My sme tu doma! My sme tu doma!

Finále hokejbalového šampionátu je za nami a mám priestor povedať vám, ako na ňom bolo. Hoci skoro nebolo, ale všetko vysvetlím.

Posledný zápas

Posledný zápas na MS bol, úplne iný, diametrálne, skoro až o 180 stupňov iný ako všetky predchádzajúce. Teda, aspoň z môjho pohľadu. Bolo to preto, lebo som prvýkrát sedel oproti svojmu pôvodnému miestu, v Ačkovom sektore. Dovidel som na striedačky a tak som mohol pohľadieť trénerom tvárou v tvár. Čo mi bolo dosť na nič, lebo boli ako najlepšie baby – nevšímali si ma.

V prvej tretine sme mali viac z hry, teda, aspoň z toho čo som videl, lebo minimálne 3% výhľadu na plochu mi zaberal kameraman s technikou. Tak som si zápas odstál, aby som ho vizuálne preloboval, ale nehnevám sa. Ráno si to vynahradím v kostole.

Naši hrali umne, Fíni ich na ničom nevedeli nachytať. Chýbal tomu len presný zásah Slovákov, aby si pár tisíc človekov mohlo od radosti zakričať do známej odrhovačky od Scootra. Titul sa zdal byť blízko ako odložené daňové priznanie. Navyše to vyzeralo tak, že Fíni nemajú Slovákov namiesto bitkárskeho simulátora, ako deň predtým Kanada.

Prestávkový príbeh

Cez prestávku sa divák nudil, na ploche sa nič nedialo. Organizátor mohol aspoň rolbu pustiť. No tak vám teda miesto toho v rámci prestávky porozprávam príbeh. Bol príjemný letný večer a v košickej Steelke dialo sa čosi neopísateľne zvláštne. Videl som už psa rozprávať, hada skákať, medveďa na stavbe pivo piť… ale aby prišlo 5 (slovom päť) ľudí poprosiť komentátorov RTVS, nech si sadnú inde, lebo oni tam majú miestenky… to som fakt ešte nevidel. I ja som sa musel porúčať, lebo sa predalo dočista všetko, chvíľami som mal obavu, že fanúšikom ktosi predal vstupenky aj do bránkoviska.

Fíni v dvoch z troch tretín dokázali, že nie sú vo finále náhodou. Na góly Martinusíka a Božíka opovedal Vuorenmaa (znie to riadne fínsky, však?). V druhej tretine prišiel aj zákrok zápasu, keď divák v sektore A16 bravúrne zachytil loptičku odpálenú na tribúnu. Rozosmutnil tak fínskeho gólmana, ktorý si musel hovoriť, že nie každý deň je nedeľa. A veru, bola sobota a nás Slovákov delila od titulu len jedna tretina.

Prestávkový príbeh II.

Prestávka, čas na ďalší príbeh. Poznáte Júliusa Száraza? Je viceprezidentom SHbÚ a mne zachránil finále. Keď som ustarostený nevedel, kam si sadnúť, poprosil som ho o pomoc. Zhlboka sa nadýchol, miesto mi za 5 sekúnd vybavil a povedal: „No a teraz utekaj.“ Skvelý chlapík, ktorý vie, ako vyriešiť problém. Už chápem, že Gizka Oňová dnes ponúka úvery. Slogan „Idem – riešim“ teraz môže od nej pokojne prebrať pán viceprezitent.

Ozaj, keď som utekal, dialo sa na ploche čosi romantické. Nevedel som, čo presne, ale videl som veľa srdiečok na kocke. Po zápase som sa dozvedel, že niekto niekoho žiadal o ruku. Nech sa im darí! A nech si nedajú svadbu počas sezóny, to sa nerobí.

Dramatické rozuzlenie

Späť do akcie. Našim sa v tretej tretine podarilo zásluhou Oravca zvýšiť, lenže húževnatí Fíni chceli severskú drámu a tak znížili na 3:2. Keď Teplický dokončil Oravcovu akciu, fanúšikovia sa snažili sofistikovaným spôsobom (kto neskáče, nie je Slovák) zbúrať štadión, lenže beťári Suomi poslali brankára skontrolovať, či mu niekto na striedačka neobsadil miesto. V takomto stave nám dali gól, 4:3 však bol konečný výsledok.

Tak platí, že My sme tu doma! Aj s majstrovským titulom.

Neistý fínsky gólman bol dôležitým, nie však rozhodujúcim faktorom. Oba tímy siahli na dno svojich síl, Slovákov podržala ich mentalita (písal som o nej včera). Pri oslabení, ale aj pri tlaku súpera toho mali koľkokrát dosť. Čakali na vystriedanie, boli unavení a napriek tomu vydržali. Ako ja, keď som sa nevedel dočkať nových častí seriálu Better Call Saul na Netflixe.

Oslavy boli super, štadión skandoval aj “Suomi”, čo si za historický úspech náš súper zaslúžil. Ale aj osvedčené šlágre “Majstri”, “My sme tu doma” či “Ďakujeme” z výberového albumu slovenského fanúšika.

V závere článku, dovoľte mi poďakovať trom ľuďom. Michalovi Runákovi za to, že mi dal akreditáciu, hoci som vyzeral pofidérne. A to dokonca takú s krásnou šnúrkou, ktorú si nechám na kľúče. Martinovi Kolčákovi, že ma za posledné mesiace presne 0-krát poslal do teplých krajín za moje otázky o hokejbale a Tomášovi Vidlárovi, že si odtrhol od úsť fľašu s vodou, aby som si s ním mohol dať selfie.

Gratulácia Slovákom, ďakujeme za super šampionát! A keďže je nedeľa: „Sme majstri sveta. Amen!