Zo svadby chodí rovno na futbal a hovorí: Dobrý fotograf musí makať, makať, makať

Trikrát si odniesol cenu z prestížneho Slovak Press Photo. Raz od divákov, za fotky osláv z finále Slovnaft Cupu po finále medzi Žilinou a Trnavou a davkrát od poroty, za spravodajskú aj portrétovú fotografiu. Dnes fotí Daniel Stehlík rôzne športové podujatia v Žiline a širokom okolí a je dvorným fotografom futbalistov MŠK Žilina, miestnych hokejových Vlkov aj florbalistov z tímu Grasshoppers. Niekedy sám, niekedy s otcom – pod značkou Cvak.sk.

Je podľa vás práca športového fotografa podceňovaná?

Určite áno. Množstvo ľudí to berie tak, že človek vytvára len nejakú reportáž bez prípravy či premýšľania nad zábermi. Teda, príde na športové podujatie, nacvaká fotky, odovzdá ich, a to je všetko. Nie je to také jednoduché a proces je oveľa zdĺhavejší. Všetko to začína už domácou prípravou. Ak je ten šport pre fotografa nový, tak si musí pozrieť, ako ho nafotiť tak, aby sa mu podarilo čo najlepšie zachytiť to najdôležitejšie. Dôležitá je aj príprava techniky. Po zápase sa pokračuje doma, kde sa všetko potriedi, vyexportuje, nahrá na web, otagujú sa hráči… Mnohí si myslia, že to je jednoduchá aktivita, ale naozaj je za tým mnoho práce, väčšinou v rámci nočných hodín. 

Museli ste v minulosti fotiť aj zadarmo? 

Každý človek, ktorý začína s fotením a myslí to naozaj vážne, sa nedostane hneď k platenému foteniu. Zo začiatku musí zápasy fotiť zadarmo len preto, aby si to vyskúšal a postupne sa zlepšoval. Každá takáto skúsenosť je dobrá, človek sa naučí všetky princípy fotografie. Skúsenosti sa v budúcnosti môžu pretaviť nielen do výstupnej kvality, ale aj do dobrého pracovného miesta. Vytúžené ovocie nakoniec môže prísť, len človek musí najprv makať, makať, makať. 

Stalo sa vám niekedy, že ste dostali pracovnú ponuku a ľudia boli prekvapení, že vám musia za to ešte aj platiť? Nemysleli si, že to, že si to môžete prísť nafotiť, by mal byť váš hlavný benefit?

Keď sa nad tým zamyslím, možno sa mi to stalo jeden, dvakrát. Neskôr, keď ľudia videli kvalitnú prácu, tak ma zavolali a hneď sme sa dohodli na detailoch. Dôležitá je hlavne komunikácia a doriešenie detailov ešte pred samotným fotením, lebo potom na to väčšinou čas nie je. 

Aký je váš najobľúbenejší šport?

Nechcel by som odpovedať konkrétne, keďže fotím viacero športových klubov. Každý šport má niečo do seba a má miesto v mojom športovom aj fotografickom srdci. Musím však priznať, že za posledný rok-dva žijem najviac futbalom, ktorý mi robí radosť z viacerých strán – ako fotografických, tak aj osobných. 

Je náročnejšie fotiť kolektívny, alebo individuálny šport?

Ťažko povedať, lebo každý šport má svoje čaro a rozdielne veci, ktoré sa musia nafotiť a na čo sa zamerať. Fotograf sa musí vedieť prispôsobiť. Pri individuálnom športe človek musí zachytiť športovca, keď podáva výkon, respektíve vnímať ho z viacerých hľadísk. Rolu tam však zohráva aj to, aký uhol si fotograf nájde, aby vedel čo najlepšie vystihnúť nie len športovca, ale aj daný šport. A samozrejme aj nastavenie fotoaparátu môže byť rozdielne. Na druhej strane, keď fotím kolektívny šport tak je to iné, napríklad v súbojoch – človek musí vedieť rýchlo reagovať na rôzne podnety od akcií, spomínaných súbojov cez góly až po divákov či rôzne potyčky a emócie trénerov. V tomto smere môžem povedať, že športové fotenie niekedy skĺbuje rôzne smery fotografie. 

Aká je komunita športových fotografov, ste skôr súdržná partia, alebo sa dejú nejaké zákernosti? Kradnete si kšefty poza chrbát?

S fotografmi, s ktorými sa poznám, nie sme nepriatelia, práve naopak. Keď sa dá, snažíme si pomáhať, prípadne si poradiť. Keď sme na nejakom spoločnom zápase, tak sa zasmejeme, pokecáme. Zdravá rivalita medzi nami je, ale nič zákerné. Človek si pozrie prácu aj toho druhého a skúsi hľadať ďalšie inšpirácie, alebo čo sa dalo nafotiť inak. Každý realitu vníma inak. 

Stalo sa vám, že ste potrebovali niečo nafotiť a vošiel vám niekto do záberu?

