Štvrtok, 18. apríl 2024 
Ján Janočko O trnavskej Toplige v malom futbale sa hovorí, že je najlepšia na Slovensku. Stopercentne súhlasí aj Dušan Dzíbela, jeden z hráčov najúspešnejšieho slovenského tímu Atletico Trnava. V rozhovore hovorí o svojom civilnom povolaní, zaujímavom prepojení so šéfom mimo ihriska, o blížiacom sa Eure aj o tom, prečo si ho na chrbte nosil Romelo Lukaku.
Prečo malý futbal a nie veľký?
Práve ten veľký ma priviedol k malému, za čo som veľmi vďačný. Veľký futbal ešte hrám – 4.ligu v Bolerázi, kde zažívame perfektnú sezónu, sme na prvej priečke a “postupujeme”.
Ako celá vaša púť v tomto športe začala?
Malý futbal som začal hrať s kamarátmi najprv v hale v Hrnčiarovciach (mestská liga) potom som prešiel do futsalového mužstva FC Spartak Trnava, tam to asi začalo. Malý futbal mi postupne začal viac chutiť ako veľký. Predispozície nemám ani na jeden, ale bojujem (smiech).
Kedy vznikol nápad vytvoriť Atletico?
V roku 2016 prišla Topliga do Trnavy a keďže už sme sa s chalanmi, s ktorými som futbalovo vyrastal, stretával menej, bola to super zámienka sa stretnúť aspon raz za týždeň.
Názvy boli v hre od začiatku dva: Boca Juniors alebo Atletico Trnava. V časoch keď sme zakladali mužstvo sme hrávali vačšina v trnavskej juniorke, ale vedeli sme, že juniori nebudeme večne a Trnava v názve bol bod číslo 1. Preto padol výber na Atletico Trnava.
Zápasy hrávate raz do týždňa. Stretávate sa aj mimo ligy?
Radi spolu trávime čas či už na večerných akciách, na ktorých pozeráme futbal, ale aj na káve, či pri nohejbale. Väčšina z nás má priateľky, snúbenice, dokonca aj manželky, tak sa vždy stretávame všetci. Stala sa z nás super komunita. A tí, ktorí chodia menej – za tých som rád, že ich vidím aspoň raz za týždeň.
V čom tkvie tajomstvo úspechu Atletica?
Je to partia, vždy to poviem a vždy si za tým budem stáť. Veľa mužstiev hovorí, akých máme skvelých futbalistov, ale nie, nie je to tak, zápasy nám vyhrávajú často hráči, ktorí hrajú v najnižších súťažiach, prípadne futbal nehrajú vôbec. Už siedmy rok ťaháme za jeden povraz.
Prezraďte viac o klube – kto sú vaši spoluhráči, máte trénera, maséra, PR manažéra?
Nie nie, takto to u nás nefunguje. Tréneri sme všetci, nikto tam nie je vedúca osoba z nejakého trénerského hladiska. Maséra majú iba naše dve hviezdy Ladislav Venžík a Jozef Holka – dokonca druhý menovaný chodí pred zápasmi aj na pedikúru (smiech). Čo sa týka postu PR manažéra – dlho som to spravoval ja, dával som dokopy chalanov, dresy, platby, ale ja som povedal minulý rok, že už stačí, a nechal som to na spoluhráčov Borisa Juhása a Filipa Tomoviča.
Ste aktívni aj na sociálnych sieťach. Máte aj vlastný fanklub?
Myslím si, že to už patrí k prezentácii každej firmy a mužstva. A fanklub? Možno áno, možno nie, ale vždy sme radi, keď nás niekto príde pozrieť a fandí nam.
Čo by ešte trnavské Atletico chcelo dosiahnuť?
Udržať si skvelú partiu, stretávať sa aj o 30 rokov. Je pravda, že sú tam ciele, ktoré sme si určili a nevyhrali, tak by sme ich chceli dobehnúť. 10. titul v Trnavskej Toplige, výhra v Superlige, Letné Majstrovstvá Slovenska a už potom nám bude chýbať iba Liga Majstrov v malom futbale, na ktorú sme nikdy nemali čas, ale teraz cítim, že sme na to dozreli (smiech).
