Piatok, 12. august 2022

Ruslan Ljubarskij: Zápasy za peniaze mladých nelákajú, no mne futbal stále po pár dňoch chýba

Ján Janočko Ján Janočko 19.08.2021
Foto: Oliver Überlauer

Pôvodne nemal byť tento text rozhovorom. Navrhol som reportáž z hracieho dňa. Nakoniec som vám zo zápasu priniesol len komentár, lebo tréner Ruslan Ljubarskij prvotný plán odmietol so slovami: „V deň zápasu by som niečo také nerobil. Hráme síce len amatérsky futbal, ale stále je to futbal a treba sa sústrediť.“ Dá sa vôbec proti niečomu takému oponovať? Napokon sme si sadli na tribúnu v Lackovciach, kde dnes Ruslan žije, hrá a trénuje a bavili sme sa, ako inak, o futbale.

Čo máte nové?

Začala sezóna a nám odišlo pár skúsených hráčov. Murinčák a Paraska sú preč, ja som zranený. Začíname trošku oslabení, ale verím, že všetko sa upraví a veci sa dajú do poriadku.

To znie ako riadny rez kádrom.

Samozrejme, také niečo nie je v dnešnej dobe jednoduché. Futbalistov je málo, akosi o futbal nie je záujem. Verím však, že mladí hráči sa čo-to podučia, zlepšia sa a časom sa k nim pridám po zranení aj ja a veci sa dajú do poriadku.

Čím si vysvetľujete tento nezáujem? Majstrovstvá sveta či Európy trhajú rekordy v sledovanosti, z futbalových líg a tried sa však odhlasuje čoraz viac mužstiev…

Dnes je iná doba. Kedysi chlapci hrali zadarmo a pre radosť, dnes už sa dávajú za zápasy peniaze a aj tak ich to neláka. Dnes je však doba počítačová, tak asi aj preto ide futbal do ústrania.

Ako sa vy na toto pozeráte? Keby ste vyrastali v dnešnej dobe, podľahli by ste počítačom, alebo ihrisku?

Celý môj život som behal po trávnikoch. Futbal hrám od 6 rokov, o mesiac oslávim 48 a keď je ligová prestávka alebo som zranený, futbal mi už chýba. Ale stretol som už aj 19-ročných chlapcov, ktorí mi tvrdili, že si musia od futbalu oddýchnuť. To ma dosť zaskočilo.

Vy pochádzate z Ukrajiny. Ako hodnotíte výkony vašich rodákov na EURE?

Mali dobré mužstvo, ťažkú kvalifikačnú skupinu, dokázali v nej však poraziť aj Portugalcov. Na EURE postúpili, hoci trošku so šťastím. Myslím však, že si to zaslúžili.

Bol úspech Ukrajiny podmienený aj dobrým kolektívom a zohratosťou? Pýtam sa najmä preto, že mám pocit, že úspešné futbalové mužstvá majú napriek nedostatkom v kvalite zväčša výbornú chémiu v kabíne.

Určite, základom úspechu je dobrá partia. Keď jeden druhému verí na ihrisku aj mimo neho a keď jeden druhému praje vo futbale aj v osobnom živote, tak to v zápasoch dobre funguje.

Aká partia je v Lackovciach?

Už budeme hrať v podobnom zložení tretí rok po sebe. Tretiu sezónu sme v piatej lige, v prvých dvoch rokoch sme skončili v prvej päťke. Teraz nám však, ako som už spomínal, chýbajú skúsenosti a to sa prejaví aj na výkone. Aj na ihrisku potom chýba niekto, kto by hru upokojil, kto by mladých hráčov podržal a zároveň vyhecoval k lepším výkonom.

Ako ste si zvykli na rolu trénera, resp. hrajúceho trénera?

Z lavičky toho človek vidí trochu viac. V zápale hry na to ani nie je priestor. Zvykol som si však bez problémov, v rovnakej pozícii hrajúceho trénera som bol v minulosti už aj v Humennom.

