Utorok, 29. november 2022

Martin Joppa: Nábory na parahokej robíme na ulici aj v obchodoch

Ján Janočko Ján Janočko 19.03.2022
Foto: Roman Benický / Slovenský paralympijský výbor

Bol členom kádra našich parahokejistov na nedávno skončených Zimných paralympijských hrách v Pekingu. Jeho góly výrazne pomohli k postupu na turnaj, na ktorom Slováci zaknihovali aj historicky prvý bod. Martin Joppa v rozhovore prezrádza ako sa verbujú noví hráči do reprezentácie, čo spravil s hokejkou a dresom z Pekingu aj to, aké zranenie si parahokejisti odnášajú zo zápasov najčastejšie.

Poďme najprv na aktuálnu tému – Paralympiáda je za nami. Vy, parahokejisti, ste tam boli premiérovo. Skúsme ju jedným slovom zhodnotiť.

Úspech. 

A teraz to rozviňte.

Na jednej strane nemôžeme byť spokojní, že sme skončili na poslednom mieste. Tá tretia tretina s Talianmi nás bude ešte asi dlho mátať, tam sme to úplne nezvládli. Na druhej strane to, že sme na Paralympiáde vôbec boli, je nesmierny úspech pre slovenský parahokej a stále patríme medzi sedem najlepších tímov na svete. Existujú veľké krajiny, ktoré skončili ďaleko za našim siedmym miestom. Na jednej strane to môže znieť zle, na druhej strane je to obrovský úspech.

Dá sa z toho do budúcna ťažiť? Predsa len, taká konfrontácia na vysokom fóre, to znie ako šanca získať mnoho skúseností.

Jednoznačne. Celkovo posledný rok bol o veľkých úspechoch – či to boli Majstrovstvá sveta, kvalifikácia a teraz aj tá paralympiáda. Naozaj potrebujeme hrať, čo najviac takéto ťažké a dôležité zápasy aby sme sa zlepšoval a zbierali skúsenosti.

Pribudli vám aj mediálne povinnosti, zvykli ste si na to?

Tým, že sme sa posledný rok dostali do širšej svetovej špičky tak nás média začali evidovať ešte viac. Aj na Slovensku, aj v zahraničí. Sme radi, že sa o nás píše, že nás je vidieť a stále dúfame, že to prinesie nových hráčov do tímu.

Ako veľký prínos je pre vás to, že z vašich zápasov v Pekingu išli aj priame prenosy na RTVS?

To bolo úplne super. Mesiac sme boli preč od rodín a komunikácia z Číny nie je úplne najjednoduchšia. Bolo super, že nás mohli vidieť aspoň naživo v telke. Skvelé to preto bolo aj z pohľadu zviditeľnenia parahokeja a aj z toho, že si nás mohli pozrieť naše rodiny a kamaráti. 

Parahokej Slovensko
Foto: Roman Benický / Slovenský paralympijský výbor

Dostávali ste nejakú spätnú väzbu od rodiny, kamarátov?

Priateľka aj mama mi vždy dávali nejaké rady po zápase, takže nejaká spätná väzba vždy bola.

Hovorili ste, že by to mohlo prilákať viac parahokejistov. Je vás okolo dvadsať Slovákov, čo je o dosť menej ako v iných krajinách, prečo to tak je?

To je veľmi dobrá otázka. Jeden z najväčších problémov je asi to, že na Slovensku trénujeme iba v Dolnom Kubíne. Pre dosť veľa chalanov, ktorí si to prišli vyskúšať, to bolo príliš ďaleko, aj keď ich to bavilo. Ja som sa len nedávno presťahoval do Dolného Kubína, ale predtým som cestoval na každý tréning až z Bardejova. 3 hodiny autom tam a späť, to bolo fakt náročné. Ďalšia vec je, že je to brutálne náročný šport pre telesne postihnutých. Celá horná časť tela dostáva zabrať a je to zimný šport. Keď sa povie zimný šport, tak to myslíme naozaj vážne, lebo často na tých štadiónoch je ešte o 5-10 stupňov menej ako vonku. Zasahuje teda do toho viac vecí a problémov. Za posledných desať rokov sa to hrozne zmenilo. Bolo nás 60-70 chalanov a teraz nás je 18. Všetky tieto aspekty zapadajú do seba a preto máme na Slovensku problém zohnať ľudí.

