Pondelok, 22. apríl 2024 
Former Skyblue Bolo to počas zimnej prestávky poslednej federálnej sezóny. Na prelome januára a februára 1993 sa slovanisti, ktorí obhajovali titul, vybrali na južnú pologuľu za dobrými terénmi. Vracali sa aj s posolstvom, ako svojimi výkonmi otvorili dvere slovenskému futbalu do týchto končín. Napokon bolo všetko inak…
V desaťročiach pred nežnou revolúciou žili naše kluby zlaté cestovateľské časy. Ako na bežiacom páse dostávali pozvánky na prípravné zápasy okrem Európy aj z Latinskej Ameriky. Sólové alebo v rámci turnajov Pentagonal, Hexagonal, Oktagonal – podľa počtu účastníkov. Nechýbali ani občasné výlety za futbalom do Afriky, Ázie alebo až do ďalekej Austrálie ako Slovan v roku 1966. Okrem belasých boli žiadaným artiklom zo slovenských tímov aj Inter, Trnava, VSS či Lokomotíva Košice, ušlo sa aj niektorým ďalším.
Barcelonská pocta
Absolútnym highlightom bola účasť Slovana v auguste 1977 na XII. ročníku turnaja Trófeo Joan Gamper, na ktorý si Barca vždy pozývala tú najvyberanejšiu spoločnosť. A tou čerství majstri Európy nepochybne boli. Turnaj štyroch tímov sa hrával klasickým spôsobom – víťazi úvodných dvoch duelov sa stretli vo finále, porazení v zápase o 3. miesto.
Slovan najskôr skrížil na trávniku Nou Campu kordy s domácimi blaugranas. Keďže chýbal Vencel, šancu v bráne dostal Jozef Hroš a inkasol trikrát od Neeskensa, Asensiho a Herediu. Za Bratislavčanov stihol kontrovať iba Ondruš. V „malom“ finále bola ich súperom chýrna Boca Juniors. Tentokrát chytal Tibor Matula, belasí rýchle viedli gólom neskôr v mladom veku zosnulého Miroslava Barta, ale Argentínčania zásahmi Veglia a budúceho majstra sveta Tarantiniho dve minúty pred koncom otočili na 1:2. Hoci z toho bolo „iba“ štvrté miesto, bola to najlepšia reklama pre slovenský klubový futbal.
Futbal na hlavu
Po roku 1989 sa začal útek najlepších hráčov za hranice a o druhú, či tretiu kategóriu postupne strácali impresáriovia, dohadujúci zápasy v ďalekých končinách, záujem. Ten úplne skončil po „veľkom futbalovom tresku“ v polovici 90. rokov. Lex Bosman, zrod Ligy majstrov a masový exodus najlepších juhoamerických hráčov do európskych klubov úplne obrátili na hlavu dovtedajšiu hierarchiu najobľúbenejšej loptovej hry.
Radikálnymi zmenami prešiel aj futbalový kalendár. Jarná časť ligy klope na dvere oveľa skôr ako v rokoch predošlých. Čoraz viac sa skracuje aj letná pauza, kde úplne vypadol populárny Interpohár, lebo európske súťaže sa rozbiehajú už skraja leta.
V tieni delenia federácie
V sezóne 1992/93 obhajoval Slovan Bratislava federálny titul, ktorý vybojoval po dlhých sedemnástich rokoch. Partia okolo famózneho Petra Dubovského už síce nemala taký drajv ako rok predtým, väčšinu času sa ale držala na víťaznej vlne a jeseň končila na druhom mieste o bod za Spartou.
V lete 1992 si však Mečiar s Klausom v intenciách najlepších bitúnkových tradícií rozporcovali federáciu a bolo jasné, že sa hrá o definitívne posledný titul v rámci spoločnej republiky. Tento fakt roztočil emócie na maximálne obrátky, čo potvrdil jarný priebeh súťaže. Ale poďme po poriadku.
Do krajiny s medenou pôdou
S takto rozdanými kartami hľadali belasí po kondičnom sústredení v Tatrách možnosti prípravy na kvalitných terénoch v iných zemepisných šírkach. Rok predtým sa v majstrovskej sezóne zúčastnili v Malajzii na Merdeka Cupe, teraz zamerali optiku na Južnú Ameriku.
Medzinárodným manažérom klubu nebol v tom čase nikto menší ako legendárny kapitán majstrov Európy z roku 1976 Anton Ondruš a ten sa do tejto úlohy naplno ponoril. Vyjednávanie s ľuďmi z tejto časti sveta nebolo nikdy jednoduché. Neraz sa stalo, že čo platilo včera, už neplatí dnes. Finálnou destináciou bolo Chile, ale v hre bol napríklad aj zápas proti reprezentácii Peru alebo klubu z inej juhoamerickej krajiny. Miestni napokon nezostali nič dlžní svojej povesti, ale slovanistom výjazd za slnkom a kvalitnými terénmi aj tak nepokazili.
