fbpx
streda, 3. marca 2021
Radoslav Augustín
TASR - Martin Baumann
Futbal

S Hamšíkom patril medzi top talenty slovenského futbalu, hral proti Khedirovi, Boatengovi i Tottimu. Dnes manažuje festivaly pre deti

Radoslav Augustín. Meno, ktoré futbalovému fanúšikovi dnes veľa nepovie. Stačilo však málo a možno by ho poznalo celé Slovensko. Keby Slovan v roku 2003 nechcel za svoju vychádzajúcu hviezdu priveľa peňazí, dnes by sme možno písali o hráčovi európskeho formátu. Ako on sám hovorí: „Možno by to tak bolo a možno nie.“

Augustín si vybral futbal ako svoj životný osud a spolu s kamarátom, terajším kapitánom FK Senica Jurajom Piroskom, ho hrávali na sídlisku v Petržalke. Keď mal šesť rokov, vybral sa na Slovan. Zapadol okamžite, postupne prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami v klube a aj v reprezentácii Slovenska.

„So Slovanom som získal veľmi veľa titulov v mládežníckych kategóriách, od žiakov až po dorast. V mladšom doraste sme mali po jeseni sedemnásťbodový náskok v celoslovenskej lige a potom sme spolu s Marekom Hamšíkom, Jurom Piroskom a Janom Nemčekom išli na jar do staršieho dorastu. Aj tam sme boli majstri. Titul sme získali aj v halových majstrovstvách Slovenska,“ začal s odkrývaním kariéry dnes už 34-ročný bývalý futbalista.

Prvá zahraničná skúsenosť

Jeho talent si hneď všimli v zahraničí. Najskôr v klube Ado Den Haag. Do Holandska odišiel ako šestnásťročný. „Sledovali ma asi rok, pozvali ma na týždňový kemp s tým, že by ma v prípade záujmu odkúpili. V Holandsku vtedy bolo pravidlo, že hráčovi mimo Európskej únie museli zabezpečiť budget, v ktorom bolo ubytovanie, letenky, strava. Bolo to spôsobené tým, že Ajax Amsterdam dlhodobo naberal množstvo hráčov a tí, čo sa nepresadili, skončili na ulici. Slovensko v EU ešte nebolo. Prišiel som do Holandska na týždeň. Mali sme tréningy a na záver sme hrali proti Telstaru. Zvíťazili sme 4:3, dal som tri góly a na jeden som prihral. Chceli, aby som zostal. Vtedajšie vedenie Slovana však za mňa chcelo veľmi veľa peňazí. Holanďania si všetko spočítali a zistili, že si za to môžu kúpiť dvoch hráčov do áčka. Veľmi ma to zabrzdilo, ak by sa to nestalo, bol by som úplne inde. Trénerom tam vtedy bol Marco Gentile, ktorý sa ´preslávil´ tým, že v holandskej lige zlomil nohu Romariovi.“

Z Holandska tak musel mladý stredopoliar odísť, no prišla ďalšia ponuka, tentoraz z Belgicka. A hoci nie z prvoligového klubu, Augustín neváhal. „Všetci traja sme odišli do zahraničia. Ja, Piroska aj Hamšík. V Belgicku sme hrali baráž o postup z tretej do druhej ligy. Bolo to veľmi príjemné obdobie, akurát klub mal existenčné problémy. Po roku som chcel odísť. Prišiel som na Slovensko a dohodol som sa s Interom. Pán Barmoš a pán Brezík mi ponúkli, že by som mohol zostať na Slovensku. V osemnástich rokoch to bola dobrá výzva. Inter bol veľmi silný, boli tam Juro Halenár, Majo Tomčák, Peťo Petráš a ďalší. Klub ma z Belgicka vykúpil.“

Trpký návrat domov

Hoci Augustín ponuku Interu prijal s nadšením, trpkosť v ústach mu zostala. Čakal totiž, že sa vráti do klubu, v ktorom vyrástol. „Zo Slovana som dostal informáciu, že ma nepoznajú a už majú pred prípravou. Bol presný príklad, ako si na Slovensku vážia odchovancov. Zostal som veľmi sklamaný.“

V Interi hral slušne, no prišla ďalšia udalosť, ktorá zásadným spôsobom naštrbila jeho sľubne rozvíjajúcu sa kariéru. „Hrali sme zápas s Ružomberkom, mám pocit, že to bolo v strede týždňa. Do toho sme mali aj reprezentačný zraz do 19 rokov, na dvojzápas v Izraeli. Tréner Brezík poprosil trénera devätnástky Barana, aby som nastúpil až v tom druhom. Proti Ružomberku som hral v základe a v súboji s Ľubošom Hajdúchom som si zlomil nohu. Ako som sa doliečil, Brezíka odvolali a prišiel pán Jurkemik. Hneď mi povedal, aby som sa išiel rozohrať do dorastu, pritom som od osemnástich hrával mužský futbal. Nehovorím, že to bolo zlé obdobie, veď v doraste Interu vtedy pôsobil Tomáš Majtán, ktorý neskôr hrával ligu, ale bolo to pre mňa nepochopiteľné rozhodnutie.“

Z Interu napokon putoval na hosťovanie do Senca a potom do pražského Bohemians. „S Bohemians sme postúpili z druhej ligy do Gambrinus ligy. Za ´áčko´ som odohral len zápas, väčšinou som pôsobil v rezerve, ale tiež to bolo fajn,“ spomína Augustín.

