Vianočný rozhovor: Dominik Holec do Sparty neprišiel preto, aby si ju len napísal do životopisu

Titul vicemajstra a národný pohár z Poľska si futbalový gólman Dominik Holec pripísal na svoje konto na jar tohto roka. K jeho koncu sa začal dostávať aj do brány pražskej Sparty a svoje miesto medzi žrďami si obhájil. V rozhovore hovorí aj o ťažkom období keď nechytal, o tom, aké má vzťahy s MŠK Žilina, kde dostal na začiatku koronakrízy prekvapivú výpoveď aj o tom, čo preňho znamená pomoc tým, ktorí to najviac potrebujú.

Ak by ste mali zhodnotiť vašu futbalovú jeseň jediným slovom, ktoré by to bolo?

Nevyvážená. 

A teraz to skúsme rozvinúť.

Začiatok bol náročný, lebo som nechytal, koniec jesene bol super, bol som v bráne posledných šesť zápasov. Príjemná zmena.

Prvý súťažný zápas ste za Spartu odchytali na jeseň v pohári v Tepliciach. Po tom, ako ste sa dostali do brány v zápase v Glasgowe proti Rangers v Európskej lige, ste vraveli, že to bol pre vás šok. Už prehrmel?

Už áno. Človek si na to zvykne. Ale v prvom momente to naozaj bol veľký šok. Neboli tam žiadne náznaky, že by som do brány mal ísť. Prekvapenie však pominulo, keď som prišiel na ihrisko a z tribún sa ozývalo 50 000 fanúšikov. Vtedy muselo ísť všetko bokom, musel som sa sústrediť na svoju prácu.

V akom predstihu ste sa o tom dozvedeli?

Pár hodín pred stretnutím. Zistil som to okolo obeda, večer o deviatej sme už hrali. Aspoň som nemal veľa času na predzápasové stresy.

Bol to pre vás krst ohňom, vzhľadom na to, čo sa dialo v posledných zápasoch českých tímov v európskych pohároch proti Rangers?

Škandály sa týkali najmä Slavie a ja na to hlavne nemôžem myslieť. Sústredil som sa na svoj výkon, to bolo najpodstatnejšie.

Váš otec bol tiež brankárom, čo vám povedal, keď sa dozvedel, že idete chytať tak náročný zápas?

Nerozumel, že čo mu to vlastne rozprávam, keď som mu volal, že idem do brány (smiech). Ale je šťastný a je rád, že sa mi darí, celý čas ma podporuje.

Práve zápasom Európskej ligy začala vaša púť v bráne Sparty, potom prišiel ešte jeden zápas v tomto pohári, proti Brondby Kodaň. Ten rozhodoval o tom, či váš tím ostane v európskych pohároch aj na jar. Bol to doteraz najdôležitejší zápas v kariére?

Išlo o veľa, ale neviem či bol najdôležitejší. Zažil som aj zápas o záchranu v Senici či finále pohára v poľskom Rakówe, tie boli tiež veľmi dôležité. Ale iste to bol jeden z tých najdôležitejších a všetci sme radi, že sme ho zvládli.

V Sparte vás momentálne vedie ako hlavný tréner Pavel Vrba, ktorý zanechal výraznú stopu aj v Žiline. Narazili ste na sebe počas vtedy pod Dubňom?

Nie nie, vtedy som bol vo veku, keď ma nemal dôvod registrovať. Neprišli sme do kontaktu, mal som vtedy hádam 15 rokov. Ale o Žiline sme sa rozprávali, máme tam spoločné väzby, ale to sa týkalo najmä ľudí, ktorí tam pôsobia a pôsobili.

V tíme pôsobí kvarteto Slovákov. Ako ste vy, Lukáš Štetina, Dávid Hancko a Lukáš Haraslín zapadli v českom tíme?

Celá kabína teraz drží pokope, čo vraj v minulosti v Sparte nebolo úplne zvykom. Stretávame sa aj mimo tréningov a zápasov. Slovenské kvarteto spolu vychádza veľmi dobre, máme medzi sebou klasické slovenské doberačky, ktoré možno veľakrát ani domáci spoluhráči nepochopia. Máme spolu dobré vzťahy, dokonca, paradoxne, aj s Lukášom Haraslínom, ktorý je Slovanista (smiech).

V Žiline to za vašich čias v kabíne po výhrach žilo, púšťala sa hudba, oslavovalo sa. Čo hrá v kabíne Sparty?

Čo spoluhráčom pustím. Robím im DJ-a (smiech). Nemáme nič typické, máme väčší playlist, ktorý si púšťame v kabíne aj v posilňovni. Vyberám hlavne rytmickú a rýchlu hudbu, nech nás to motivuje a nakopne pred zápasom. Máme tam všeličo, od latina cez electro dance music až po house, ale aj slovenské a české piesne, ktoré všetci poznáme. Čo si odsúhlasí kabína, to potom ide do playlistu.

Prispôsobuje sa playlist jednotlivým zápasom?

Ten playlist som nazval Matchday, je v ňom okolo 50 piesní, ktoré sa točia dookola. Má to okolo troch hodín, tak to nemusím prispôsobovať, opakuje sa to málo. 

Sparta je tímom s tromi brankármi, ktorí môžu okamžite vybehnúť do súťažného zápasu. Je to pre hráča výhoda, mať takúto konkurenciu na jednom poste?

Myslím, že v tomto smere je Sparta v strednej Európe unikát, neviem o tom, že by v inom tíme v týchto končinách bola tak vyrovnaná brankárska trojica. Určite nás to posúva dopredu. Konkurencia je dobrá vec, musíme presviedčať trénerov o tom, aby nás postavili do zápasu a práve tým, že sme traja, sa náročnosť ešte znásobuje. Je to špecifická situácia, pre brankárov je dobrá, uvidíme, ako to bude po novom roku.

Čo vám pomohlo prekonať ťažké momenty v kariére, keď vaša šanca neprichádzala a vy ste sledovali spoluhráčov z lavičky alebo z tribúny?

Veľmi mi pomohol nový tréner brankárov v Sparte, Martin Ticháček, ale aj druhý tréner Michal Špit. Podržali ma, chceli, aby som ostal. Chvíľu som totiž rozmýšľal, že skúsim nájsť cestu do brány Sparty cez ďalšie hosťovanie. Videli, že hosťovanie v Poľsku mi pomohlo a tiež videli, že mám výkonnosť na to, aby som sa časom do brány Sparty naozaj aj posunul a dostával šancu každý týždeň. Robil som všetko preto, aby som mužstvu pomohol, hoci aj z pozície nehrajúceho člena tímu. Beriem to ako odmenu za to, že som sa snažil byť dobre pripravení na to, že raz tá šanca môže prísť. A som rád, že prišla. Ak by neprišla, asi by sme sa teraz bavili inak, alebo vôbec.

Hovorili sme už hosťovaní v Poľsku. Tam sa vám aj tímu Rakówa darilo, vyhrali ste pohár, stali ste sa vicemajstrami krajiny. Neuvažovali ste o predĺžení spolupráce?

Úprimne? Poľská strana o to mala záujem, ale ja som do Sparty neprišiel preto, aby som si ju len napísal do životopisu, chodil po hosťovaniach a presedel celé pôsobenie na lavičke. Hosťovanie bolo super, dalo mi veľa. Aj v Sparte sa ale vyjadrili tak, že by boli radi, keby som pokračoval. A takisto som sa k tomu postavil aj ja. Chcel som pokračovať a zabojovať o miesto.

Sledujete ešte slovenskú ligu?

Sledujem, tabuľky, výsledky bývalých klubov a ak mám čas, tak aj zostrihy zo zápasov.

Ste ešte v kontakte s hráčmi z MŠK Žilina, vašim materským klubom, v ktorom ste pôsobili do marca minulého roka?

Ani veľmi nie. Nejde o to, že by som nechcel, ale chalanov takmer nepoznám. Po našom odchode sa obmenil káder a s väčšinou tímu som neprišiel do kontaktu.

Po hromadnom ukončení zmlúv na jar minulého roka v MŠK Žilina odišiel takmer celý káder A-tímu. Bolo to šokujúce, niektorí však hovorili, že pre mnohých hráčov je to to najlepšie, čo sa im v kariére mohlo stať. Ako sa na to pozeráte s takmer dvojročným odstupom?

Keď k tomu došlo, najprv som si povedal, že je dobré, že som voľný hráč. Na druhej strane, keď som si to nechal v halve uležať… Bolo ťažké sa s tým vyrovnať. Dostať po tých rokoch výpoveď po kuriérovi… Ale už sa k tomu nechcem vracať. Otvorilo mi to dvere do väčšieho futbalu, do obrovského klubu v strednej Európe. Z tohto pohľadu som rád. Mrzí ma však, že to skončilo tak, ako to skončilo, to budem tvrdiť do konca života.

Bývalí futbalisti sa vracajú do materských klubov ukončiť kariéru. Ak by prišla takáto šanca, uvažovali by ste o tom?

Nikdy nehovor nikdy. Všetko záleží od dohody, situácie, v ktorej budem ja alebo klub. Nemám na nikoho ťažké srdce, veci, ktoré sa stali, už musíme ako dospelí ľudia hodiť za hlavu, hoci to chvíľu bolelo. Aj s pánom Antošíkom sme si sadli a vykonzultovali sme si všetko podstatné v dosť férovej rovine. Začiatky  celej kauzy boli náročné, bolo to celé vyostrené, ale to už máme za sebou. Väčšinu z nás to posunulo do lepších líg, nemali sme zlé sezóny, posunuli sme sa vyššie a navyše zadarmo.Takže, ako hovorím, na jednej strane to bola pre nás výhra, na druhej strane, viem si predstaviť aj šťastnejšie ukončenie pôsobenia v klube.

Ako prežívate aktuálne opatrenia a zníženú kapacitu pre divákov na štadiónoch?

Je mi veľmi ľúto, že ľudia tu nemôžu byť. Tí, ktorí to majú na Slovensku a v Česku na starosti to nezvládajú úplne ideálne. Možno aj postoj ľudí k očkovaniu je ovplyvnený tým, aké nariadenia prichádzajú od našej vlády. V Česku môže byť aspoň tisíc ľudí. Na Slovensku autority vypestovali v ľuďoch opovrhnutie opatreniami aj očkovaním. Nákupné strediská ale aj vleky môžu byť plné, ale na štadión sa nedostanú ani očkovaní diváci? Asi som rád, že dnes nežijem na Slovensku.

Na vašom Instagrame sa to hemží novou obuvou. Koľko párov tenisiek vlastníte?

Neviem či je publikovateľné, aby ľudia náhodou nehovorili, že som nenažraný futbalista (smiech). Zbieram ich, netajím sa tým, mám okolo 70 párov tenisiek.

A to ich máte len vystavené?

Nie nie, ja ich síce zbieram, ale snažím sa ich aj nosiť. Jasné, neviem ich pravidelne všetky vystriedať, ale každý pár som mal minimálne raz obutý. Nie som len zberateľ, ale vyslovene mám rád pekné tenisky a snažím sa aj vzdelávať ohľadom teniskovej kultúry. Povedzme, že je to je jedna z mojich záľub, ktorú mám popri športe. Asi aj kvôli tomu je to taká malá závislosť.

Dominik Holec a charita, to ide dokopy. Boli ste tvárou, prispievali ste a aj ste skúšali získať nejaké kúsky v mnohých dražbách, z ktorých vyzbierané peniaze išli na dobrú vec. Dokonca ste s bratom organizovali dražbu dresov pre malého Riška, ktorý potreboval drahú liečbu. Čo vás k tomu ženie?

Myslím si, že my, športovci, ktorí sme verejne známi, by sme svoju popularitu a dosah na ľudí mali využívať aj na lepšie lepšie veci, ako je len kopanie do lopty a lákanie ľudí na štadión. Mali by sme to využívať aj takto. Ja sám viem, že človek sa niekedy vie dostať do ťažkej životnej pozície. Ak ja mám šancu niekomu pomôcť, rád ju využijem. Vieme prispieť, urobiť dražbu, vieme ovplyvniť aj spoluhráčov a presvedčiť ich k pomoci. Mali by sme to robiť a takto pomáhať.

Už ste dali do dražby kadejaké kúsky, niektoré ste skúšali získať aj vy. Podarilo sa aj vám vydražiť niečo zaujímavé?

Mám vydražený svoj vlastný dres z Rakówa podpísaný aj od spoluhráčov. Výťažok išiel na dobrú vec, mladému chorému dievčaťu. Vydražil som si aj svoje rukavice, ktoré som následne opäť posunul do dražby. Mám aj kopačky Tomáša Viesnera, môjho spoluhráča, s ktorým bývame na izbe, keď sme na výjazdoch.