Piatok, 19. apríl 2024 
Ján Janočko Televízni diváci (nielen) Českej televízie ju roky evidujú ako neoddeliteľnú súčasť priamych prenosov zo zápasov národného hokejového tímu. Na svojom populárnom twittri má 37-tisíc followerov a v bio “Blond držák na mikrofon,” myslí to ale s jej vlastným nadhľadom. Darina Vymětalíková, hokejová reportérka.
Musí byť hokejový redaktor otužilý?
Nemusí. Ja osobne mám zimu rada. Hokej mi vyhovuje, neznášam teplo a nerada cestujem k moru. Dnes to však v moderných halách s teplotami nie je také hrozné, zvlášť pre komentátorov, ktorí sú vysoko nad úrovňou ľadovej plochy.
Takže ideálna dovolenka pre vás sú Tatry?
V čase, keď sme mali len jedno dieťa, sme tam boli aj každý mesiac. Náš kamarát je železničiar, vždy sme vďaka tomu za pár korún prespali na Štrbskom plese. Teraz sa tam však dostaneme tak raz do roka, pretože s tromi deťmi je to už trochu zložitejšie. Iných kamarátov mám zase v Alpách, kam sme tiež radi jazdili. Keď som potom v auguste moderovala, tak mi maskérky nadávali, ako to, že mám spálenú tvár a biely krk a ja na to, že som sa neváľala v Chorvátsku, ale liezli sme Mont Blanc.
Hovoríme o dovolenkách, ale zatiaľ tu máme náročné play-off. Nosíte si niekedy (nielen počas vyraďovacej fázy ligy) prácu aj domov?
Skoro vôbec. V čase obmedzení kvôli covidu sme nemohli chodiť na tréningy reprezentácie a rozhovory sa odohrávali len online, tak to som viackrát robila z domu, ale inak nie. Po zápasoch obvykle sadnem do auta a prepnem sa. Pri tejto práci je potrebné vypnúť, pretože play-off série sú niekedy vyhrotené, ľudia z klubov nechcú vždy hovoriť na kameru, strieka tam testosterón, adrenalín a ak by som nad tým ešte potom premýšľala, tak mi z toho už naozaj hrabne.
Stáva sa niekedy, že si zapnete hokej aj u vás doma?
Zápasy národného tímu napríklad vždy. Na podujatia ako Karjala Cup či Channel One Cup, jazdí Robert Záruba so spolukomentátorom, tak ich sledujem takto na diaľku. Samozrejme, pozriem si aj Extraligu. Baví ma sledovať ju v televízii, lebo je to niečo úplne iné, ako keď človek robí reportéra priamo na mieste. Vtedy sa totiž na zápasy pozerám na úrovni ľadovej plochy a tak mám perfektný výhľad na to čo robí tréner. Ale to, čo sa deje na ľade, to je dosť neprehľadné.
Takže lístok “z prvého radu” niekedy vôbec nie je výhodou?
Hru vidím strašne zle, veľakrát je to varenie z vody. Na druhú stranu zase vidím dobre striedačky. Ja som tá, ktorá zblízka vidí, keď sa hráč dostane na striedačku. Vidím reakcie lekárov, či ide do nemocnice alebo ho len ošetria a nechajú do konca tretiny odpočítavať. Vo chvíľach, keď napríklad brankár pustí nejaký nešťastný gól, vidím čo robí jeho náhradník, či sa pripravuje a ako komunikuje s trénerom. Ak vidím, že sa niečo také chystá, tak to hlásim komentátorovi. Keď sa preskupia formácie, vidím to ako prvá, komentátor to v tom nadhľade a celku vidieť nemusí, opäť to teda hlásim. Z hry mám menej, ale vidím viac zo zákulisia.
Nevadí im to? Majú to kluby radi? Viem si predstaviť, že s tým niekto môže mať problém.
Problém majú len s jednou vecou, a to sú zranenia v play-off. Boja sa, že to niekto využije. Vtedy naozaj nemajú radi, keď niekto nakukuje. Na ostatné veci si už zvykli a berú to tak, že hra je rozpitvaná zo všetkých možných uhlov nie len od novinárov, ale aj od protivníka. Samozrejme to musíme robiť s nejakým vkusom. Dám príklad – hráč v Plzni odišiel na striedačku po “veľkom” strete a motal sa. V takej chvíli mu samozrejme nemôžeme dať kameru do tváre. Musí to byť z odstupu, nevyzvedám hneď, počkám si. Je dôležité netlačiť na pílu. Som novinár, mám niečo zistiť, ale na druhú stranu – nikto sa nebude hnevať keď nezistím všetko a hneď. Je dôležité zakaždým posúdiť či to má nejaký informačný prínos. Dôležitá vec tiež je, že nehovorím všetko, čo vidím a počujem. Som verejnoprávna novinárka a nie som lepšie hodnotená za senzácie. Človek tiež musí myslieť aj trochu takticky. Filtrujem to a keď som si nie istá, tak si to radšej nechám pre seba. Človek si tak získa aj nejakú dôveru.
Ako sa za tie roky zmenil vzťah medzi hokejistami a realizačnými tímami, trénermi a novinármi? Pamätám si, že niekedy bolo pre redaktorov dosť ťažké dostať niektoré hviezdy pred kameru, alebo im to dali vyžrať, hoci sa opýtali len na hodnotenie zápasu.
