Piatok, 19. apríl 2024 
Martin Marys Pagáč Ale vitaj, kamarát! Upútal ťa nebodaj môj prvý kazisvet mýtov o tom, prečo na Slovensku fanúšikovia nechcú chodiť a radšej vymýšľajú pútavé výhovorky? V pokračovaní – ktoré ale neber ako ďalšiu polarizáciu fanúšikovskej obce, skôr ako snahu upozorniť na tému a motivovať k nájdeniu cesty – si posvietime na ekonomickú situáciu. Opäť sme zbehli po rozumy k marketingovému riaditeľovi AS Trenčín, Igorovi Schlesingerovi, s ktorým sme si objasnili, či majú diváci hlbšie do vrecka, než tomu bolo pred dvadsiatimi rokmi, alebo je to čisto otázka priorít a možností, ktorými disponuješ.
Prečo nemôžem zaplatiť ako chcem?
Toto odrádza od návštevy futbalu? Že si organizátor stanoví podmienky, ako môžeš zaplatiť? A nemusíš stáť celý prvý polčas v rade na lístky, či prísť na zápas o dve hodiny skôr, aby si sa dlhému radu vyhol? Lebo tak sa kedysi na futbal chodilo. Nie je pohodlnejšie kúpiť si lístok online, častokrát v zľavnenej cene pre verného fanúšika?
Alebo prekáža, že aj na platbu v bufete či fanshope chcú špeciálnu vernostnú kartu? Ak klubu nemieniš „dať nažrať“, tak si v bufete pivo nekúp, no. Aký je to rozdiel v porovnaní napríklad s vianočnými trhmi v stánkoch, ktoré neberú platobné karty, ale len hotovosť? Nie je to rovnaká diskriminácia? Keď hotovosť nemáš, nájdeš najbližší bankomat, alebo nedáš stánkarovi zarobiť. Nesťažuješ sa na porušovanie ľudských práv, ľáv, ani stredových koalícií.
Poviem to takto. Všetky moderné kluby snívajú o tom, že budú vedieť identifikovať svojich fanúšikov, ako často na zápas chodia, koľko míňajú peňazí a že s nimi budú vedieť nadviazať dlhodobú spoluprácu. Takých si hýčkajú rôznymi „VIP“ odmenami, ako prednostnou kúpou lístka na európske zápasy, zľavami na vstupenky, suvenírmi, občerstvením, atď., ocenenia najlepších nákupcov, či najčastejšie navštevujúcich divákov a určite som ešte veľa vecí nespomenul. Ale ak ťa baví nadávať na nespravodlivosť pri rozdelení lístkov na divácky potentné zápasy, keď sem príde raz za uhorský rok veľkoklub, rešpektujem masochistické sklony. Ja som radšej, keď sa o mne vie, že za to, čo pre klub robím, si odmenu zaslúžim.
Zatiaľ sa na trhu neobjavil lepší spôsob, ako identifikovať „svojich ľudí“, než je forma vernostných programov. Trend nezastavíš. Svoj program s vernostnou kartou majú európske kluby ako Bayern, Ajax, či Rapid. Na Slovensku sa ním zatiaľ pýšia Dunajská Streda, Slovan a Trenčín. Práve MOL Aréna je na Slovensku dlhodobo najnavštevovanejším štadiónom a štadiónom s najmenším poklesom fanúšikov. Štadión funguje výlučne v systéme uzavretého cashless a divákov to nijako neodradilo. DAC sa netají tým, že majú snahu mať do budúcna vytvorený podobný vernostný program, ako majú v Trenčíne. Zatiaľ fungujú len na dobíjacie karty a fanúšikov identifikujú len skrz permanentky, no je len otázkou času, kedy uzavrú kompletný kürtőskalács.
V neposlednom rade taká platba zrýchľuje obslužnosť a zjednodušuje nákup. Kluby musia zo začiatku vychytať muchy a odstrániť chybovosť systému, každá nová technológia potrebuje beta testing, aby napokon šliapala ako časomiera na svetelnej tabuli.
Desatoro ďalších dôvodov
Môžem sa na to vykašľať za také vstupné
Cenové politiky klubov sú rôzne a niekedy sa aj zdanlivo drahý lístok dá získať lacnejšie. Či už spôsobom úhrady alebo už vyššie spomínanou vernosťou. Tak ako si pozeráme akciové ceny v obchode, vieme sa dostať aj k lístkom, ktoré budú cenovo adekvátne. Treba vynaložiť trochu úsilia. Aj o jedle v reštaurácii si môžeme povedať, že je predražené, no predsa si ho občas dáme, lebo to, čo doma navaríme nechutí už ani susedovej mačke a zároveň zabíjame doma čas varením a umývaním riadu, ktorý vieme využiť na šport, prácu, či rodinu.
Aj lístky do kina sú takou optikou veľmi drahé, no predsa sa na film vyberieme, lebo je to úplne iný typ zážitku. Veľké plátno, úchvatný zvuk sa nedajú porovnať s doma zaprdeným gaučom a starnúcou obrazovkou. Rozdiel, však? Podobne rozdielny je zážitok z víťazstva priamo na štadióne.