Poďme sa teda pozrieť bližšie na legendárny, do dnešných dní posledný juhoamerický trip, o ktorom na klubovej stránke či v knižných pamätniciach nájdete maximálne jednoriadkovú zmienku. Bude to teda také malé farbenie bielych miest na historickej mape. So Slovanom vtedy cestoval iba jediný novinár z Večerníka, ktorý onedlho v mladom veku zomrel. Aj Denník Šport bol nútený pokrývať atraktívny výjazd iba prostredníctvom telefonátov s Ondrušom či trénerom Gallisom. Ale aspoň sa vďaka nemu zachovali dobové svedectvá.
Po stopách strieborných hrdinov
Belasí sa vybrali na opačný koniec sveta 25. januára – cez Madrid a Buenos Aires do Santiago de Chile. Vraj s istotou minimálne šiestich zápasov, pričom vrcholom programu malo byť stretnutie s najslávnejšou čílskou značkou Colo – Colo. Z metropoly si to najskôr namierili vyššie na severozápad do súmestia Valparaíso – Viňa del Mar, kde mali pripravenú prvú časť pobytu. Práve vo Valparaíse odohrali prvý zápas proti tímu Santiago Wanderers a vyhrali 3:1.
Vo vedľajších pacifických kúpeľoch Viňa del Mar boli následne účastníkom turnaja „Copa Ciudad Viňa del Mar 1993“, kde okrem nich štartovali ďalšie tri domáce tímy, systémom ako na turnaji Joana Gampera. Perličkou bol fakt, že práve v tomto meste a na rovnakom štadióne odohrali 31 rokov pred slovanistami reprezentanti Československa väčšinu svojich zápasov na MS 1962 a vrátili sa domov ako „strieborní hrdinovia z Chile“.
Belasí nasledovníci tu síce hrali iba zimnú prípravu, ale poňali ju zodpovedne, aj ako reprezentáciu novovzniknutej krajiny. Ich prvým súperom na Estadio Sausalito, ležiacom v prekrásnej lagúne kúsok od pobrežia Tichého oceánu, nebol nikto menší ako vtedy aktuálny majster hostiteľskej krajiny CD Cobreloa.
Meno klubu z banského strediska Calama, v púšti Atacama, síce Európanom veľa nehovorí, ale v Južnej Amerike malo v tých časoch vysoké renomé. V rokoch 1981 a 1982 postúpilo totiž až do finále Copa Libertadores (obdoba európskej Ligy majstrov), čo sa veru v týchto končinách považuje za veľkú vec. Aj napriek tomu, že oranžoví ťahali v oboch finálových dueloch proti brazílskemu Flamengu resp. uruguajskému Peňarolu napokon za kratší koniec.
Colo – Colo chcelo aj nechcelo
Slovan sa ich pred 15 000 divákmi a televíznymi kamerami nezľakol a dosiahol cennú remízu 1:1, keď v závere mohol po veľkých šanciach Kindera a Kitku strhnúť víťazstvo na svoju stranu.
To by však neboli Juhoameričania, aby nemenili pravidlá počas hry. A tak sa slovanisti ex post dozvedeli, že o víťazovi rozhodol žreb a oni si zahrajú iba o 3. miesto… Výprava ani neprotestovala, keďže išlo iba o prípravu. V „malom“ finále zdolali Bratislavčania aj po druhýkrát Santiago Wanderers 4:1, hoci sa polčas skončil 0:1 a potom prišli s netradičným nápadom.
Navrhli, aby si s domácim víťazom „Copy“ Evertonom Viňa del Mar zahrali o skutočného víťaza tohto turnaja. Miestni neboli proti improvizácii a belasí si pripísali na konto tretí čílsky triumf – 2:1, keď opäť v polčase prehrávali.
Mal nasledovať ostro sledovaný duel s Colo – Colo, ale to už aj na starý kontinent prenikali informácie, že z tohto zápasu pravdepodobne zíde… Rekordný majster s hlavou indiána v logu mal podľa zlých jazykov strach o svoje renomé, keď videl kvalitu hostí z Európy v predošlých stretnutiach, pretože sám bol iba v príprave na začiatok ligovej sezóny. Napokon údajne navrhol iný termín, ale ten už kolidoval s odletom Slovana, ktorý potreboval stihnúť úvodné jarné kolo. Takže sa zápas napokon neuskutočnil. Jedinou spomienkou zostal eminentný záujem Colo – Colo o Dušana Tittela, ktorý mal na juhoamerických ihriskách výbornú fazónu. Aj ten však po odlete výpravy vyšumel napokon do stratena…
Ako chytil Chytil životnú formu
V intenciách dobrých juhoamerických zvykov sa program menil zo dňa na deň a Ondruš musel naplno využiť svoje diplomatické aj improvizačné schopnosti. Belasí napokon zamierili južnejšie na dva posledné duely. Najskôr remizovali s Deportes Temuco 1:1 a potom v záverečnom v Rancague (tam sme pre zmenu na MS 1962 vyradili vo štvrťfinále vysoko favorizovaných Maďarov 1:0) vyhrali nad miestnym O´Higgins FC 2:1.
Víťaznú gólovú bodku za čílskym dobrodružstvom dala čerstvá ruská posila z Vladikaukazu Stanislav Cchovrebov. Najviac chvály od trénera Galisa však okrem starých matadorov zožal útočník Erik Chytil. Z trinástich gólov, ktoré strelil Slovan na čílskom turné, išlo až päť na jeho konto. Tréner priznal, že mu poriadne zamotal hlavu a v jarnej ouvertúre s ním počíta do základu proti Sparte, čo bolo veľké prekvapenie.
Po návrate na Slovensko sa činovníci Slovana predháňali v superlatívoch na celý pobyt, hoci pôvodne počítali s inými súpermi. Vrátili sa však dobre naladení aj pripravení, dokonca aj maródi Klinovský a Chvíľa sa pod Južným krížom akoby zázračne uzdravili a odohrali záverečný duel s O´Higgins. Svojimi výkonmi a vystupovaním vraj vydláždili slovenskému futbalu cestu v týchto končinách. Klubovému, aj reprezentačnému.
O 30 rokov neskôr si už môžeme povedať, že až na sporadický výjazd reprezentácie okolo prelomu milénií, kým ju tvorili v drvivej väčšine hráči z domácej ligy, kluby už na cesty za oceán odvtedy iba nostalgicky spomínajú…
Poistený posledný titul
A ako to dopadlo po návrate z Chile? V nedeľu 21. februára 1993 bola Bratislava pod bohatou nádielkou snehu. Možno si vtedy Gallis s Ondrušom položili otázku, či juhoamerické slnko bolo najlepšou prípravou na Spartu… Aby sa vôbec mohlo hrať, odpratávať sneh prišli vojaci aj množstvo dobrovoľníkov. Skončilo to 1:1, keď „rudí“ išli do vedenia gólom Vonáška a za domácich v bielych dresoch vyrovnal – hádajte kto? Predsa Erik Chytil – dokonca parádnymi nožničkami!
Celá jarná sezóna bola poznačená českou snahou nedopustiť, aby posledný federálny titul pripadol slovenskému tímu. Viacerí rozhodcovia zo západnej časti už zaniknutej federácie odvádzali v tomto smere enormnú nadprácu. Vrcholom bol výkon Václava Krondla na Strahove, v tom období dočasnom domove pražskej Slávie. Slovanistov zarezal v priamom prenose a tí po prehre 0:3 definitívne stratili šancu na titul. Tak zúrivého Gallisa sme nikdy predtým ani potom už nevideli. Poslednú majstrovskú korunu si nasadila Sparta, druhá skončila Slávia a Slovanu zostala bronzová priečka.
Po tejto pachuti si možno veľa ľudí hovorilo, že Čechov a najmä Pražákov bude vlastne dobre tu viac nevidieť. Pár rokov to vydržalo, ale čo by sme už dnes dali za návrat Sparty, Slávie, Bohemiansu a ďalších českých tímov na naše štadióny…
Keď reže rozhodca – tréner
A kde sa pripravoval v zime 1993 súčasný hlavný konkurent Slovana dunajskostredský DAC? Na Kanárskych ostrovoch, kde rozložil svoj tréningový stan na Gran Canarii. A tiež sa to neobišlo bez bizarnosti. Mužstvo viedol Dušan Radolský a okrem iného si vyrazilo aj na juh ostrova k piesočným dunám, kde malo dohodnutý zápas s miestnym neligovým UD Maspalomas. To ešte naši južania netušili, čo ich tam čaká…
Keď sa domácich konečne nazbieralo jedenásť, fúkol do píšťalky ich tréner, ktorý svojvoľne prevzal úlohu rozhodcu. A „zápas“ sa začal. Jeho bežným sprievodným javom sa stali hlasné pokyny domáceho kouča (rozhodcu) svojim hráčom, resp. zastavovanie hry a vysvetľovanie herných situácii. Po góle Radványiho už definitívne vyradil zo svojho repertoáru ofsajd domácich a dotlačil ich k vyrovnaniu.
Keď sa Dunajskostredčania cez polčas ohradili voči jeho produkcii a apelovali na fair play, Španiel sa urazil, stiahol svoj tím z ihriska a správcovi dal pokyn vypnúť reflektory, aby súper nemohol zvyšok času ani odtrénovať. Na otázku, kedy sa zápas dohrá, dostali hostia odpoveď: „Maňana“. Čo pri viacerých významoch tohto slova môže byť aj nikdy. A tak sa aj stalo…
Komentáre