Pondelok, 22. apríl 2024 
Ján Janočko Jeden múdry človek mi raz povedal, že hokej je šport pre blbcov, ale že stále lepšie, ako ten môj futbal. I tak som na taký hokej zavítal, aby som bol za blbca. Alebo aby som vám priniesol túto reportáž voňajúcu ako pukance zo Steel Areny.
Je priam donebavolajúce, ako v deň zápasu pravidelne ľudia potrebujú riešiť tisícky dôležitých vecí od čakania na merača sklápateľnosti záchodovej dosky až po pokazený VHS rekordér, na ktorom si pravidelne nahrávajú nové časti Šeherezády a Fatmagul. I preto som bol v strese z toho, že nebudem mať na hokej medzi Košicami a Slovanom spoločnosť. Napokon sa však našli obetavé duše, ktoré ma vzali na milosť vďaka mojim psím očiam (alebo ako mi povedala jedna moja kamarátka: Preboha Jano, to čo máš za pohľad, nemáš nejaký záchvat?) a šli sme.
Otravná zápcha, ale tá atmosféra…
Popoludňajšia zápcha v Košiciach je istá a otravná ako Mariah Carey pred Vianocami a tak sme sa vliekli semafor čo semafor, každých 100 metrov a hypnotizovali sme stílarenovské puky, aby nezaliezli do brány skôr, než prídeme. Napokon sme na štadión dobehli načas, no zápchy pokračovali aj vo vnútri. Lístky ktoré som splašil, totiž boli na miestach tak vzdialených, ako láska Roba Kazika v jednej z jeho pesničiek. Miesto semaforov sme však na ceste zastavovali kvôli bufetom a ľuďom, ktorý nervózne vyhľadali metlu ľudstva. Alebo aspoň smetničku, keďže neviem, či v Košiciach majú aj alkopivo.
Ak ste teda boli včera na zápase a videli ste tesne pod strechou nenápadného jedinca, ktorý vyzeral ako ja, rozprával ako ja a tváril sa ako ja, je dosť možné, že som to bol ja.
Rád by som sa v nasledujúcich riadkoch rozplýval nad atmosférou. Bolo sa na čo pozerať, bolo aj čo počúvať. Povedzme si rovno, 8000 pukudobránychtivých divákov, to vie narobiť problém nejednému statikovi a nejednému ušnému bubienku. Bol to však problém iný, bola to radosť.
Skokan na tribúne
Kto prišiel na svoje miesto neskôr, lebo sa zdržal hľadaním miss bufet, ten nestihol prvý gól, ktorý by zo sedadla postavil aj Járu Cimrmana, ležícího, spícího. Nie som odborníkom na hokej, ale z laického oka môžem povedať, že Košice boli v prvej tretine lepšie. Striel sa neurodilo ktovieako veľa, ale bolo sa na čo pozerať. Nielen na ľade, ale aj na tribúne, kde som videl chlapíka, ktorý vydržal takmer 10 minut v polohe, akú majú skokani na lyžiach na mostíku. Vzhľadom na jeho pohľad som mal pocit, že popri imaginarnej jazde skrz Harrachovské drážky hypnotizuje aj hráčov jedného z tímov.
V druhej a tretej tretine hostia pridávali, lebo mali z čoho. Prišlo aj viac momentov, pri ktorých sme si my, slušnejší, zakričali mimohutné “joj” a tí ostatní aj nejaké to “fujha”. Hostia aj vyrovnali a dlho to vyzeralo tak, že ten, kto zajtra vstáva do roboty, bude musieť svojmu budiku nadávať oveľa vyberanejšie, než po iné dni. Napokon sa však meteorologických jav menom Nekonečné predĺženie nekonal.
Východňarsky kulečňik
Košičké mužstvo nechcelo nechať pár odvážlivcov, ktorí už boli hore bez, prechladnúť, preto si zahrali vychodňarsky kulečňik a bolo to 2:1. Hojaďunďa prišlo ešte raz, do prázdnej brány a radosti bolo toľko, že najmenší priaznivci na tribúnach si tu a tam tľapli aj s prítomnými mužmi, ktorých drsná reflexná vesta skrýva hokejové srdiečko. SBSkári, muži, ktorí nosia radosť, keď si už vy nenosite tekutiny na tribúnu.
Veselosť sa dala krájať, ale nebolo jej tak veľa, ako keby som mame povedal, že sa idem ženiť. Taká by bola, až keby Košice vyhrali celú sériu alebo titul.
A to je všetko. Pozrite si hokej, fodbal, alebo hocijaký iný šport, choďte na štadión a zakričte si. Slušne. Je to zdraviu prospešné. A neverte môjmu známemu, ktorého som spomenul na začiatku.
Komentáre