Zlomové roky v Petržalke

Z Čiech sa vrátil na Slovensko. Kúpila ho Petržalka, ktorá však vypadla z najvyššej súťaže. O rok hneď bojovala o postup s AS Trenčín. „Dal som vtedy sedemnásť gólov, súťažil som o titul najlepšieho strelca a hráča ligy. Trenčín vtedy kúpil pán La Ling a hrali v ňom David Depetris, Matúš Bero, Aldo Baez a ďalší. Mali fakt skvelé mužstvo. Urobil som dobre, že som ostal v Petržalke, aj keď vypadla. Prišiel k nám tréner Vladimír Goffa s Norbertom Hrnčárom, ktorí mi verili. Na ihrisku mi dali voľnosť. Skvele so mnou pracoval najmä tréner Goffa. Vtedy som sa vo svojej futbalovej kariére cítil najlepšie. Vždy som bol tvorivý, vedel som o sekundu skôr, čo sa na ihrisku udeje. Okrem 17 gólov som na 17 prihral. Pritom sme mali mladé mužstvo, pozbierané z rôznych tímov. Nakoniec z toho bolo druhé miesto za Trenčínom.“ 

Na svojho zverenca si spomína po rokoch aj tréner Goffa, hovorí o ňom v superlatívoch. „Mal vtedy tuším 23 rokov. Napriek tomu bol kapitán. Dal dokopy kabínu, za rok v Petržalke som nemusel udeliť ani jednu pokutu. Síce som ho raz pred všetkými veľmi vyhrešil, čo sa robí iba medzi štyrmi očami, ale vzťahy v klube boli výborné, boli to skvelé časy. Bol najlepší prirodzený líder v kabíne i na ihrisku, akého si vie tréner predstaviť. Vo všetkom išiel príkladom.“

Ozval sa starý známy

Vydarená sezóna v Petržalke znamenala zvýšený záujem klubov. Z ponúk si Augustín mohol vyberať, ale napokon sa ozval starý známy. „Tým, že Petržalka vtedy patrila súčasnému majiteľovi Slovana, tak sa mi zrazu ozvali, že som ich hráč. Nemal som inú možnosť, ako ísť do Slovana. Nehovorím, že som tam nechcel ísť, ale keby som si mohol vybrať medzi Slovanom a Žilinou, vyberiem si Žilinu. „Belasí“ mali vtedy skvelý tím, trénoval ho Karel Jarolím a po ňom prišiel Vladimír Weiss. Odohral som síce len jeden zápas, ale bolo to v play off Európskej ligy proti AS Rím, čo mi  už nikto nezoberie.

Slovan v spomínanom zápase zdolal Rimanov 1:0 gólom Dobrotku, Augustín vybehol na trávnik na bratislavských Pasienkoch v 90. minúte namiesto Filipa Šeba. „Belasí“ potom senzačne uhrali v Ríme remízu 1:1 a postúpili do skupinovej fázy EL.

Je paradox, že som v Slovane strávil 12 rokov v mládežníckych kategóriách, klub si ma stiahol z Petržalky a v lige som nenastúpil ani na sekundu. V mládeži som zažil krásne chvíle, u mužov len sklamanie. Bol som v skvelej partii, ale stále som bol nikto,“ hovorí.

Zmluvu so Slovanom však Augustín nemal, existovala len akási dohoda. Počas štyroch rokov preto putoval po Slovensku v rámci hosťovania. Postupne obliekol dresy Banskej Bystrice, Prešova, Senca a Nitry. „Mohol som ísť zo Slovana stále len na hosťovanie. Bolo to ako v klietke. Za prestup za mňa nechcel nikto zaplatiť. Na hosťovaní nemáte istú pozíciu, V klube vyskočí talent a dostane pred vami logicky prednosť, čo bolo zradné.“