Pomohlo by, keby Slovensko malo vlastnú ligu, v ktorej by boli hoci len štyri tímy?

Pomohli by už aj dva tímy. Už len to, že by sme si mohli zahrať medzi sebou, by bolo super. Kvôli zápasovým skúsenostiam stále musíme niekde cestovať, čo opäť stojí čas a peniaze a už keď máte dva tímy na Slovensku tak môžete urobiť ukážkový zápas v každom meste, kde majú štadión. Úplne by stačilo, ak by nás bolo tak 25-30 hráčov.

Robíte nejaké nábory? Ako sa k vám človek vlastne dostane?

Vidíš človeka na ulici, v obchode, povieš mu o parahokeji, zoberieš si na neho číslo a príde na prvý tréning. Tak prišla väčšina chalanov. Máme aj nejaké letáky v rehabilitačných zariadeniach a niektorí chalani sa k nám dostali aj cez ne. Teraz dúfame, že nám pomôžu aj médiá a účasť pod piatimi kruhmi.

Aké vekové rozpätie je v tíme?

Je to celkom široké spektrum, momentálne máme hráčov od 23 do 51 rokov. 

Parahokej Slovensko
Foto: Roman Benický / Slovenský paralympijský výbor

Takže sa k vám môže pridať aj niekto, kto nie je úplný mladík.

Určite áno. Ak človek celý život športoval, tak dokáže byť na vysokej úrovni aj do 55, možno aj do 60 rokov. Samozrejme s vekom ice-time klesá, ale stále viete byť platný hráč. Avšak, čím mladší parahokejista, tým lepšie, nebudeme si klamať. Momentálne do tímu zoberieme aj deti vo veku 10-12 rokov. Keď začnú teraz trénovať aspoň po troške, tak potom v 15-20 rokoch sa môžu zapojiť do tímu a budú na super úrovni. Vekové obmedzenia nemáme.

Evidujete po paralympiáde nejaké nové žiadosti, že by to niekto chcel skúsiť na základe toho, že vás videl?

Už pred Paralympiádou sa ozvali traja, štyria chalani. V tom čase sme však neriešili nábory, jednak kvôli obmedzeniam a aj preto, lebo sme boli naozaj v stopercentnom tréningovom procese, na nováčikov nebol čas. Mali by k nám prísť teraz. Ako som spomínal, presťahoval som sa do Kubína tak budem pomáhať s prvými tréningami pre nováčikov aj ja osobne.

Čo vlastne treba takému nováčikovi, aby začal s parahokejom?

Ozvať sa hociktorému hráčovi, manažérovi, trénerovi, hocikomu, na koho nájde kontakt či už na našej stránke, alebo cez sociálne siete a my ho už navedieme. Príde, máme pre neho výstroj, sane a môže začať.

Myslíte si, že slovenskí fanúšikovia môžu opäť v budúcnosti očakávať vašu účasť na Paralympiáde a možno aj prvé víťazstvo pod piatimi kruhmi? Prípadne aj to, že by ste šli do A skupiny na turnaji, v ktorej je svetová špička?

Účasť? Dúfame, že áno. Tá prvá štvorka tímov… Teraz tam doskočila Čína, uvidíme čo urobia s Ruskom v najbližších rokoch, ale asi to nebude ľahko dosiahnuteľné. Bez hráčskej základne to jednoducho nepôjde. Bavíme sa o tímoch, ktoré vyberali zo stovky hráčov a to my nedobehneme. Tým, že niektorí chalani po Pekingu skončili, potrebujeme nových na to, aby sme sa mohli zlepšovať. Účasť na Paralympiáde a prvé víťazstvo o štyri roky sú však podľa mňa úplne možné. 

Musíte však prejsť kvalifikáciou…

Presne. Celý slovenský parahokej za posledné 3-4 roky išiel brutálne hore – aj kvalitou hry aj pripravenosťou hráčov. Naštastie sme ten pomyselný vlak chytili a zlepšovali sme sa spolu s tým, ako sa svetový parahokej vyvíjal, takže si myslím, že aj to naše siedme miesto bolo zaslúžené a nie je to náhoda, že sme predbehli Nórov, Japoncov, Švédov, Nemcov, ktorí pravidelne dosahovali úspechy. Oni ten vlak jednoducho nezachytili. My sme každý rok o niečo lepší a oni stagnujú, dokonca sa zhoršujú. Tiež im ich najlepší hráči odišli kvôli veku a aj vďaka tomu sme sa dostali do širšej svetovej špičky a ak budeme pokračovať v práci, ktorú robíme posledných pár rokov, nevidím problém v tom, že by sme sa medzi elitou neudržali.

Pomohlo by, keby sa to celé sprofesionalizovalo?

Určite áno, ale o tom sa zatiaľ nemusíme ani baviť.

Pozeral som úvodný ceremoniál k Paralympiáde a mali sme väčšiu reprezentáciu ako Kanada, o ktorej sa dá povedať, že je veľmoc, čo sa týka zimných športov. Aký to bol pocit byť v tom kruhu tej obrovskej partie ľudí a vidieť, že Slováci sú na tom takto dobre aj počtom, ale aj úspechmi?

Určite to bol zážitok do konca života. Minimálne nám, hokejistom, ktorí sme tam boli prvýkrát, vyšla slzička. Bolo super vidieť takmer každý deň Slovákov na stupni víťazov. My sme mali celkom plný program a tak sme boli lyžiarov pozrieť len raz, ale chodili sme na curling a naozaj sa našim darilo a bolo super vidieť slovenskú vlajku tak vysoko. 

Asi aj vďaka tejto skúsenosti je to veľká motivácia si to opäť o štyri roky zopakovať. 

Určite áno a hlavne – chceš si to zopakovať s rodinou a fanúšikmi. Taliansko bude predsa len dostupnejšie. Opatrenia a aj to, že to bolo v Číne spôsobili, že sme tam nemali nikoho. Verím, že to Taliansko by sa nám mohlo podariť.

V ktorom zápase na paralympiáde sa vám hralo najlepšie?

Asi proti Talianom. Myslím si, že sme proti nim odohrali dve výborné tretiny a až v tej tretej to bolo také rozlietané aj z našej aj talianskej strany, ale ten zápas bol asi najlepší.

Parahokej Slovensko
Foto: Roman Benický / Slovenský paralympijský výbor

Viem, že pri ostatnej kvalifikácii bol problém nájsť štadión a dejisko. V čom sú špecifiká parametrov zimných štadiónov pre parhokej? Je mi jasné, že pri striedaní musia byť dvierka oveľa širšie na tej hráčskej lavici… V čom ďalšom je to iné?

Iné je to iba v tom, že hráčska aj trestná lavica sú zarovno s ľadom, nie je tam ten schodík a je tam umelý ľad. Teraz som po prvýkrát zažil, že na striedačke a na trestnej bol normálny ľad, úplne fantázia. Dúfam, že to čoskoro dostanú aj na ďalšie štadióny. Inak tam nie je nič iné. 

Ako sa dostávate zo šatne na ľad a kde si obúvate sánky?