Nechápem, že za to, čo hrajú, vôbec pýtajú peniaze
Ešte, že nikomu ani nenapadne pýať si výplatu od zamestnávateľa, keď niečo pokazí, alebo sa na robotu vyflákne. Poviem to inak. Je normálne, že platím klubu, ktorému fandím. Je to môj podiel spoluúčasti na chode klubu, ktorého produktom je najmä víkendový futbalový zápas. Žiaľ, väčšina klubov u nás si vie zo vstupného na zápas dovoliť vyplatiť akurát tak usporiadateľskú službu a Capri-Sonne s Resankou pre zberačov lôpt. Spomeň si na tento argument nabudúce, pri nákupe licencovaneho dresu klubu z La Ligy. Prečo radšej nepodporiť svoje Zlaté Moravce, než „svoju“ Barcelonu.
Ceny v bufetoch sú nehorázne…
Nie sú o nič vyššie než na festivale, koncerte, trhoch, v kine, či na iných kultúrnych a športových podujatiach. Bufet nie je prevádzkovateľný mimo zápasu a predajca si musí všetko jedlo, nápoje a zariadenie priviezť. Pripočítaj si k tomu straty, keď príde o niekoľko stoviek ľudí menej, než sa očakávalo, prípadne keď sa náhle ochladí a ľudí prejde chuť na pivo. A navyše, ideš si na štadión pozrieť zápas, alebo sa najesť?
Radšej v krčme päť pív, než by platiť za „hento“…
Touto logikou treba piť pivo len doma, aby sa ušetrilo. Na štadióne podporíš klub, miestny biznis a zároveň si užiješ v povznesenej nálade zápas.
Lístky sa nedajú kúpiť na štadióne…
A dnes sa už na ničom ani nedá prehrať CD-čko. Na čo by práve futbal živil zastarané pokladnice, keď lístky na všetko iné od vlaku, cez divadlo až po skanzen sa kupujú online. V pokladni sú zväčša lístky drahšie, čaká sa na ne v zástupoch a nemusia sa ujsť každému. Najnavštevovanejšie podujatia sú tie, kde sa kupujú lístky cez internet a pokiaľ je argument podložený dôvetkom, „a čo starí ľudia, ktorí sa nevedia orientovať na internete?“, vedz, že práve seniori nemajú problém zadovážiť si lístok dopredu. Buď si na to najmú šikovné deti, či vnúčatá, alebo sa tvrdohlavo prelúskajú sami. Práve generácia 40+ je v tomto ohľade najproblémovejšia a najviac „ukrivdená“.
V pokladniach pred štadiónom sú dlhé rady…
Na toto som už odpovedal. V dobe, keď online predaj nebol k dispozícii, stálo sa v rade, vyhľadávali sa priekupníci a niektorí by aj druhú obličku dali za to, aby sa sa dostali na vypredaný zápas. Teraz je toľko možností a ľudia len frflú a frflú. Tak ako v Tescu pri samoobslužnej pokladni, aj pred štadiónom niektorých klubov sú hostesky, ktoré pomôžu zakúpiť lístok online namiesto čakania v rade. Pokojne ale treba hundrať ďalej. V rade pred pokladňou.
Výkop je v pracovný deň skoro poobede…
Takýto scenár vidíme zriedkavo, no predsa sa deje. Najmä v pohárových zápasoch na ihriskách mužstiev, ktoré nemajú umelé osvetlenie – prevažne v zimnom období, keď slnko skoro zapadá. Určite je to na škodu veci, no zriaďovateľ súťaže má obmedzené možnosti, čo sa týka termínov. Žiaľ nenachádzame sa v podmienkach, v ktorých aj kluby z nižších líg majú osvetlenie. V súčasnosti k tomu musíme prirátať aj šetrenie nákladov klubov na energie, no snáď to bude každým rokom lepšie. Prvoligové kluby majú umelé osvetlenie povinné, takže ak sa aj tam dočkáme zápasu hraného v stredu o druhej, ide o chybu v Matrixe, na ktorú si pokojne od pľúc nadávajme.
Výkop je neskoro večer…
Aj tu ideme s dobou a aj keď rozumiem argumentu, že zápasu Michaloviec s Liptovským Mikulášom termín Ligy Majstrov na kvalite nepridá. Väčšinou sa taký termín určuje zápasom, v ktorých sa očakáva dráma, napätie a atmosféra v hľadisku, ktorá vyústi do nádherného zážitku. V žiadnej lige sa nehrajú všetky zápasy neskoro večer, no keď sa vytipujú chuťovky z každého kola, je sa ozaj na čo pozerať.
