R.I.P. #22. Mike Bossy už strieľa góly do nebeskej brány

Jeden hokejový klub vznikol v roku 1972 iba ako trucpodnik. O osem rokov neskôr už valcoval NHL a pripísal si na konto štyri Stanley Cupy v rade (1980 – 83). Jeho ústrednou postavou a najlepším strelcom bol elegantný krídelník „makarovského“ typu Mike Bossy.

V piatok vyťukali agentúry do sveta smutnú informáciu, že tento legendárny útočník navždy opustil pozemský svet. Stručná správa konštatovala, že vo svojom rodnom Montreale podľahol vo veku 65 rokov rakovine pľúc. Velikán severoamerických klzísk si však zaslúži určite viac riadkov, podobne ako klub, ktorého dres ako jediného obliekal počas celej svojej kariéry v NHL (1977 – 87). Lebo úspešný hokejový príbeh Bossyho je zároveň aj príbehom New York Islanders.

Nová šťuka v rybníku

Keď sa začiatkom 70. rokov rozhodla promotérska dvojica Murphy – Davidson vytvoriť WHA (World Hockey Association), ktorá mala byť konkurenčnou ligou NHL a časom ju pochovať, jedným z kľúčových bodov ich plánov bolo obsadiť New York. Na Long Islande práve vyrástla zbrusu nová hala Nassau Veterans Memorial Coliseum, na ktorú si dravci robili zálusk. NHL však zareagovala promptne a v roku 1972 udelila narýchlo licenciu novému klubu, hoci to pôvodne nemala v pláne. A tak sa zrodili „ostrovania“. Rangers hrajúci v Madison Square Garden sa tomu určite nepotešili, ale na druhej strane si podobne ako mnohí asi hovorili, že nový klub bude iba do počtu. Ako sa všetci mýlili…

Mužstvo sa dva roky dávalo dokopy a nedostalo sa do play off, ale zmena prišla s nástupom trénera Al Arboura na lavičku. Od príchodu muža v okuliaroch zaznamenali Islanders 14 neprerušených účastí v play off, ovenčených štyrmi Stanley Cupmi, čo rozmenené na drobné zasa predstavovalo, že vyhrali v rade 19 sérií play off! Dodnes sú posledným tímom nielen v hokeji, ale v celom severoamerickom športe, ktorému sa podarilo štyrikrát za sebou triumfovať.

Šťastná ruka v drafte

Okrem Arboura bol ďalším kľúčovým mužom Islanders mimo ľadu generálny manažér Bill Torey, ktorý si v roku 1977 v 15. kole draftu vybral hráča menom Mike Bossy. Rozhodoval sa medzi začínajúcim strelcom, ale s chýbajúcou fyzickou kondíciou a oveľa vyhajpovanejším „checkerom“ Dwightom Fosterom. Bolo to napokon životné rozhodnutie, ktoré nikdy neoľutoval. Bossy už v sezóne 1977/78 získal Calder Trophy za 53 gólov, čo bol nováčikovský rekord. A to bol iba nástup – o rok neskôr sa zastavil až na čísle 69 (najviac za celú kariéru) a pod 50 gólov klesol jediný krát až vo svojej poslednej sezóne v NHL 1986/87. Draftovanie hráča Laval National z Québec Major Junior Hockey League (QMJHL) sa New Yorčanom oplatilo ako máločo…

A rozbehol sa valec…

Pred začiatkom zlatej cesty zmenil Arbour taktiku. Prestal sa sústreďovať na čo najlepšie umiestnenie v dlhodobej časti NHL, lebo najvyššie umiestnenie ešte negarantovalo zisk trofeje. V roku 1980 prvýkrát za päť sezón klesli „ostrovania“ pod hranicu 100 bodov, ale určite to neľutovali – na konci sezóny oslávili prvý Stanley Cup, keď vo finále zdolali Philadelphiu Flyers 4:2. Svoje triumfy zopakovali aj v nasledujúcich troch sezónach, keď ich finálovými súpermi boli v roku 1981 Minnesota North Stars (4:1), 1982 Vancouver Canucks (4:0) a 1983 Edmonton Oilers (4:0). A boli to práve Olejári, ktorí im o rok neskôr vrátili požičané, zastavili marš ich hokejovej dynastie a sami prevzali žezlo kráľa úzkych klzísk.