Ak je tam striedačka s umelým ľadom, tak je najlepšie obuť si sánky priamo tam a ísť hneď na ľad. Teraz sme mali šatne v druhej časti štadióna, čo bolo dosť ďaleko. Mali sme však ešte zápasové šatne, hneď za striedačkami, a tam bol natiahnutý umelý ľad zo šatne až na striedačku. Takže už zo šatne sme mohli ísť na saniach. Dalo sa prejsť plynule na striedačku a na ihrisko.

Hovoríte, že trénujete v Dolnom Kubíne. Je na Slovensku viac štadiónov, ktoré sú prispôsobené na parahokej, alebo sme v tomto ešte za tou svetovou špičkou?

Prispôsobený je ešte štadión Ondreja Nepelu. Dúfame, že aj tam sa nám podarí urobiť nejaký turnaj. Okrem toho iba Dolný Kubín. 

Je parahokej drsný šport? Niektoré strety, ktoré som videl v priamych by možno spôsobili husiu kožu aj menej citlivým divákom.

Je to tvrdý šport rovnako, ako hokej. Parahokej má oproti tomu ešte tajnú zbraň, a to hroty na hokejke, ktorými sa vlastne odrážame na ľade. Asi nie je zápas, z ktorého by neodišiel aspoň jeden hráč s nejakou reznou ranou, takže v tomto smere je to dosť tvrdé. Sane majú kovovú konštrukciu, takže keď ťa niekto dobre trafí, tak to cítiš. Ale asi si človek nejak zvykne.

Je to doslova kontaktný šport, niekedy až príliš.

To áno, ale poznám aj pár báb, ktoré hrávajú..

Majú Slováci aj vlastný ženský parahokejový tím?

Nie, mali sme len dve baby. Jedna s nami vydržala aj trochu dlhšie, ale potom si našla inú aktivitu. Teraz má napríklad Čína v tíme babu a jedna Nórka sa pravidelne zúčastňuje Paralympiád a majstrovstiev sveta.

Takže sú to zmiešané tímy?

Áno, môžu byť zmiešané, aj keď teraz som sa dopočul, že baby si chcú urobiť vlastnú kategóriu a mať čisto ženský parahokej, lebo je pre ne ťažké dostať sa do mužského tímu.

Ak by prišla nejaká baba na tréning, neodmietnete ju?

Určite ju neodmietneme. Myslím si, že by to bolo aj príjemné spestrenie. Dokonca neviem, ako je to teraz kvôli pandémii, ale robila sa Svetová séria, kde hrali baby. Boli tam štyri tímy: Kanada, Amerika, Európa a Ázia. Dosť často nám písali, či nemáme na Slovensku nejakú babu, že by tam chceli mať viac národností, ale bohužiaľ, vtedy sme nikoho nemali. Takže určite, ak chcú prísť, nech určite prídu.

Poďme k vášmu osobnému príbehu, ako ste sa dostali k parahokeju?

V podstate hneď po nehode v 2005 som chcel športovať. Hokej som hral aj predtým a tým, že som objavil parahokej v Česku, tak to bola úplne jasná voľba. Myslím, že to bolo v roku 2009, keď to na Slovensku rozbiehal Peťo Štít. Ja som mal vtedy 12-13 rokov, išiel som na prvý tréning a odvtedy chodím na každý. Takže v tomto sme Peťovi veľmi vďační, že mal odvahu to tu rozbehnúť a že sa to podarilo.

Rozhodovali ste sa dlho alebo ste hneď vedeli, že napriek úrazu nebudete sedieť doma a chcete športovať?

Tým, že som bol ešte taký zasran, tak to vôbec nebolo také náročné. Jednoducho malý chlapec, ktorý chcel niečo robiť a hneď ako bola možnosť, tak išiel športovať. 

Čo vám na to povedali rodičia? Predsa len, pravidelne vás museli voziť z Bardejova do Dolného Kubína…

Podporovali ma a veľmi sa tešili, keď som si už v osemnástich urobil vodičák a jazdil som sám (smiech). Ale nikdy nemali problém ma odviesť a podporiť.