V čase výkopu sa u nás hrá aj hokej…
Áno, toto ozaj zamrzí, keď sa stane. Treba však brať do úvahy viacero premenných, ktorými sú termíny určené riadiacimi orgánmi jednotlivých líg, alebo aj skladbou súťaží. Vo futbale je termínová listina určená na celú sezónu dopredu a v dostatočnom predstihu sa dá reagovať zmenou alebo výmenou hracieho dňa. V hokeji je fáza play-off dynamickým organizmom. Séria sa môže skončiť po štyroch, ako aj po siedmych zápasoch a často sa termín zápasu potvrdí v tejto fáze len deň-dva dopredu. Na toto sa ťažko reaguje. Treba to pochopiť. K takejto kolízii dôjde možno raz za sezónu. Treba to predýchať, pofúkať si to a kráčať ďalej. Kluby v niektorých mestách sa už navyše vedia zladiť tak, aby ľudia stihli prejsť z jedného štadióna na druhý. V tejto sezóne to dokázali napríklad v Košiciach, či Žiline.
Vlakové ani autobusové spoje po zápase nenadväzujú…
Aby som to uzavrel opäť ekonomicky, dopyt odzrkadľuje ponuku. Pri aktuálnej návštevnosti našej ligy majú kluby iné problémy, než sledovanie grafikonu mestskej a prímestskej dopravy, aby sa vedel Lojzo so synom dostať pohodlne z vlaku na štadión a po konečnom hvizde zas na vlak.
Na prímestskej škále by sa toto mohlo riešiť na reprezentačnej úrovni, čo súhlasím, že sa nedeje a ak aj sú pokusy, sú chaotické a nekoordinované. Všetko sa uzavrie slovami, „zabezpečili sme vám a aj tak ste to nevyužili“. Bez ohľadu na to, ktorým smerom vlak išiel, alebo, že išlo o lístok na vlak v cene vstupenky na zápas, pričom žiadny spoj zo zápasu nešiel, prípadne, keď posledný osobák počkal na stanici do záverečného hvizdu, no organizátori o tom vôbec nikoho neinformovali a tak sa ľudia vybrali zo zápasu o dvadsať minút skôr a tých istých dvadsať minút si potom odsedeli v čakajúcom vlaku.
Čo sa týka dopravy v meste, verím, že klub by zareagoval na dopyt. Je v jeho záujme, aby ľudia na zápas nešli vlastným autom, neblokovali parkovacie miesta a minuli cashless kredit na pivko. Takisto vie zareagovať na možnosť výjazdu, či už ide o finále pohára, baráž o európske miestenky, alebo boj o titul, čomu sme mohli byť svedkom naposledy pri Dunajskej Strede.
Záverečný sentiment
Opäť to na záver odľahčím vlastnou skúsenosťou. Nepatrím k fanúšikom, ktorých je na štadióne počuť. Môžete ma pokojne nazvať „jadierkárom“, alebo skôr „čipsojedom“, lebo tekvicové jadierka nemám rád – zložito sa jedia a ostáva po nich bordel. Skrátka patrím k mlčiacej väčšine. Samozrejme, vo víre emócií si aj ja viem zaskandovať alebo zakričať, no nie som vokálny iniciátor.
Mohol by si si pomyslieť, že o takých fanúšikov klub nestojí, no opak je pravdou. Práve nás by malo byť v hľadisku čo najviac, aby sa reťazová reakcia šírila z kotla po celom štadióne. Pri takých ako ja sa aj rodiny s deťmi cítia bezpečne. Aj sa s nami dá ozumne podiskutovať o zápase a o futbale všeobecne. Aj robíme klubu značný obrat v kase, bufete a fanshope a dotvárame atmosféru, ktorá je pre zápas podstatná.
Aby si si vedel predstaviť mojich posledných zhruba desať rokov. S trvalým pobytom v Beluši, zamestnaním v Bratislave, obľúbeným klubom z Trenčína, bez auta. Vlastník permanentky a účastník takmer všetkých domácich zápasov sezóny, občas aj hosťujúcich. Aj do exilu v Žiline som chodil počas celej sezóny. Lebo som chcel a naplánoval som si to. Bez ohľadu na spoje. Nechodil som pod hlavičkou takurcitee.sk, ale ako súkromná osoba. Za vlastné.
Ani nepočítam, že som občas zašiel aj na Slovan. Ešte aj na Pasienky. V niekoľkých sezónach som tam bol aj častejšie než väčšina z tých, ktorí teraz vstávajú, ak sú belasí. Toto všetko som stíhal, pričom som nezanedbával priateľku (v súčasnosti manželku), ktorá z duše futbal neznáša. Ide len o ochotu robiť kompromisy a vôľu podporiť domáci futbalový produkt.
Zašiel som aj na oba finálové zápasy pohára, z ktorých vzišiel Trenčín ako víťaz, aj na baráž o Európu do Dunajskej Stredy. Jedinú sezónu, ktorú som vynechal, bola tá, ktorú Trenčín odohral na Myjave. Tam to žiaľ bez auta nešlo. Počas nej som chodil aspoň na zápasy vonku, ktoré som mal ako-tak po ceste. A keď išlo o prestížny európsky zápas, aj do tej Myjavy sa mi podarilo zohnať odvoz. Existuje toľko možností – od sociálnych sietí cez carsharingové stránky a aplikácie až po virtuálne fankluby, s ktorými sa dá dohodnúť.
Podstatná je vôľa a ochota urobiť o krok viac.
Komentáre