1992: Ako sme spoločný štát s Čechmi odpískali dvomi hokejovými medailami

Rok 1992 už poznačila hustnúca atmosféra budúceho rozdelenia Česko – Slovenska, ktorá visela vo vzduchu dávno pred júnovými parlamentnými voľbami. Do ich konania sme ešte stihli uzavrieť našu spoločnú hokejovú etapu poslednými cennými kovmi.

Československý hokej neprežíval na prelome 80. a 90. rokov svoje najlepšie roky. Hneď po revolúcii sme v roku 1990 s nastupujúcom Jardom Jágrom síce ukoristili 3. miesto na MS vo Švajčiarsku, o rok neskôr vo Fínsku to už bol totálny prepadák. Skončili sme až na 6. mieste a dvojicu Neveselý – Horešovský vymenili na lavičke Ivan Hlinka s Jaroslavom Walterom, ktorí mali nasmerovať hokejovú loď opäť do medailových vôd. Už vo februári ich čakal olympijský krst ohňom.

Švédsky komplex padol pod piatimi kruhmi

Zimná olympiáda sa konala pod alpskými štítmi vo francúzskom stredisku Albertville. Hokejový turnaj však rozbalil svoj hlavný stan v Palais des Glaces, v mestečku Méribel.

ČSFR obsadila v B skupine tretie miesto. Hoci sme mali rovnaký počet bodov ako Kanada a SNŠ (taký bol názov útvaru po rozpade ZSSR – Spoločenstvo nezávislých štátov), na tretiu priečku nás odsunula vysoká prehra 1:5 s olympijským výberom javorových listov.

V praxi to znamenalo, že sme vo štvrťfinále museli nastúpiť proti Švédom. Mnohí už vtedy lámali nad našim výberom palicu, ale práve na olympiáde sa našim konečne podarilo zlomiť dlhotrvajúci švédsky komplex na významných podujatiach. Hoci sme zasa prehrávali 0:1, podarilo sa nám zápas otočiť a doviesť ho do víťazného konca (3:1).

Slovenské kvarteto

Ani v semifinále sme na Lindrosa a spol. nevyzreli (2:4) a tak nám zostal zápas o bronz. Ten sme napokon vybojovali po jasnom víťazstve 6:1 nad USA, v drese ktorých nastúpili napríklad Keith Tkachuk, Ted Donato, Shawn McEachern a ďalší.   

Slovensko malo v bronzovom výbere štvornásobné zastúpenie. Okrem trenčianskeho obrancu Róberta Švehlu aj trojicu Košičanov – tretieho gólmana Jaromíra Dragana a útočníkov Igora Libu a Petra Veselovského. Nová trénerská dvojica splnila svoju prvú misiu, ale už o dva mesiace ju čakala rovnako ťažká – dokonca na domácom ľade.

Počítanie ovečiek

MS sme organizovali po siedmich rokoch. V roku 1985 sme zavŕšili úsilie majstrovským titulom a kapitán Dárius Rusnák mohol ako prvý dvihnúť nad hlavu vzácnu trofej.

Praha sa tentokrát po dlhom čase podelila o organizáciu s Bratislavou, ale podpora spoločného tímu už bola pod Tatrami veľmi vágna. Pod vplyvom stále viac eskalujúceho nacionalizmu sa počítanie slovenských mien v spoločnom kádri stalo národným športom. A keďže v porovnaní s olympiádou ešte jedno ubudlo (Dragana nahradil Hnilička), prevážili reči, že je to vlastne len český výber a tak škoda pary…

Na okraji záujmu

ČSFR sa dostala do šesťčlennej B skupiny a prvé tri duely odohrala na starom (iba refrešnutom) zimáku v slovenskej metropole. Aký divácky „záujem“ bol o šampionát, najlepšie dokumentujú tieto čísla: v prvom zápase sme porazili Nórsko 6:1 pred poloprázdnym hľadiskom (4 100!), v druhom Francúzsko 3:0 (5 900) a vypredané bolo akurát na tretí duel proti „zbornej“ (2:4 a 8 100 divákov)…

V Bratislave sa predstavila aj Kanada s borcami z NHL ako boli Glenn Anderson, Rod Brind’Amour, Marc Habscheid, Steve Thomas, Ray Ferraro, Keith Acton či Pat Falloon. V prvom zápase nastúpili javorové listy proti Francúzsku 28. apríla popoludní. Hoci sme to mali z práce na štadión iba pár metrov, nikoho z mojich kolegov ani účasť takýchto hráčov nepresvedčila k návšteve zimného štadióna. Nezáujem sa dal pomaly krájať a do hľadiska si na tento zápas napokon našlo cestu iba 1 500 ľudí… Časy „lístkového“ šialenstva na zápasy Slovenska (2011) boli ešte v roku 1992 hudbou veľmi vzdialenej budúcnosti.

Fínska stopka na ceste ku zlatu

Na ďalšie zápasy sa už tím ČSFR presťahoval do pražskej arény, kde sa obecenstvo predsa len nedalo zahanbiť. Duel s Kanadou, ktorú posilnil legendárny gólman philadelphských „letcov“ Ron „Axe“ Hextall, sledovalo 12 500 divákov. Ani on nezabránil prehre 2:5, ktorou sme podčiarkli postup do štvrťfinále. V ňom sme doslova rozmetali tím USA 8:1, keď kanonádu odštartoval v 7. minúte  Švehla. Američanom nepomohla ani výmena gólmanov v polovici zápasu, keď LeBlanca striedal Dunham. Cesta do medailových bojov bola voľná.

Semifinálovým súperom bolo v sobotu 9. mája pred vypredanou halou (14 200 divákov) Fínsko. Hoci sa nám podarilo otočiť skóre z 0:1 na 2:1 (vyrovnával v 36. min. Liba), cestu ku zlatu sme si zahatali sami. Dve minúty pred koncom sme Severanom dovolili vyrovnať Laukkanenom a potom už v nájazdoch lepšie mieril súper.

Posledný spoločný kov

V „malom“ finále sme aspoň zdolali Švajčiarov 5:2 (o prvé dva góly sa postarali Liba so Švehlom) a prevliekli cez krk posledné spoločné bronzové medaily. Za pripomenutie stojí aj zostava, ktorá sa o to poslednýkrát pričinila: Brankári: Petr Bříza, Oldřich Svoboda, Milan Hnilička, obrancovia: Drahomír Kadlec, Leo Gudas, Róbert Švehla, Bedřich Ščerban, Richard Šmehlík, František Musil, Jiří Jonák, útočníci: Otakar Janecký, Tomáš Jelínek, Ladislav Lubina, Petr Rosol, Robert Lang, Kamil Kašťák, Petr Hrbek, Richard Žemlička, Peter Veselovský, Igor Liba, Robert Reichel, Patrik Augusta, František Procházka.

Mimochodom, bol to šampionát viacerých prekvapení. Titul napokon získali Švédi po finálovom triumfe nad Fínmi 5:2. Štart však mali Tre Kronor viac než rozpačitý a do vyraďovačky postúpili až zo štvrtého miesta v A skupine. Potom pricestoval Mats Sundin, vo štvrťfinále pomohol jedným gólom zostreliť dovtedy dominantné Rusko s Viktorom Tichonovom na striedačke a s viacerými hviezdnymi hráčmi v zostave a o prvenstve žlto – modrých už nebolo pochýb.

Kanadské nádeje pochovali vo štvrťfinále Fíni a o jednu miestenku do medailových bojov zviedli duel Nemecko a Švajčiarsko. ČSFR sa teda s hokejovou scénou rozlúčila bronzovým kovom. O rok neskôr v Nemecku už štartoval samostatný český tím a nás čakal boj o výstup na výslnie od C kategórie. Kto by si bol vtedy pomyslel, že už presne o 10 rokov zdvihneme nad hlavy trofej majstrov sveta…