSS na 3:3 a cestou k autu víťazný gól domácich. Brankár Košíc Šemrinec len smutne pozeral za loptou poležiačky do siete. Skutočný krst futbalom prišiel až na druhý deň.

DAC – Slovan

Jednostranné derby má vždy výbornú atmosféru. Pre DAC je Slovan úhlavný nepriateľ číslo jeden, medzi tisíckami divákov v najútulnejšej futbalovej aréne na Slovensku by ste nezaujatého hľadali len ťažko. Takí sme však boli my dvaja. Po príchode na miesto asi desať minút pred zápasom mladého muža zaujalo, že každú chvíľu bolo treba zo sedačky vstávať.

Najprv tradičná hymna klubu (spevák s krúžkom v uchu po maďarsky), potom bola po nástupe hráčov minúta ticha za mládežníckeho trénera a po slávnostnom aj ostrom výkope ďalšia pesnička, spievaná tentokrát divákmi. Aspoň sa zabavil. Keď rozhodca otvoril hru, vybavili sme základné informácie – ktorí sú domáci (“naši”), kto hrá v modrom a prečo nám slniečko tak prudko svieti do tvárí. Odhadol som, že po prestávke zapadne a bude to s ním lepšie. Aj tak bolo.

Po desiatich minútach, keď som ja po očku obdivoval výraznú postavu výraznej domácej posily Didiera Lemkela Zé a dieťa zvedavo skúmalo všetko ostatné naokolo, to prišlo. “Kedy už pôjdeme?” je otázka, ktorej sa každý rodič na futbale obáva. Najmä keď príde tak skoro! Keďže sa na ihrisku priveľa zaujímavého nedialo, ako skúsený foter som presmeroval pozornosť. Chvíľu sme sa rozprávali o tom, prečo stojí v tuneli sanitka. Ďalšiu o tom, prečo chodia po svetelných paneloch nakreslené autíčka (v rámci reklamy). Po polhodine hry zistil, že je hladný a smädný, tak som obetoval desať minút prvého polčasu.

Dobili sme si kredit na platobnej karte a poď ho do najkratšieho radu pred bufetom. Prečo bol najkratší som pochopil, keď som dostal možnosť objednať si. “Detské menu (mini hotdog a jablkový džús) si prosím,” skúsil som. “Džús nemáme,” odpovedala slečna. “Tak aspoň obyčajný hot dog,” nevzdával som sa. “Ani ten nemáme,” neuspel som. Nakoniec sme sa dohodli na kofole a hranolkách. Aj za cenu, že ma v komentároch budú chcieť kanselovať priaznivci zdravej výživy mladistvých.

Šály a lízatko

Občerstvenie sme stihli skonzumovať ešte kým sa priestor nezaplnil fajčiarmi a cestou na miesta prechádzali okolo výnimočne na chvíľku opusteného stanovišťa s rýchlou obsluhou. To je také, kde predávajú len šór a kofolu. Slečna mala na viditeľnom mieste pohárik s lízatkami. Nezaváhal som. Bolo veľké, žlté, s modrým logom miestneho DAC. Vedel som, že mám vyhraté. Kilo cukru (no dobre, 97% z 20 gramov) na paličke dokáže udržať juniora možno aj do konca druhého polčasu na sedadle.

Nemýlil som sa. Najmä keď mu po chvíľke zmodral jazyk. Pod vplyvom rozplývajúceho sa farbiva ho mal – belasý. Na zápase proti Slovanu. No nech sa páči. Jemu sa páčilo náramne. Samozrejme, najviac keď ho mohol vyplazovať. Našťastie na okolitých sedačkách sedeli tolerantní fanúšikovia.

Mne sa páčil v druhom polčase aj futbal. András Schäfer si pred zápasom prevzal cenu za gól prvého mesiaca novej Fortuna ligy a bombou do bránky Chovana si povedal aj o cenu za mesiac druhý. Nadšení fanúšikovia začali krúžiť šálmi nad hlavami a to sa dieťaťu tak zapáčilo, že som ho musel zdvihnúť na ruky, aby sa mohol kochať pohľadom na celý stojaci štadión.

Fascinovane sa pozeral na tribúnu s domácimi fanúšikmi a cestou domov si to skúšal so šálom, ktorý mal k dispozícii. Nabudúce sa podľa mňa už pridá.

Hviezdy a oheň

Kým som rozposlal správy o krásnom góle, Zmrhal pokazil chvíľkovú eufóriu publika a bolo vyrovnané. Nováčikovia Lemkel Zé a striedajúci Hahn ukázali, že môžu byť skutočnými hviezdami našej ligy. DAC tlačil, no loptu do bránky Slovana nie a nie dotlačiť.

Desať minút pred koncom potom zahoreli červené ohne v sektore hostí a znova čosi upútalo pozornosť jedného z najmladších účastníkov podujatia.

Sprostredkoval som mu odkaz od miestneho hlásateľa, ktorý hosťujúcim fanúšikom oznámil, že ak oheň zopakujú, síru na nich zošle policajný zbor. Do konca zápasu sa ma pýtal, kedy teda už prídu tí policajti.

Neprišli, slovanistom buď došla munícia, alebo si dali povedať. Tipujem, že to prvé.

A propos, koniec zápasu. Ten bol vskutku netradičný. Po tom, čo rozhodca Očenáš uprostred hry konzultoval s kolegami pri VAR obrazovkách aspoň päťkrát a zabil zo desať minút čumel do monitora možno sedem-osem minút v nadstavenom čase, aby sa rozhodol, či odpíska penaltu pre domácich. Neodpískal. Znova sa ukázalo, že rozhodca je jediným človekom, ktorý dokáže prepnúť fanúšikov DAC do slovenčiny. Za účelom nadávok, samozrejme.

A keď už som pri nich. Dieťa som sa rozhodol na futbal do Dunajskej vziať asi aj preto, že ani jeden z nás nerozumie po maďarsky a menší z nás ešte ani vulgarizmom. Som zvedavý, dokedy vydrží nechať sa vláčiť po štadiónoch.

Na jeho prvý veľký futbal ale nezabudnem a verím, že ani on.