Vráťme sa k vašej predchádzajúcej “veľkofutbalovej kariére”. Je pravda, že si v minulosti vyskúšal vaše obranné kvality aj slávny Romelo Lukaku?
Je to tak. Bol to turnaj v Belgicku, keď som mal 16 rokov a on bol už vtedy taký, ako teraz – aj s jeho bratom. Romelo nastúpil len na nejakých 20 minút a stihol zo stavu 0:1 pre nás otočiť zápas na 2:1. Utekal s nami až do bránky a to som mal pocit, že ma zobral na chrbát. Už vtedy bol neskutočne silný a o dva týždne na to šiel hrať za národný tím Belgicka do A-mužstva a dokonca dal pri reprezentačnom debute aj gól.
V Bolerázi vám bez problémov tolerujú malý futbal?
Ak ide o Topligu, tá sa hrá po tréningoch, takže je to v rámci môjho voľného času. Ja to beriem ako tréning navyše, už viem, kedy môžem hrať naplno a kedy sa šetriť, aby som si neublížil. Myslim si, že toto mám odkomunikované aj s trénerom a vedením. Podporujú ma aj v malom futbale a dokonca teraz pred Majstrovstvami Európy sú rôzne prípravné zrazy a vedia prehodiť aj zápas, len aby sme tam ja, Peter Brestovanský, Marco Kollar – s ktorými hrávam v Bolerázi aj v reprezentácii – boli.
Čím sa živíte v civilnom živote?
Oficiálny názov mojej práce je “prevádzkový riaditeľ” – ale nepotrpím si na tom (smiech). Mojou úlohou je chod celého skladového areálu – od fakturácie až po búracie práce. Takže jeden deň som údržbár a druhý deň riaditeľ.
Dá sa práca bez problémov skĺbiť s malým futbalom?
Zatiaľ áno, bez problémov, vždy sa zväz snaží naplánovať zrazy po práci, takže si berieme minimum voľna. Okrem Eura, ak sa dostanem do nominácie, som zatiaľ v práci vymeškal hodinku voľna. Ale dátum 1.6.-11.6.2022 mám na tabuli napísaný už dlho, ak by som sa dostal na Euro v Košiciach, aby nebol problém. A ked sme pri tom trnavskú Topligu hrá aj môj šéf, tak ma chápe.
Blíži sa spomínané Euro v malom futbale, cítite kvôli tomu motýlikov v bruchu?
Motýlikov asi nie, ale chcel by som sa tam prebojovať a zahrať si vo vypredanej Steel aréne. Spravím pre to všetko.
Zmenili ste nejako formu prípravy pred blížiacim sa šampionátom?
Je to tak, nastavil som si individuálne tréningy s Michalom Kukučkom, ktorý mi veľmi pomohol, čo cítim aj na ihrisku. Navyše mentálny koučing v podaní Jozefa Holku a Tomáša Doku, ktorí ma ťahajú v posilňovni, je neskutočný.
Čo môže taký turnaj priniesť slovenskému malému futbalu?
Malý futbal je stále ešte mladý šport – hlavne na Slovensku. Po MS v Austrálii prichádza šanca spraviť ešte lepší výsledok vo svete. Už teraz musím povedať že je veľký záujem o reprezentovanie krajiny, nie ako niekedy, keď sa do reprezentácie dostali len hráči ktorí boli časovo flexibilní. Kvalita sa stále posúva, za čo som veľmi rád.
Aké sú naše šance?
Výber bude kvalitný a verím, že pohár zostane doma.
A na záver: Ak Slovensko získa medailu, ako prvé spravíte…
Symbolicky ju venujem všetkým, ktorí ma podporovali – priateľka, rodina, kamaráti, spoluhráči, fanúšikovia malého futbalu. Nepijem alkohol, ale pripil by som si s chalanmi, ktorí tomu obetovali tak veľa voľného času ako aj ja. Pravda je taká, že budem musieť letieť do Bolerázu na predposledný zápas o titul 12.6.2022, na ktorom mi taktiež veľmi záleží.
Komentáre