Veľa trénerov, aj takých, ktorí boli ako hráči útočníci, sa uchyľujú k defenzívnej taktike. A čo vy?

Poviem otvorene, bol som útočník, tak sa snažím o ofenzívnejší futbal. Ale viete ako to je, tréner musí hru prispôsobiť aj typológii a skladbe hráčov, ktorých má k dispozícii. Aj ja z toho vychádzam.

Aká je úroveň dedinského futbalu na východe Slovenska?

Hral som aj 4. ligu v Radvani, teraz hrám 5. v Lackovciach… Kvalita výrazne závisí od kádra vášho mužstva a od kondičnej a psychickej pohody. Vo 4. lige to bol skok. Z profesionálneho futbalu som šiel o pár úrovní nižšie no a keď vidím ten nezáujem hráčov… Čím ďalej, tým je to horšie.

Minulá sezóna bola kvôli covidu rozkúskovaná. Ako vidíte tú ďalšiu?

Z dvoch posledných sezón sa prakticky odohralo dvakrát po pol ročníka. Nie je to dobré pre šport, pre futbal. Po tejto dlhšej prestávke to, pochopiteľne, niektorých mladých hráčov ešte viac odradilo od futbauo. Tie obmedzenia boli náročné pre všetkých, nielen pre športovcov, ale aj pre ľudí, ktorí sa športu nevenujú – najmä po psychickej stránke. Dúfam teda, že táto sezóna sa odohrá bez obmedzení.

Hovoríte o psychickej stránke, taký futbalový tréner vlastne tiež zastáva aj úlohu akéhosi psychológa. Tiež sa občas ocitnete aj v tejto funkciu?

To áno, je to rozhodne dôležitá vec. Niekedy musí byť človek na hráčov prísnejší, inokedy ich zasa treba „pohladkať“. Psychická príprava je podstatná, tréner musí vedieť hráčov vyburcovať, povzbudiť aj kritizovať.

Na dedinskom futbale sa ľudia radi bavia na hláškach „odborníkov“ a „trénerov“ z tribúny. Tieto veci vás skôr rozosmejú, alebo rozhnevajú?

Rozosmiať, to asi nie. Viete, stretol som sa veľakrát, a nielen na dedinskom futbale, ale aj na vyšších fórach, s takýmito, ako hovoríte, samozvanými trénermi. Hej, každý vraj vie, ako trénovať, každý vraj vie, ako hrať, pritom najviac takýchto hlášok padá od ľudí, ktorí futbalu vôbec nerozumejú. Tí, čo šport robili, hrali, trénovali, tí sú väčšinou ticho. Tie pokriky ma rozčuľujú, špeciálne vtedy, ak diváci ešte hráčom začnú nadávať.

Sú aj dediny, do ktorých kvôli zlým fanúšikom a zlej atmosfére, chodíte neradi?

Ale hej, sú aj také, ale sú aj kultúrnejšie a slušnejšie stánky. Napríklad aj tu v Lackovciach. Jasné, aj tu si ľudia ponadávajú, ale nie je tu taká agresivita, ako inde. Zažil som si toho v kariére už veľa a tie agresívne útoky v našom tíme znášam najčastejšie ja. Ľudia ma poznajú z mojej profesionálnej kariéry, tak toto je asi daň za slávu.

Taká hlúpa kritika sa neraz ťažko znáša.

Nuž, ja dnes reagujem buď s absolútnym pokojom, alebo, a to v drvivej väčšine prípadov, nereagujem vôbec. Je to väčšinou strata času takýmto ľuďom venovať nejakú pozornosť.

A čo počas profesionálnych hráčskych čias? Žiadna potyčka s fanúšikmi, žiaden “Cantonovský” kop?

Nie nie, fanúšikovia nemôžu ísť na ihrisko a ja za nimi na tribúnu nepôjdem tiež. Uštipačné nadávky na moju adresu však počúvam často. Riadim sa podľa starého známeho pravidla, že múdrejší ustúpi. A ak niekto nemá rozum, ten druhý proste musí byť múdrejší.