Posledná stanica – Rakúsko

Po ukončení hosťovania v Nitre v 2015 už začal premýšľať nad koncom kariéry. Prijal ponuku z rakúskeho tímu SV Gols. „Rakúsky systém mi nevyhovuje. Cestovať dva-trikrát do týždňa a neskoro večer chodiť domov, nebolo na mňa . Vtedy som si povedal, že mi to za tie peniaze nestojí. Predtým som dostal veľmi dobrú ponuku z Bieloruska. Mohol som ísť do klubu, ktorý mal ísť do európskych pohárov. Už vtedy som však uvažoval nad civilným zamestnaním. Povedal som si, že budem mať tridsať rokov a kariéru ako Marek Hamšík už neurobím. Nemal som vysokú školu. Nechcel som začínať tam, kde ostatní v dvadsiatke a v tridsiatke sú na top manažérskych pozíciách. Nebolo to jednoduché rozhodovanie. Po rokoch ho však vôbec neľutujem.“

Sklamanie zo Slovana

Pri ohliadnutí za kariérou najčastejšie rezonuje v Augustínových spomienkach Slovan. „Je veľmi veľa rodičov, ktorých deti hrávali v Slovane a ktorí to cítia rovnako. Veď si zoberte našu éru, ročníky 85 až 87. Ivan Pecha hrával v Bate Borisov a v Azerbajdžane, Ivan Janek hrával v Bohemianse Praha, rovnako aj Martin Čech, Jozef Adámik v Banskej Bystrici, Ostrave, alebo Trnave, ďalej Marek Hamšík, Jano Nemček a ďalší. My sme boli generácia, ktorá hrala ligu, ale nikto za Slovan. Je nepochopiteľné, že Slovan mal generáciu dvoch ročníkov, ktoré vyhrali dorasteneckú ligu. Dokonca sme vyhrali Nike Cup a boli sme v európskom finále v Lisabone. Mužstvo sa podľa mnohých mohlo postaviť okolo nás. Slovan by aj inak vyzeral. Nemyslím už teraz, všetci máme 34, 36 rokov, ale po nás prišli Robo Mak, Jakub Sylvestr, dlhodobo sa mohlo budovať na odchovancoch. Horšie ako to bolo, by sme určite neskončili. A fanúšikovia by fandili slovanistom.„

Na Slovensku nič nové…

Augustín však aj po rokoch vníma, že sa vo výchove talentov a stavaní na odchovancoch nič nezmenilo. A to napriek tomu, že viacero slovenských klubov má vlastnú akadémiu. „Čo to je akadémia? Je to len názov, alebo je to naozaj tak, že hráči majú špičkovú diagnostiku, vedenie, komunikáciu, vybavenie, mentálny koučing? Šport je o hlave. To sme mi nikdy nemali, hrali sme srdcom. Možno, keby sme mali mentálne tréningy, boli by sme inde. Ale nechcem hovoriť len o tom. Viete, na Slovensku sa veľa hovorí, že sú akadémie, ale prejdite sto kilometrov za hranice a to vám nastaví zrkadlo.

Prečo chodia hráči Arsenalu, alebo Realu Madrid na sústredenia do Rakúska? Prečo nie na Slovensko, keď tu máme všetko špičkové? Problém je aj inde. Keď som hral, v Bratislave boli kluby ako Vinohrady, ŠKP, Vrakuňa, Podunajské Biskupice, Spoje a Slovan si vyberal najlepších. Dnes si nemá z čoho, dnes  musí chodiť po Slovensku. Pamätám si, že na Slovan prišlo spolu so mnou asi 1300 detí. Vybrali 20 do petržalskej skupiny a 25 do skupiny, ktorá trénovala v meste. Koľko ich príde dnes? A to tu vtedy bol aj Inter. Dnes sa určite nerobí výber, ale nábor. Potom vzniká rovnaký problém ako máme v hokeji oproti Kanaďanom.“

Dnes už bývalý futbalista sa na zelených trávnikoch stretol s mnohými hviezdami. V Den Haagu nastúpil po boku Eljeria Eliu, ktorý hral za Juventus Turín, Basaksehir, Feynoord a dnes je v Utrechte. V slovenskej reprezentácii do 17 rokov v kvalifikačnom zápase proti Nemecku si zmeral sily so Samim Khedirom, Jeromeom Boatengom, v drese Slovana proti AS Rím nastúpil proti Francescovi Tottimu. „Hral som aj proti Matějovskému, Jarošíkovi, či Sionkovi zo Sparty Praha, ale aj Nemanjovi Matičovi. Zahral som si s Luďkom Zelenkom, čo je v Česku futbalová legenda. V reprezentácii U17 som bol kapitán, hral som aj za slovenskú dvadsaťjednotku. Tam som bol s Petrom Pekaríkom, či Erikom Jendrišekom,“ zaspomínal si Augustín.

Hamšík ho prekvapil v obchode

Kontakty s bývalými spoluhráčmi už dnes neudržiava v takej miere, ako počas kariéry. Naposledy si písal s Erikom Jendrišekom, ktorému po návrate do slovenskej ligy poprial veľa gólov v drese Nitry.

S Marekom Hamšíkom však nekomunikuje. „Ale mám milú spomienku, že keď som bol v Banskej Bystrici v obchode, tak niekto po mne zozadu skočil a buchol mi po šiltovke. Otočil som sa a bol to Marek. Vtedy som sa naozaj potešil. Pre mňa je to vzácne. Najviac na svete som mu želal, že dosiahol to, čo dosiahol. Veľa sme si spolu odohrali. Som na neho hrdý,“ uviedol Augustín.

Kariéra po kariére

Bývalý reprezentant si dnes zahrá futbal len na úrovni šiestej ligy. „Presťahovali sme sa z Bratislavy na Považie. Zahrám si občas za Lysú pod Makytou, odkiaľ pochádza manželka. Občas si zakopem, aj keď to je s mojimi vyše sto kilami vtipné. Už si ma aj rozhodcovia doberali, že na to ako vyzerám, mi to celkom dobre ide (smiech).“

Okrem rekreačného športovania si našiel cestu v manažovaní akcií. Spolu s ďalším bývalým futbalistom Petrom Pukalovičom robí detské festivaly. „Okrem zábavy sa snažíme zameriavať aj na ich zdravý životný štýl, šport a zdravie. Teraz to pripravujeme online formou. Robíme to od roku 2015 a mali sme už 22 podujatí. Veríme, že sa do konca roka presunieme opäť von. Je veľmi príjemné tvoriť deťom zážitky. Na MDD sme mali jedenásťhodinový prenos, na Mikuláša desať. Aj na Silvestra sme išli od obeda až do polnoci. Malo to veľký úspech, tento rok pripravujeme novinky. Mám aj reklamno-marketingovú agentúru, kde riešime pre klientov správu sociálnych sietí až po PR.“

Na futbal nezanevrel

Augustín v televízii pozerá už len zápasy Manchestru United, ktorému fandí odmalička. Sleduje aj zápasy slovenskej reprezentácie. „Ligu vôbec nepozerám, to sa priznám. Stratil som k tomu vzťah, aj keď mi tam hrá veľa kamarátov. Ale reprezentáciu sledujem. Som veľmi rád, že sme postúpili na Euro. Je to skvelé pre hráčov, lebo sa môžu predať. Tak ako sa predali chalani, ktorí boli na MS. Je dôležité, aby reprezentanti hrávali v dobrých európskych kluboch, nemusia hrať len v tých výborných. Máme mnoho mladých chalanov a môže im to pomôcť. Určite je lepšie že to pomôže im, ako by to napríklad malo pomôcť Severným Írom. Veľmi im držím palce,” hovorí.

Slovan by mal byť Slovanom

V kútiku duše mám stále aj Slovan. Verím, že sa mu podarí zmeniť filozofiu. Že si uvedomia, že nie je cesta dávať obrovské peniaze na platy hráčov zo zahraničia, ktorým je jedno, či sa niekam postúpi, alebo nie a ktorí sú spokojní s tým, že sú v peknom meste a je im dobre. Ak si chcú budovať základňu a fanúšikov, tak to musia budovať rodinami, ktoré majú synov v Slovane. Je jedno, kto klub vlastní, ale Slovan by mal byť Slovanom. Obdivujem ľudí, ktorí vrážajú do futbalu peniaze, ale musí to mať aj nejakú kultúru,“ dodal.

K trénerstvu to bratislavského rodáka po skončení kariéry neťahalo. A nešiel ani v šľapajách svojho brata. Ten vlastní spoločnosť, ktorá sa špecializuje na aktívne hľadanie talentu mladých športovcov, ich rozvoj a podporu na ceste do sveta vrcholového športu. Medzi jej klientov patrí napríklad aj slovenský reprezentant Martin Valjent, hráč RCD Mallorca.

„Vôbec ma to týmto smerom neťahalo. A ani k trénerstvu. Od šiestich rokov som nemal víkend. Všetko tomu obetujete, máte akurát dva týždne na dovolenku. Kariéra futbalistu a športovca je krátka. Na to, aby si futbalista zarobil na život, má čas asi tak od 20 do 32 rokov. Ak to neurobí, potom začne odznova a má problém zaradiť sa do života. Ak by som robil agenta, musel by som skautovať hráčov, cestovať a to sa mi fakt nechce. Aj keď si myslím, že by som to vedel. Mám dobré oko na talent, vidím ako sú hráči postavení, nesledujem kde je lopta, ale napríklad sa pozerám ako si nabieha  Cavani, ako si odťahuje hráča. Celkovo ma to však už neláka, chcem ma voľné víkendy pre rodinu,“ uzavrel Augustín pre náš web.