Stáva sa to. Na zápasoch nie, tam je dosť miesta. Stalo sa mi to na bežeckých podujatiach, že sa našli fotografi, ktorí sa naschvál postavia do záberu, alebo pred objektív a aj keď som sa snažil s nimi dohodnúť, naďalej v tom pokračovali.

Ako ste to vtedy riešili?

Najskôr dohovorom, respektíve prosbou. Ale keď nezaberie, tak sa človek musí prispôsobiť a buď vyťažiť z minima maximum, alebo si jednoducho nájsť nové miesto či sa len posunúť tak, aby tam toho človeka nemal. Na bežeckých podujatiach je to ľahšie než na podujatiach s presne vyhradeným miestom. Žiaľ, niekedy musí mať človek aj široké lakte, aby sa predral aspoň k miestu pre svoj foťák. 

Kradnú vám ľudia vaše fotky?

S klubmi a regionálnymi novinami, ktoré pôsobia v rámci Žiliny máme dohodu, že fotografie môžu odoberať. Ak si ich vezmú športovci, tak to mi absolútne nevadí, lebo fotím ich a pre ich klub. Je to skôr potešenie, že sa aj im páčia fotky. V rámci športových klubov sa mi nestalo, že by niekto ukradol fotku, alebo vydával za svoju. Iné je to pri športových podujatiach. Jeden organizátor si privlastnil kedysi naše fotografie a vydával ich za fotografie niekoho iného, ale to sa napokon vyriešilo. To je asi jediná negatívna skúsenosť v tomto smere.

Stalo sa vám niekedy, že sa nejaký športovec nechcel fotiť? Napríklad, že je zničený z výkonu a nechce byť takto vidieť?

(smiech) Najčastejšie to býva na bežeckých podujatiach. Nie každý sa vie usmiať a vydržať, že ho človek fotí. Niektorí ľudia, ktorým je fakt zle nám zakričia, alebo narýchlo povedia, aby sme nefotitli, že sa na to necítia. Sme féroví a vtedy človeka nefotíme, prípadne ak už aj cvakneme, tak fotku hneď odstránime či nezverejníme.  

V Žiline je umelá tráva, inde skôr živá. Fotia sa vám zápasy v Žiline lepšie ako vonku?

Dobrá otázka (smiech). Domáci štadión je domáci štadión. Samozrejme, umelá tráva vie učarovať aj fotografovi, niekedy sú odrazy svetla či tiene také “všelijaké”. Ak je však fotograf dobrý, tak sa s tým jednoducho musí popasovať. Prírodná tráva je však na fotkách určite pekná a vyznie inak – živšie a farebnejšie. 

Môžete sa s nami podeliť o nejaký prúser? Napríklad, že ste prišli na iný zápas, zlú stranu, alebo zabudli pamäťovú kartu do fotoaparátu?

Našťastie sa mi z toho zatiaľ nestalo ani jedno. Vždy si všetko poctivo kontrolujem a na ceste si ešte v hlave prechádzam, či všetko mám. Ale ak by sa do toho mohla počítať zabudnutá akreditačka či foto vesta, tak to sa mi už teda stalo. (smiech) 

Máte nejakú zlú skúsenosť z kolektívneho športu?

Chalani sú profesionáli, tak žiadnu takú skúsenosť nemám. Skôr iba pozitívne skúsenosti. Tam by som vedel veľa rozprávať. 

Ako to všetko zvládate? Po zápasoch mávate ešte postprodukciu, žilinské Áčko často hráva v sobotu večer a v nedeľu ráno už musíte ísť na Béčko. Spíte vôbec počas víkendov, keď máte takéto dvojzápasové kombo?

Niekedy to nie je len dvojzápasové kombo a prichádza do toho ešte množstvo ďalších vecí. V polovici júla sme fotili napríklad počas jedného dňa svadbu aj žilinské Áčko a na druhý deň Béčko. Keď niečo nestíham, tak si to s otcom rozdelíme, sme v tom zohratí. Spím, aj keď sa mi niekedy ťažko zaspáva, keď som mysľou stále v práci a premýšľam nad tým ako čo nafotím na ďalší deň. Snažím sa všetko si usporiadať a stíhať. Dôležité je správne načasovanie a plánovanie.

Aké máte ambície vy osobne a aké má značka Cvak.sk?

Chcel by som stále pokračovať v tom, čo robím a neustále sa zlepšovať. Rovnako by som si chcel zopakovať víťazstvo v rámci Slovak Press Photo. Mojou najväčšou ambíciou však je fotiť Olympijské hry, Majstrovstvá sveta vo futbale či so šošonmi skupinovú fázu niektorej z európskych líg. V rámci Cvaku by sme s otcom chceli naďalej pokračovať v nastolenom trende – fotiť žilinské športy a stále sa viac rozvíjať aj v medzinárodnom odvetví. A samozrejme dôležité pre nás je aby hráči a kluby, ktorých fotíme boli naďalej spokojní s našou prácou.