Začínala som na konci 90. rokov a v našom hokeji vtedy bola generácia hokejistov, ktorá vyrástla ešte za totality. Hráči boli platení cez podniky, neboli zodpovední voči fanúšikom, sponzorom, a tak si médiá nevšímali. Niekedy to bolo utrpenie, nechodili na rozhovory a keď na ne aj prišli, tak boli nepríjemní. Ja si pamätám, že nedávno, pri 20. výročí úspechu z Nagana, som plánovala rozhovory s hráčmi, ktorí to zažili a hovorila som si, že to bude zase veľa prehovárania…Išla som za Pepom Beránkom a on bol úplne v pohode, usmiaty. Bolo to v niečom iné, ako vtedy. Táto generácia bola fakt “náročná” pre novinárov, v dobe keď hrali. Ale postupom času prichádzali hráči, ktorí začínali chápať trojuholník profesionálneho športu a teda vzťah medzi sponzormi, médiami a novinármi. Jeden bez druhého by medzi sebou nefungovali, všetci sa navzájom potrebujú. Neskôr prišla doba prvých hovorcov, čo veľmi zlepšilo situáciu. Teraz, keď robím rozhovory s mladými hokejistami, sú na úplne inom leveli. Sú zvyknutí na sociálne siete a na komunikáciu. Hovoria úplne všetci, sú tam aj introverti, ale tých je málo. To, že by niekto odmietol rozhovor, to sa mi už asi posledných desať rokov nestalo.
Cítite sa byť vzorom pre mladých športových redaktorov a redaktorky?
Sem tam mi niekto napíše, keď pracuje na bakalárskej alebo magisterskej práci, čo ma vždy pobaví. Ako vzor sa necítim, ale myslím si, že som ukázala, že na to mám. Myslím si však, že môžu prísť a aj prichádzajú oveľa lepší ako ja.
Čítate si spätnú väzbu od divákov?
Ako kedy a podľa toho na akej platforme. Počas Majstrovstviev sveta, alebo Olympiády to nestíham. Pred sezónou to nie je až také hrozné, a keď mi niekto napíše tak mám tendenciu si to prečítať. Niekedy si kritiku vezmem k srdcu, niekedy nie.
Ako to vlastne všetko stíhate? Máte tri deti, prácu, ste aktívna na Twitteri…
Keď je človek doma s dieťaťom, tak byť na Twitteri je jednoduché, pretože prečítanie tweetu trvá len pár sekúnd. A ako stíham prácu s deťmi? Niekedy v pohode a niekedy strašne (smiech). Záleží aj od toho, aký je mesiac. Desať mesiacov v roku to zvládam v pohode, pretože vysielame dve hracie kolá extraligy v týždni. Keď je play-off, tak je to horšie. Dosť mi pomáha, že kúsok od domu máme našich rodičov, takže namiesto mňa sa striedajú babičky.
Chcel by som sa vrátiť k ZOH v Pekingu. Máte peknú zbierku fotiek s vašou ženskou reprezentáciou. Alebo má ženská reprezentácia zbierku fotiek s vami?
Neviem či to bolo ironicky, alebo to mysleli vážne. Robili si zo mňa srandu, prezývali ma Darina-ikona, ale uvedomila som si, niektoré z nich majú aj o 20 rokov menej ako ja a keď vyrastali, tak ma vídali v televízii, som im známa aj odtiaľ. Človek musí chápať aj to, že ženská reprezentácia bola prvýkrát na Olympiáde a teda prvýkrát pod takýmto mediálnym záujmom. Mne sa veľmi páčilo, aké boli naše hokejistky bezprostredné, bezstarostné. Takto to býva aj u chlapcov, kým nepôjdu do NHL, ktorá ich zmení. Potom zrazu prídem do NHL a úplne sa zmenia. Majú veľký odstup od nás novinárov. Dievčatá ešte ten odstup nemajú, ale myslím si, že sa to časom zmení, keď už budú zvyknuté na mediálny záujem a budú jazdiť na Majstrovstvá sveta a pravidelne na Olympiádu. Zmení sa to a už tu nebudú také srandičky.
Boli aj nejaké srandičky aj od slovenského tímu?
Oni sú práve tí profíci, ktorí si držia odstup. Slováci v Extralige sa správajú inak ako českí hokejisti, rozhovory sa s nimi robia lepšie. Sú úprimnejší a ochotnejší. Premýšľala som, čím to je, ale neprišla som na to. Možno sú pri slovenských fanúšikoch pod väčším tlakom a keď hovoria do českej televízie, tak im je to viac jedno a sú otvorenejší.
Ako veľmi vás prekvapila medaila pre slovenský tím?
Všimla som si, ako tím robil každý turnaj pokroky po tom, čo prišiel nový tréner Craig Ramsay. Pamätám si Majstrovstvá sveta v Paríži, na ktorých Slováci skoro vypadli. Pozerali sme to s kolegami na diaľku, hovorili sme si, že vás o pár rokov budeme nasledovať a premýšľali sme čo s tým, ako z toho von. Nový kouč však nastolil progres, a čakala som, že príde doba, kedy budete hrať o medailové úspechy, ale skôr som si myslela, že na Majstrovstvách sveta a nie na Olympiáde.
Ako je to s českou reprezentáciou? Čo by si Slováci mali vziať od vás, a čo by si česká reprezentácia mala vziať od tej slovenskej?
Páči sa mi, že dávate priestor mladým hráčom. Myslím, že máme lepších hokejistov než slovenská reprezentácia, ale nevieme z nich dostať to, čo dávajú v kluboch. Je to úplne jedno či sú to hráči z Extraligy, KHL alebo NHL. Tiež vidím rozdiel pri trénerskom štábe. Na Ramsaym sa mi páči, že vezme frajera, ktorý má formu a nevezme niekoho len preto, že už bol na dvoch, troch, piatich majstrovstvách. Aj na OH v Pekingu boli za Česko hráči, ktorí momentálne nemali čo v národnom tíme robiť.
Komentáre