HOKEJOVÉ BULY III: Medailová éra, ach ako dobre sa na ňu spomína

Po postupe do A kategórie a učňovských rokoch v nej sme na prelome milénií konečne dosiahli na medailu. A o dva roky neskôr sme sa stali majstrami sveta. Hokej na Slovensku zažíval obrovský boom.

Už vtedy však viacerí upozorňovali, že za našou špičkou v NHL nie je diera, ale poriadna priepasť, ktorá sa rokmi bude prehlbovať. Kto by ich bol vtedy počúval. Politici sa fotili s medailistami a zväzoví funkcionári sa uložili na hlboký spánok na vavrínoch…

Striebro z „Benátok severu“

V roku 2000 sme sa vybrali do Petrohradu. Nešli sme tam však obdivovať biele noci na Neve, ale pri piatom pokuse v „áčku“ konečne nahlas zakričať „Aj my sme tu!“ A vyšlo to nad očakávanie.

K trénerskému kormidlu sa po Šterbákovi postavil v roku 1999 Ján Filc, ktorý priviedol dvadsiatku k prvým medailám v samostatnej histórii. Vo Winnipegu sme vtedy v malom finále pokorili Švédov a našej reprezentačnej zálohe sa zaskvel na hrudi bronz. Filc nemal v slovenskom hokeji meno, ktoré by zarezonovalo. Známejší bol skôr jeho brat Marián, bývalý reprezentant v krasokorčuľovaní. Hokejový Filc však priniesol do „veľkej“ reprezentácie okrem úspešných mladíkov aj konštruktívnu komunikáciu a tak aj slovenský fanúšik, dovtedy závidiaci českému, začal veriť v lepšie časy.

Základnú skupinu sme zvládli k spokojnosti – po víťazstvách nad Rakúskom 2:0 a Talianskom 6:2 sme remizovali s Fínskom 2:2, čo sa tiež započítalo do aktív našej historickej bilancie. V nadstavbe sme ešte zvalcovali Nórov 9:1, ale následne nás prehry s Českom 2:6 a Kanadou 3:4 odsunuli do najhoršej pozície pre štvrťfinále. Zo 4. miesta sme museli ísť proti Američanom, ktorí suverénne vyhrali druhú skupinu. A tu sa začal lámať náš petrohradský chlieb.

Knedlikári nás učičíkali  

Po prvej tretine sme prehrávali 0:1 a to súpera zrejme upokojilo až priveľmi. Keď sa k tomu pridala vydarená premiéra Jána Lašáka (chytal v tom čase nižšiu súťaž v zámorí) v bránke, góly začali padať do siete USA. Šatan, Hreus, Plavucha a Bartečko sa postarali o víťazstvo 4:1. V semifinále sme vyradili Fínov 3:1 a prvá slovenská medaila z MS bola na svete!

Šampionát vôbec nevyšiel domácej „zbornej“, Švédom ani Kanade a tak sa mohol Petrohrad tešiť na česko – slovenské finále. Na jednej strane krásne – iba sedem rokov od rozdelenia sme si zahrali de facto „vlastné“ finále. Na druhej strane zradné. Miro Šatan, ktorý sa stal najproduktívnejším hráčom turnaja, dobre poznal českých „vyčúrancov“ a varoval spoluhráčov, aby ich reči nebrali vážne alebo radšej sa im pred finále vyhýbali. „Ono je to vlastne jedno kdo vyhraje, stejne to zůstane doma“ síce znelo v ušiach dobre, ale nahlodávalo ostražitosť.

A tak sme prehrávali po prvej tretine 0:3 a Česi sa popod fúzy usmievali ako ľahko prídu k zlatu. Vystrašili sme ich iba dotiahnutím na 3:4 v záverečnej tretine. Ale napokon padol do našej bránky potvrdzujúci piaty gól. Dodnes si pamätám výraz Mira Šatana pri preberaní strieborných medailí. Radosť z prvej „placky“ potláčal hnev, že sme sa ako malí Jardovia nechali vykolajiť staršími bratmi, ktorí sa tešili z ďalšieho zlata… Slovenským fanúšikom to však radosť nepokazilo. Oslavovali sme, akoby sme ten titul získali my. Prvýkrát a verili sme, že nie naposledy.

