Na vlastné buľvy: Caps vs KAC alebo ako sa dobrý hokej dokáže utopiť v prázdnom kotli

Hokejisti Bratislava Capitals celkom slušne rozbehli svoju druhú sezónu v nadnárodnej ICE Hockey League. Včera bol ich súperom vlaňajší šampión KAC Klagenfurt. Domáci ich poslali späť k Wörthersee s výpraskom 6:2. 

Na Bratislavu sadla už podvečer jesenná tma. Do diaľky nežiari krištáľový palác ako v Plese upírov, ale vysvietený Nepelov zimák. Dnes večer bude patriť „Capitalsom“. V blízkosti schodov, vedúcich hore na tribúny, posedáva pri stoloch pár ľudí v Cecovom bufete. Tatko by bol hrdý na syna, ktorý hokej neopustil a dnes je jednou z hlavných postáv projektu, ktorý presiahol hranice Slovenska.

Slimáci za oknami

Prvé kroky mieria k okienkam Ticketportalu, ktorý predáva vstupenky na zápas. Na tri vysvietené boxy sme štyria čakajúci, ale trvá to večnosť. Som presvedčený, že chlapík pri treťom okienku si musel vybavovať hypotekárny úver. Lebo nič iné nemôže trvať tak dlho. Dámu v dvojke ľudia v rade nezaujímajú. Asi má „vydeláno“. Najprv telefonuje, potom spokojne popíja z plastovej fľašky. Nádejne vyzerá prvá pokladnica zľava, kde odchádzajú so vstupenkami prví šťastlivci. Vzápätí ma pribije k zemi hlas pokladníčky: „Ale poprosím presne, nemáme vydať!“ Výzva, ktorá by sa možno s prehľadom stratila na kopaničiarskom jarmoku, ale nie u najväčšieho predajcu lístkov na podujatia. Asi už máme byť všetci povinne „online“ a neotravovať fyzicky ako v bankách. Hovorím si, pekne sa to začína…

Je už po 19. hodine, za chvíľu začne zápas (19:15) a napĺňajú ma obavy, že prídem o piruety, ktoré už určite krúti na ľadovej ploche Oli Beständigová (napokon bolo všetko inak). V duchu preklínam trio Ticketportal´s snails, ale vzápätí už stúpam rýchle hore so vstupenkou v ruke. Oranžovú vestu však zaujíma najprv môj covid pas. OTP tu berú vážne – aj s čítačkou v ruke. A teraz už rýchle k správnemu vchodu. Na chodbách nestretávam ani živáčka – žeby nikto neprišiel alebo naopak všetci sú už vnútri?  

Keď sa páči aj móda

Tam už moderátor „žhaví“ mikrofón a predstavuje prvé päťky. Namiesto divákov, ktorých je slušne povedané poriedko, naťahuje okrem krstných mien aj priezviská ako my v detskom veku žuvačku Pedro. Chýba totiž poriadna odozva z hľadiska.

Rýchly pohľad do súpisiek – asi najznámejším menom je pre mňa Dávid Buc. Bránku bude strážiť Kanaďan s menom, ktoré mi pripomína francúzske slovo couvert z gastronomickej oblasti. Vďaka nemu zostáva Samo Baroš v šiltovke celý zápas iba na lavičke. Domáci majú k dispozícii iba tri formácie, hostia plus troch útočníkov.

Sympatické sú domáce uniformy, ktorým dodáva šmrnc sivá farba či fosforeskujúce čierno – červené čísla. Podobne ako biele retro prilby s červeným pruhom uprostred. Podobnú nosil v 70. rokoch vo federálnej lige sparťanský zabijak Jarda Šíma a v tomto období v nich nastupovali na MS aj hokejisti USA. V porovnaní s dnešnými to však boli ešte také nemoderné nočníky…

Šájbu zabrósil…

Na úvod sa viac tlačí dopredu hosťujúci favorit. Zdá sa, že majú viac sily pri mantineloch aj schopností prekorčulovať domácich. Z rohu ich vytrvale povzbudzuje asi 30 členná skupina s bielo – červenými zástavami. Ak práve neskandujú, nôtia nejaké odrhovačky. Neľutovali cestu cez celé Rakúsko. Takto vyzerá nefalšovaná fanúšikovská vernosť.

Keď sa však Capitals vyberú sporadicky dopredu, ich kombinácie majú oči a hneď je dostatok vzruchu pred červeným gólmanom. Napokon sa zásluhou Faitha aj dostanú do vedenia. Po ozname gólu v slovenčine a nemčine sa z ampliónov ozve ruština: „Šájbu zabrósil…“. Zabudli hlásateľovi povedať, že KHL sa tu už nejaký čas nehrá? Nie, to iba veterán Žerdev si pripísal asistenciu – tak asi aby tomu tiež rozumel…

Klaksón zahučí, „erste drittel“ končí za stavu 1:0 a je čas vyhľadať bufet.