Nedávno ma zaujal seriál Ted Lasso o futbalovom trénerovi, ktorý predtým trénoval v úplne inom športe. On tvrdí, že víťazstvá a prehry jeho hráčov nie sú podstatné, skôr aby hráči dali do zápasov všetko. Vidíte to z pozície trénera rovnako?

Hm, má to niečo do seba. Jasné, ak je človek trénerom, chce vyhrávať, mať výsledky. Vieme, že sú zápasy, pri ktorých potrebujete dobrý výsledok za každú cenu, vtedy ide všetko ostatné bokom. Na druhej strane, áno, hráčom pripomínam: „Toto je futbal, toto je šport a v ňom sa môže stať hocičo. Nechajte na ihrisku srdiečko, bojujte, či už vyhráme alebo prehráme. Hrajte tak, aby ste boli spokojní.“

Pamätám si, že keď ste sa po pôsobení v zahraničí vrátili do Humenného, spôsobilo to medzi fanúšikmi veľký ohlas. Pred pár dňami sa do najvyššej slovenskej súťaže vrátil Martin Škrtel, čo môže podľa vás znamenať jeho príchod?

Prinesie, minimálne pre Trnavu, väčšiu divácku atraktivitu. Pre tím bude prínosom v obrane, do ktorej môže priniesť ešte väčšiu istotu. Navyše, bude to veľká osobnosť v kabíne. Hoci nie je najmladší, stále sa bavíme o kvalitnom hráčovi, ktorý pôsobil v špičkových európskych súťažiach.

Vráťme sa ešte k vášmu aktuálnemu postu hrajúceho trénera. Ako často v Lackovciach trénujete?

Snažíme sa, ale… Je to piata liga, nečakajte profesionálnu úroveň a zďaleka ani poloprofesionálna. Tréningy mávame dvakrát do týždňa, potom v nedeľu hráme majstrovský zápas. Takže fyzická záťaž je tu trikrát do týždňa.

Sezóna sa ešte len začala, riešili ste po príprave čo po prestávke kvôli koronakríze klasické problémy s kilami, ktoré hráčom pribudli?

Veru hej. Dosť hráčov prišlo s nadváhou, dovolím si povedať, že niektorých som na prvom tréningu nespoznával. Niektorí nabrali aj vyše 10 kíl. Začali však trénovať, hrať, niektorí sa už stihli dať dokopy, iní sa dokopy pomaly dávajú. Lenže, ako hovorím, toto nie je profesionálny futbal, ťažko niečo na tejto úrovni vyriešite.

Pokiaľ viem, chvíľu to trvalo, než ste si našli cestu do Lackoviec…

Bývam tu dlhšie, ako hrám, miestni funkcionári ma lámali, nech si konečne oblečiem lackovský dres. Predtým som hral v Radvani nad Laborcom, škoda, že tamojší futbal sa nepodarilo udržať vo 4. lige. Klub sa po úmrtí bývalého starostu, ktorý miestny futbal ťahal, odhlásil zo súťaže a začal hrať 1. triedu. No a to som si povedal, že na tejto úrovni môžem hrať aj tu. Síce ma presviedčali, aby som ostal v Radvani, ale tu som to mal bližšie. Mám tu dom, rodinu, tak to miestni vyhrali a nakoniec ma „zlomili“. Tak som prišiel sem a do roka sme postúpili.

Našli ste v Lackovciach svoj domov?

Celý život som človek športový a túlavý. Nemám problém zvyknúť si kdekoľvek. Ukrajina, Humenné, Izrael, Košice, Michalovce… Aj teraz, keby sa niečo stalo, zvykol by som si aj inde. Ale dá sa povedať, že som tu našiel svoj domov, veď tu mám dom a rodinu.

Foto: Oliver Überlauer

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Tagy:

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera