Piatok, 19. apríl 2024 
Former Skyblue V septembri 1992 zavítal maďarský majster na Tehelné pole. Slovan ho vcelku hladko prešiel, ale história si zapamätala skôr tie nefutbalové okolnosti, ktoré na strane našich južných susedov rezonujú dodnes. Aj preto je nastávajúci dvojzápas viac než rizikový.
Pre pochopenie udalostí, ktoré sa vtedy odohrali, nezaškodí menšia spoločenská sonda do minulosti. Počas socializmu boli oba štáty súčasťou tzv. východného bloku pod kuratelou Moskvy. Totalitný režim okrem potláčania ľudských práv tlmil aj národnostné vášne. A tak „Bi Maďara do hlavy!“ či z druhej strany „Psy bez domova“ boli neznámymi pojmami a na žiadne slovensko – maďarské rozbroje si v zmiešanej komunite, v ktorej som vyrastal, z tých čias ani nepamätám.
Socialistický raj
Naopak, pre väčšinu z nás bolo vtedy Maďarsko krajinou zasľúbenou, kde sme sa chodili slobodnejšie nadýchnuť. Vládol tam tzv. gulášový socializmus s oveľa otvorenejšou atmosférou (aj smerom k Západu) a v sobotu večer bavil v štátnej televízii (iná ani nebola) komik Géza Hofi národ vtipmi na adresu komunistov – ďaleko pred Gorbačovovou perestrojkou. Ako príklad možno uviesť Večery Milana Markoviča, ale tie dorazili až po páde opony. U nás bolo dovtedy niečo podobné nepredstaviteľné. Budapešť bola zasa istým spôsobom Parížom východu, kde sme chodili nakupovať dobré oblečenie a západné hudobné LP platne k súkromníkom (tzv. maszekom), lebo v našich končinách sme ich mohli vidieť maximálne na obrázkoch.
Situáciu zmenil pád režimu a prebudenie sa nacionalistických politikov. Na jednej strane začal prikladať pod kotol Víťazoslav Moric, na druhej Miklós Duray. A nehovoriac o politikoch v samotnom Maďarsku. Postupne aj bežní ľudia, ktorí dovtedy nemali medzi sebou žiadny problém (alebo možno latentný, utlačený v mysli do úzadia), začali šovinizovať svoj slovník a radikalizovať správanie. Nasledovalo vypovedanie zmluvy Maďarska na dostavbu hydroenergetického diela Gabčíkovo – Nagymaros a nožnice dovtedy spoločných záujmov (možno vynútených) a pohľadov na dôležité veci sa medzi oboma národmi začali roztvárať. Najnebezpečnejšie začali pôsobiť revizionistické reči maďarských politikov, najmä k územiam južného Slovenska, ktoré oni nazývajú Felvidék.
Do tohto prišiel žreb prvého kola vtedajšieho Európskeho pohára majstrov (EPM – predchodca dnešnej Ligy majstrov UEFA) s prvým zápasom na Tehelnom poli 16. septembra. Slovan ukoristil titul po predlhých 17 rokoch, o to boli väčšie očakávania pri jeho návrate do pohára č. 1. Kompaktný tím pod vedením Dušana Gallisa mal vo svojom strede viacero reprezentantov, na čele s drahokamom Petrom Dubovským. Naopak, maďarský futbal (reprezentačný aj klubový) bol v tom čase v závoze, takže favorit bol jasný.
Az a szép…
Ferencváros údajne posunul vstupenky iba 1.500 fanúšikom, ale do Bratislavy sa ich autobusmi, autami či vlakmi vybralo podľa dostupných dobových informácií zhruba päťkrát toľko. Niektorí už deň vopred a s nie najčistejšími úmyslami. Už v dopravných prostriedkoch sa hecovala nálada (patrične podliata) a po prechode hraníc vystrčení z áut hulákali okrem iného „Az a szép, az a szép, náš bude celý Felvidék“, čo rozhodne nebol najlepší vstup návštevy na slovenské územie. Veľa z nich sa ani netajilo opakom – že neprišli na návštevu, ale domov. Na územie, ktoré im kedysi patrilo a malo by opäť…
A tak už večer pred zápasom nastali výtržnosti. V jednom lokále na Zlatých pieskoch ich musela pacifikovať polícia. Ďalší, ktorí tĺkli bežných ľudí na terasách už priamo v meste, dokonca unikli jej pozornosti. Nedali sa však „zahanbiť“ ani domáci, ktorí privítali pár dopravných prostriedkov s maďarskými ŠPZetkami kameňmi a sklo veselo rinčalo… Atmosféra bola vyšpičkovaná už deň pred výkopom.
V jeho čase (o 17. hod.) bol štadión zaplnený 32 tisíc divákmi a hustá atmosféra sa dala krájať. Prispel k nej aj predaj tvrdého alkoholu v okolí štadióna. Domáci sa chopili iniciatívy a od začiatku nenechali nikoho na pochybách, kto je pánom na trávniku. Ku Gostičovmu gólu pridal po prestávke dva zlepené Dubovský a za stavu 3:0 Papinov hrniec explodoval.
Krv, plač, nenávisť
Začalo to obojstrannými národnostnými urážkami, potom lietali zatvorené plechovky piva z maďarského sektoru do okolitých a keď hosťujúci fans začali provokovať policajtov, nabehla do ich sektora asi dvojstovka tých radikálnejších – v kuklách a bielych helmách s obuškami. Na betónových ochozoch sa rozpútalo peklo…
Maďarská televízia a tlač sa následne predbiehali vo zverejňovaní záberov zranených a zakrvavených ľudí, ktorých vynášali von a nikdy nezabudla pripomenúť, že svoje dostali aj ženy a deti. Vášne boli vyhecované na maximum. Začali sa vymieňať politické nôty, slovenská polícia dostala všetky možné „gestapácke“ nálepky. Nezabudlo sa tiež poukázať na chovanie domáceho publika.
Győrgy Naszály, očitý svedok udalostí, napísal do futbalovej ročenky „Futball´93“ článok pod názvom „Pogrom na tribúnach“, z ktorého citujeme: “Domáce publikum obrovským potleskom vyjadrilo súhlas s týmto neospravedlniteľným zákrokom a zborovým skandovaním Tak vám treba! či Dajte im! s uspokojením kvitovali, že komando má situáciu vo svojich rukách. Zo zeleno – bieleho sektora sa v tých chvíľach ozýval plač a prosby zakrvavených ľudí, ktorí žiadali policajtov, aby s tým prestali. Zbytočne. Jedného záchranára, ktorý mieril ku zraneným, odmietli usporiadatelia pustiť hore na tribúnu. Naopak, nastúpilo ďalšie družstvo kukláčov. V priemere jednu vyhliadnutú obeť mlátili štyria – piati…“ Niet sa čo čudovať, že takéto a podobne emotívne svedectvá vyhecovali časom maďarskú nenávisť voči celému Slovensku.
Keď sa rúbe les…
Na Slovensku vtedy vládla Mečiarova garnitúra, ktorá pár týždňov pred tým vyhrala voľby a spolu s „klausovcami“ sa už intenzívne venovala rozdeleniu vtedajšej spoločnej republiky. Česi dali od toho ruky preč s odkazom, že „toto si už vybavte sami“.
Bratislavskej polícii velil v tom čase Imrich Angyal a ministrom vnútra bol Jozef Tuchyňa, predtým vojak, bývalý generál Československej armády. Keď na druhý deň šili médiá na tlačovke do Angyala, že kto dal príkaz poslať na bezbranných fanúšikov ťažkoodencov, rázne sa ozval Tuchyňa: “Ja som dal ten príkaz. A čo má byť?“
Isté je, že časť maďarských fanúšikov robila bordel, ktorý sa mohol skončiť veľkým krviprelievaním. A nie prvýkrát – mnohí z nich už dávno pred tým schytali rad policajných faciek krížom cez Európu. Zásah komanda však bol určite cez čiaru. Zlyhali v prvom rade bežní policajti, ktorí mali dostatok príležitostí nepustiť podgurážených a najagresívnejších jedincov na tribúny. Mali už dosť indícií z predošlého večera. Situácia im pretiekla pomedzi prsty a tak nastúpili ťažkoodenci. Že to schytali aj nevinní, ženy a deti, je smutné. Princíp kolektívnej viny je neprípustný a už nikdy by sa to nemalo opakovať.
Lenže, keď sa rúbe les, koho zaujímajú lietajúce triesky? Čosi o tom vie aj mladá fotografka ČTK, ktorá sa snažila zachytiť policajný zákrok zblízka. Vzápätí ju najbližšie stojaci policajt udrel obuškom do brucha a vytrhol jej film z aparátu. Do tohto incidentu sa už chtiac – nechtiac musela zapojiť aj česká strana…
Možno zabránili Heyselu 2
Kto môže súdiť po toľkých rokoch kompetentných? Mečiarova garnitúra nemala v tom čase záujem o seriózne vyšetrenie udalostí. Možno mali konať inak, možno zabránili druhému Heyselu. Ale v Maďaroch zostala horkosť, pachuť a snaha o revanš. Bratislava 1992 im vie ešte aj po 30 rokoch zdvihnúť tlak viac ako Queretaro 1986, kde schytali na svojich doteraz posledných MS hanebnú šestku od ZSSR…
V akejsi diskusii na facebooku (veľmi signifikantnej) som im pripomenul výtržnosti, ktorých sa ich krajania dopustili, dokonca už deň pred zápasom. Väčšina si stála ďalej za svojim, ale tí s nekrvavými očami boli prekvapení. Toto im domáca propagandistická mašinéria akosi zabudla povedať… alebo skôr zámerne zamlčala. Žiaľ, obeťami revanšistických chúťok sa po zápase reprezentácii v Budapešti v septembri 2019 stali úplne nevinní fanúšikovia, ktorí sa na zápas vybrali sólo a dočkali si bitky pri svojich zaparkovaných autách…
Memento pred stredou
A ďalej to už poznáte. Slovan doma vyhral 4:1, vonku remizoval 0:0 a postúpil. Fanúšikovia boli pred odvetou dôrazne varovaní, aby do Pešti radšej z obáv o život a zdravie necestovali. Odvahu nabral iba Daniel Antošík, ktorý sedel ako jediný v prázdnom sektore hostí a rozvinul tam aj klubovú zástavu. Domov ho radšej už zobral klub spolu s tímom a venoval mu doživotnú vstupenku.
V druhom kole si Slovan užil fiestu – privítal v tom čase európsky top klub AC Miláno. Síce doma prehral 0:1, vonku 0:4 a vypadol. V odvete si pripísal na konto prvý veľký zápas na medzinárodnej scéne súčasný spolukomentátor RTVS Marián Zeman.
Ferencváros si to futbalovo vynahradil o tri roky neskôr, keď slávne postúpil cez Anderlecht do skupinovej fázy LM, o ktorej Slovan zatiaľ márne sníva. Zahral si tam s Realom, Ajaxom a Grasshoppersom a s piatimi bodmi skončil tretí.
„Nefutbalovo“ zatiaľ účet (podľa ich predstáv) nevyrovnal a preto všetci veríme, že policajné zložky oboch krajín sú si toho vedomé a budú v plnej pohotovosti. Ako zajtra v Budapešti, tak aj o týždeň v Bratislave, aby zabránili repríze z roku 1992 alebo niečomu oveľa horšiemu. Tu totiž nepôjde len o futbal…
Komentáre