Návrat Tičara

Ľahko sa povie. Rozmaznaný predošlými skúsenosťami z tohto štadióna obšlapávam napokon jeho celý plášť dokola. Jediný otvorený je na A11. Ceny ľahko zapamätateľné – hot dog 2, párky 3, klobása 4 eurá. Hľadám kebab za 5, ale nemajú (to bol fór). V rade však stoja hádam všetci, ktorí prišli na hokej. Po skúsenostiach so vstupenkami som to odhadol na jednu premárnenú tretinu. Tak radšej späť do haly a trochu prelustrovať súťaž a kluby, ktoré práve sledujeme na ľade.

Už pohľad na tabuľku je zaujímavý. Na špici by som čakal Salzburg, Bolzano či Viedeň. Omyl. Prvá slovinská Ljubljana, druhý maďarský Fehervár! Bratislava a Znojmo na rozhraní prvej šestky, ktorá bude mať play off po základnej časti isté.

Na domácej súpiske napočítam okrem Slovákov päticu Kanaďanov, dvoch Američanov, Švéda a Rusa. Na lavičke Peter Draisaitl, Nemec narodený v Karvinej, otec edmontonského Leona. Pri väčšine súperových hráčov však veje rakúska zástava. Výnimkou je Slovinec Rok Tičar, ktorý Bratislavu dobre pozná a práve on nabije po samostatnej akcii spoluhráčovi na druhý gól, ktorým sa Klagenfurt dostáva v strede zápasu do vedenia. Obavy, že by sa favorit napokon predsa len presadil, domáci rýchle zaženú dvomi  gólmi. Aj po druhej teda vedú o gól a trojbodový zisk je stále reálny.

Trojgólová poistka

V reklamných prestávkach baví, najmä malé detváky, objemný maskot v tyrkysovej farbe s jedným veľkým okom uprostred. Lustrujem v hlave prečítané verneovky, napríklad Dvadsať tisíc míľ pod morom, a rozmýšľam, čo za tvora to má byť. Napadá mi iba kyklop. Ale ten vlastne nežil pod morskou hladinou…

Pridávajú sa v čiernom odeté „čírlíderky“ a dvojica vytrvalých bubeníkov v domácich dresoch, ktorí sa snažia eliminovať málo početný, ale vytrvalý hosťujúci fan klub.   

V záverečnom dejstve už nemajú Rakúšania nárok – tromi gólmi im definitívne berie vietor z plachiet Boris Sádecký. Do kolien ma privedie informácia o počte divákov. Ak som v tom ruchu dobre rozumel, tak 890. „Započítali aj televíznych?“, glosuje nejaký vtipkár v rade nado mnou. Na záver prišla domáca ďakovacia „haka“ v stredovom kruhu, hostia medzitým pozdravili svojich verných v rohu.

A neprišiel som ani o krasokorčuliarsku vložku, ktorú tentokrát predviedla Oľga s Kanaďanom Samom Jardinom na ohnivé španielske rytmy. Vo dverách haly nám ešte hlásateľ zaželá „Schönen Abend“ a je čas pobrať sa domov.

Pár skvelých chlapcov  

Cestou zo štadióna bol čas na malú úvahu. Projekt Capitals má hlavu i pätu. Prináša do Bratislavu ligu, ktorej kvalita každým rokom stúpa. Samotný zápas mal slušné tempo a v drese Draisaitlovho výberu zaujalo viacero hráčov, ktorí by mohli byť ozdobou aj iných líg. Okrem trojgólového Sádeckého, Hudeca či mladého Mrázika aj šikovný americký bek Snuggerud či dvojica kanadských forwardov Roy a Arniel. Otázkou zostáva, ako dlho sa toto dá ťahať bez resp. s minimálnym diváckym záujmom.

A prečo ľudia neprídu? Nachádzam dve paralely – jednu historickú a druhú súčasnú. Pri tej prvej sa mi vynorí súťaž WHA (World Hockey Association), ktorá chcela v 70. rokoch konkurovať NHL, ale vydržala iba sedem rokov. Aj ona inštalovala svoje kluby do miest, kde napokon ťahali za kratší koniec v súperení s tradičnými historickými značkami. Prečo, keď im nekonkurovali v rovnakej súťaži a teda im nekradli divákov, je skôr otázka na psychológov. Časom však všetky padli na hubu.

Už len tých divákov…

Tá druhá, súčasná – blbá doba covidová, aj celková spoločenská. Ľudia si dnes pustia cez obrazovku do obývačky NHL a vybrať sa osobne na šport prestáva byť in. Neprídu ani na zápas Slovan – Leksand, radšej si pofrflú na sociálnych sieťach, ako sa nič nerobí pre šport a podobne. Pritom jeden veľmi dobrý projekt majú rovno pod nosom.  Ďalších šport vlastne vôbec nezaujíma. Takzvaní „tiežfanúšikovia“ deklarujú, že je iba zámienkou. Chcú vidieť iba víťazstvá svojich za každú cenu alebo priame strety s fanúšikmi súpera. S kým by sa naťahovali v ICE? S Klagenfurtčanmi? Pri odchode dolu schodmi som zachytil dialógy medzi domácimi a hosťujúcimi fanúšikmi. Slušné. Aký to rozdiel oproti trnavskému hnusu spred dvoch týždňov…

Capitals prajem najmä ďalších divákov. Hokejovú kvalitu už má. A za poctivú robotu, aj všetko okolo nej, by si ich určite zaslúžili!