V Nemecku len po štvrťfinále

V roku 2001 hostilo šampionát Nemecko a ten nám ukázal, že s medailovou kontinuitou to také horúce nebude. Rozbeh bol síce dobrý (Japonsko 8:4, Rakúsko 5:0), ale prišli prehry s Fínskom (2:5), Švédskom a USA (zhodne 1:3) a opäť sme museli vo štvrťfinále proti víťazovi druhej skupiny.

Český komplex pokračoval a nepomohli nám ho zlomiť ani Gáborík, Zedník, Nagy či Marián Hossa. Prehrali sme 0:2 a z Hannoveru sme sa pobrali predčasne domov.

Pohroma aj v Salt Lake City  

Po olympijskom Waterloo v Nagane robila naša diplomacia všetko pre to, aby sme v Salt Lake City 2002 už v hlavnom olympijskom turnaji nechýbali. Hráči NHL to mali na rozdiel od Japonska tentokrát na skok. Tak sme sa utešovali, ako to krásne klapne. Ukázalo sa, že sme sa opäť prepočítali. Generálny manažér Peter Šťastný nalietal tisíce kilometrov a vybavil stovky telefonátov, aby zabezpečil účasť našich najlepších hráčov v kvalifikačnom turnaji. Nepomohlo. NHL si išla ďalej svoje a my sme do prvého zápasu proti Nemcom museli nastúpiť s tým, čo mal tréner k dispozícii. 

Do nemeckých hradieb sme búšili aj so štvoricou posíl Šatan, Handzuš, Bartečko, Pálffy, ale nemeckého gólmana Seligera sme ani raz neprestrelili. Naopak, červené svetlo zasvietilo za našim Rybárom trikrát. Autorom tretieho gólu bol muž s príznačným menom Kathan a v podstate zhasol naše olympijské nádeje.

V druhom zápase sa strieľalo ako pri Stalingrade, ale viac ako na remízu 6:6 to nevydalo ani proti Lotyšom. Totálny výbuch pri Soľnom jazere v Utahu sme podčiarkli prehrou s Rakúskom 2:3. Ak si niekto myslel, že Nagano bolo našim hokejovým dnom Mariánskej priekopy, hlboko sa mýlil. V poslednom zápase o umiestnenie sme si pripísali jediné víťazstvo 7:1 nad Francúzskom, ktoré prikorenil parádny gól Mariána Hossu. Ale obsadili sme na ZOH 2002 až 13. miesto…

V hlavnej úlohe Bondra

Na domácej hokejovej scéne sa rozpútali hromy – blesky. Vtedajší viceprezident SZĽH Marián Vávra chcel dokonca žalovať NHL, že neumožnila Slovensku nastúpiť v plnej sile a vybojovať si miesto v hlavnom turnaji…  S nápadom ho však poslal do hája hneď skraja prezident zväzu Juraj Široký. Záplava depresívnych správ v našich médiách nemala konca. A v takejto nálade sa pomaly blížil šampionát, ktorý hostil švédsky Göteborg. 

MS 2002 nám však ukázali, ako sa aj z totálnej čierňavy môže vynoriť slnko. Dokonca aj nad našim hokejom. Hlavnú úlohu si v tomto scenári strihol Peter Bondra. Najskôr predviedol svoje bitkárske schopnosti proti Fínovi Aaltovi. Pokračoval presnou trefou narodeninovej torty do tváre oslávenca Žiga Pálffyho a svoj sólo part zakončil rozhodujúcim gólom do ruskej siete vo finále. Ale poďme po poriadku.

Obraty ako z veľkej knihy  

Na sever Európy dorazilo do dresu s dvojkrížom na hrudi tentokrát z NHL všetko, čo stihlo vypadnúť zo Stanley Cupu. Z najväčších hviezd chýbali Marián Hossa, Demitra, Gáborík, Zedník a Švehla.  

Poliakom sme v úvode naložili 7:0, Ukrajinu zdolali tesne 5:4 a v rozlete nás zastavili Fíni 1:3. Ale v osemfinálovej skupine sme porazili domácich Švédov 2:1 a vrátili sme sa na víťaznú vlnu, ktorú sme potvrdili dvomi poltuctami proti Rakúsku (6:3) a Rusku (6:4).

Na štvrťfinále sme však museli opustiť halu Scandinavium a premiestniť sa do Karlstadu. Tam proti nám vybehli javorové listy v bielych dresoch a keď bolo tesne pred koncom druhej tretiny 0:2 a nevedeli sme prekonať „mocného káčera“ Jeana – Sébastiena Giguerea v ich bránke, opäť sme začali lámať hokejky nad našimi medailovými nádejami.

Ale v tejto edícii MS sme mali k dispozícii skutočné osobnosti, ktoré rozhodujú zápasy. Minútu pred koncom druhej tretiny načal kanadskú konzervu Bondra a keď spolu so Šatanom pridali po góle aj v tej záverečnej, prinieslo víťazstvo 3:2 obrat nálady o 180 stupňov a návrat do Göteborgu. Semifinále proti domácim sa zapísalo do dejín ako nezabudnuteľné. Opäť sme v ňom vstali z popola ako bájny vták Fénix a druhýkrát za sebou ukázali, že aj Slováci dokážu otáčať stratené zápasy.

Švédom po Citrónovi skysol úsmev  

Opäť sme prehrávali 0:2, keď päť minút pred koncom druhej tretiny končil trest Vladimíra Országha. Rýchlik z Banskej Bystrice vybehol z trestnej lavice, dostal nabité z geniálnej hokejky Žiga Pálffyho a svoje sólo premenil do ľavého vinkla Salovej bránky.

 V tretej časti sme dlho neúspešne dobýjali pevnosť domácich a mohli sme aj inkasovať. Dve minúty pred záverečným klaksónom zobral zodpovednosť na svoje plecia kapitán Miro Šatan a sídliskami sa prvýkrát rozľahol víťazný rev.  Bezgólové predĺženie nerozhodlo a tak sa zopakoval až po samostatných nájazdoch. Rozhodujúci zásah prišiel z hokejky Richarda „Citróna“ Lintnera. Občas by jeho gól bolo treba aj dnes premietnuť hejterom, ktorí mu nemôžu prísť na meno pri jeho funkcionárskom poslaní. Možno by si spomenuli ako sa kolenačky kĺzali k obrazovkám s tvárou hrdinu göteborskej noci…

Rusi nás už nezastavili

Vo finále proti Michajlovovej zbornej sme si verili. Zdolali sme ju v semifinálovej skupine a hoci sa Rusi prešmykli do finále, zďaleka nemali vo svojom strede hviezdy typu Ovečkina, ktoré by vyvolávali v našich radoch paniku. Viedli sme 2:0, 3:1 a neklesli na duchu ani po vyrovnaní na 3:3. Všetko zariadil spomínaný zlatý gól Petra Bondru presne 100 sekúnd pred koncom! A ďalej to už poznáte – zaplnené námestia, vítanie hrdinov, búchajúce petardy, šampanské…STALI SME SA MAJSTRAMI SVETA!  

O titul sa zaslúžili títo hráči – brankári: Lašák, Staňa, Šimonovič, obrancovia: Bača, Hecl, Štrbák, Smrek, Milo, Višňovský, Lintner, Čierny, útočníci: Bondra, Stümpel, Országh, Šatan, Rast. Pavlikovský, Somík, Bartečko, Pálffy, Handzuš, Nagy, Hlinka, Pucher, Rób. Petrovický, Tomík, Uram.

Epilóg

Bronz sme ešte ukoristili o rok neskôr v Helsinkách. V roku 2005 v Prahe sme si ho už prehrali v nájazdoch proti USA. Následne sme už končili vo štvrťfinále. Zatiaľ posledné medailové vzplanutie sme zažili v roku 2012 v Helsinkách. Pri trénerskej premiére Vladimíra Vůjtka vybojovali Chára a spol. striebro, takže naša medailová bilancia vyzerá takto: 4 (1 – 2 – 1).

Rokmi sme sa prepadali nižšie a nižšie. Naše postupne do dôchodku odchádzajúce opory z NHL nemal kto nahrádzať a nedosiahnuteľnou métou sa rokmi stalo aj štvrťfinále. Dokonca aj na domácom ľade v rokoch 2011 a 2019. Okúsili sme už aj boj o záchranu v áčku.

Bude konečne rok 2021 tým zlomovým, kedy prekonáme znova aspoň hranicu štvrťfinále? Držme Craigovým chlapcom palce!