V modrých dresoch Islanders sa v tých rokoch stretol celý rad výnimočných osobností, ktoré však vytvorili neuveriteľne kompaktný a dlho nezdolateľný tím. Bránku hájil muž s menom pištoľníka z Divokého západu Billy Smith (chrbát mu kryl známy Glenn„Chico“ Resch). Nemal iba príznačné meno, ale aj spôsoby. Vyskytnúť sa v jeho tesnej blízkosti znamenalo pre útočníkov riziko nechať si poriadne ostrúhať členky jeho širokou hokejkou. A keď to už preháňal, tak si trest išiel odsedieť za neho spoluhráč. Ale vybojoval si rešpekt u súperov a dôveru u spoluhráčov. Obrane dominovali jeden z najlepších bekov NHL, kapitán tímu Dennis Potvin, olympijský víťaz 1980 v drese USA Ken Morrow a Gord Lane. Výkladnou skriňou mužstva boli skvelí útočníci – John Tonelli, Bob Nystrom, Butch Goring, ale najmä prvá lajna Mike Bossy – Brian Trottier – Clark Gillies, nazývaná The Trio Grande.

Ekvivalent sovietskej úderky

Čím bola v tom čase pre európske klziská útočná formácia Makarov – Krutov – Larionov, tým bola pre severoamerické spomínaná formácia z Long Islandu. U nás v Európe sme nemali šancu porovnať Bossyho s Makarovom, lebo NY Islanders pravidelne v čase konania svetového šampionátu bojoval o Stanley Cup. A tak jedinými možnosťami boli konfrontácie v zámorí so ZSSR alebo Kanadský pohár. Bossy ich zažil na vlastnej koži trikrát a z jeho pohľadu dopadli so skóre 1:2.

Prvá sa konala v roku 1979 v newyorskej Madison Square Garden a mala názov Challenge Cup. Výber NHL v trojzápase vyzval Sovietov a po dvoch dueloch to bolo vyrovnané. V poslednom už jasne triumfovala „zborná“ 6:0 a odviezla si do Moskvy Vyzývací pohár.

Ešte horšie dopadli reprezentanti javorového listu na druhom ročníku Kanadského pohára o dva roky neskôr. Vo finále podľahli ZSSR 1:8! V prvom prípade ešte mohli tvrdiť, že sa hralo v USA a nebol to výber ich krajiny, ale potupa priamo v ich svätyni, akou bola montrealská hala Forum, už poriadne naštrbila sebavedomie kolísky hokeja…

Zostrelil aj červenú mašinu

A tak sa všetci hotovali na odvetu v roku 1984, kedy sa konal III. ročník Kanadského pohára. Domáci stroj nefungoval bezchybne a tak musel proti tímu v červených dresoch nastúpiť už v semifinále. Hralo sa v calgarskom Saddledome a po 60 minútach nerozhodne 2:2. Vtedy nadišla veľká chvíľa Bossyho aj na medzinárodnej scéne. Gólmanovi Myškinovi tesne pred nosom stečoval Coffeyho strelu do siete a rozhodol o postupe Kanady do finále! Tam potom dvakrát porazila Švédov a vrátila pohár do svojej vitríny.  

Ako vidno aj na videu, hráči celý čas oslavujú ako strelca Coffeyho, ktorý vypálil rozhodujúcu ranu. Mike musel vedieť, že puk sa dostal do bránky jeho zásluhou. Ale oslavy nekazil, nebúchal sa do pŕs, že on je hrdina. Veď hokej je kolektívny šport. Lebo taký bol počas celej kariéry – gentleman hokejových arén. Rozhodujúci zásah mu pripísali po zápase až po rozbore videa. Len mimochodom – pri svojich dvoch štartoch na Kanadskom pohári strelil v 15 zápasoch 13 gólov!

Bossy sa po skončení kariéry vrátil do Kanady, ale kvôli zdevastovanému chrbtu a kolenám už nie na ľadovú plochu. Dal sa na podnikanie so svojim agentom Pierrom La Croix. Bol napríklad viceprezidentom spoločnosti na výrobu hokejok Titan, spolupracoval s rádiami alebo na rôznych hokejových projektoch ako ambasádor. V roku 2006 oznámil NY Islanders návrat legendy do svojich štruktúr. Neskôr ho verejnosť registrovala ako analytika v televíznych spoločnostiach MSG Networks či TVA Sports.

Odišiel potichu, bez rozruchu, ktorý nikdy okolo seba nerobil. Skvelý útočník so zabijáckym inštinktom pred bránkoviskom. Jeho dres visí už dnes aj pod strechou novej haly UBS Arena, kam sa „ostrovania“ presťahovali od tejto sezóny a preniesli tam aj vyradené čísla svojich legiend.

R.I.P. #22