PSG – Manchester, post coitum

Prepínam na nemecký SkySport. Sú tri minúty pred výkopom, Tomi Tuchel zubí žoviálny úsmev so sebavedomím väčším než Kližanov kompót. Súhlas, bude to tutovka.

PSG 1, Manchester United 3

Keď Lukaku prvýkrát nabúra parížsku nadutú bohorovnosť, Mbappe s grimasou misionára zo Zimbabwe kmitá rozpažené ramená – klídek, boys, o chvíľu to zrovnáme. Prorok. 1:1, možno keby mal Smalling kratší vrkoč.

Sila PSG je trieštivá, Bernata, o ktorom Uli Hoeness nedávno povedal, že v Bayerne si už nikdy nekopne, nespoznávam. Dany Alvez vyškerene patičkuje prihrávky a ani Komanč Bystré pero neukradol toľko koní, čo Verratti lôpt. Srdcu United ostáva tak trocha barikáda.

Tridsiata minúta, Rashfordova rana z kopačky letí ako Fero z výčapu po osemnástom pive, Buffonovo “postrážte mi vápno, zbytok chytím” už bohužiaľ dávno neplatí… 1:2.

Alveza odrazu omrzia patičky, Mbappe na 32 minút zmizne z obrazu. Tuchel tuhne. Devils tavia poctivé vidly s disciplínou kartuziánskej rehole a Neymar prvýkrát ľutuje, že neostal tľapkať babské dupky na karnevale v Riu. A arbiter tú ruku sekundy pred koncom pískne. Mladý Crashford nezná milosrdenstva.

Parádny zážitok, ohromný futbal. Veľkosť Gunnara je presne v tom, že s mužstvom, aké pri trestoch a maródke k dispozícii mal, vyradil asi najbohatších futbalových farmárov, čo za miliardy zžali všetko, čo svet vypestoval. Ole, Respect.

Marquinho má pravdu, “it´s time to eat our own sh-t”. Nuž, páni, že bon apetite.