Pomáha vám v živote šport?

Určite áno. Hlavne po zdravotnej stránke. Vozičkári majú s týmto naozaj problém, majú menej pohybu. Navyše som tu spoznal toľko výborných ľudí, s ktorými si vieme pomôcť so všetkým možným, takže aj po tejto stránke som veľmi rád, že robím tímový šport, pretože práve ten kolektív je na tom to najlepšie.

Máte so spoluhráčmi aj veselé zážitky z ciest na turnaje a kvalifikácie?

Tých je toľko… ale málo je publikovateľných (smech). Sme naozaj veselá parta.

Čo všetko ste museli športu obetovať?

Ja si myslím, že len čas. Keď ten šport robíš naozaj s láskou a máš okolo seba ľudí, ktorí ťa v tom podporujú, tak neobetuješ až tak veľa. Samozrejme, priateľka je na mňa trochu naštvaná, keď na mesiac niekam odídem hrať hokej, ale aj tak ma podporuje.

Dá sa to skĺbiť so všetkým ostatným, s prácou, s bežným životom?

Je to ťažké, napríklad ten posledný rok sme mali tri veľké turnaje. Ja ešte nemám deti, tak to zvládam celkom dobre, ale spoluhráčov, ktorí majú po dve, tri malé ratolesti, prácu, tak tých naozaj obdivujem.

Čo je najväčším plusom a čo najväčším mínusom toho, že hráte parahokej?

Najväčším plusom je tím. Na žiadneho z chalanov nedám dopustiť, je to naozaj výborná partia. Mínus – asi opäť ten čas. Prichádzame domov nadránom, teraz sme boli preč mesiac. Najhoršie na tom je, že za ten mesiac sme odohrali len tri zápasy. Človek chce ostať doma, ale budúci týždeň máme v Česku finále ligy a potom zase prídu Fíni na nejaké prípravné zápasy, takže zase len hokej. A my už si naozaj potrebujeme oddýchnuť. Takže momentálne je časová náročnosť je hrozná. Ak ste spomínali na začiatku, že profesionalizácia by pomohla, tak aj v tomto. Je niečo úplne iné, keď si od rána do večera hokejistom, ako keď ráno ideš do práce, potom ideš po deti do škôlky a potom, ak stihneš, tak ideš na tréning.

Ceny za benzín za dochádzanie asi nebudú nízke. Ruinuje tento šport rodinný rozpočet?

Našťastie tým, že sme reprezentácia, pohonné hmoty máme na sústredenia a tréningy preplácané. Ale ako sa hovorí, čas sú peniaze a na tom to cítime. Ideme na nejaký turnaj a stále si berieme dovolenky, neplatené voľná, takže toto je väčšia investícia.

Zobrali ste si z Pekingu nejaký suvenír?

Nič, len malé odznaky.

Vystavíte si aspoň dres?

Dres bude určite vystavený, ale ešte v nich asi budeme hrať. Nemáme to tak, že nám šijú na každý turnaj nové.

A čo ďalšie spomienkové predmety?

Moju obľúbenú hokejku, strelku, som tam zlomil (smiech). Ale inak nie som zaťažený na suveníry. Aj tie dresy, ktoré sme mali na minulých majstrovstvách sveta a kvalifikáciách som poväčšine rozdal, lebo mne by to len chytalo prach a takto sa z to aspoň niekto poteší.

Na záver dávam vždy 5 rýchlych otázok. Tak poďme na to. Kto je váš športový vzor?

Janko Lašák.

Aký je váš obľúbený kút Slovenka?

Dubinné.

Najobľúbenejšie jedlo?

Talianska kuchyňa.

Miesto na svete, ktoré by ste chceli navštíviť?

Kanada.

Ak nie parahokej, aký iný parašport by ste robili?

Asi lyžovanie.

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera