Piatok, 17. máj 2024

Na vlastné buľvy: V útrobách calgarského Saddledomu

Former Skyblue Former Skyblue 08.05.2024
Foto: Former Skyblue

Ak navštívite hociktoré severoamerické mesto, kde sa hrá dobrý hokej, je pomaly povinnosťou nájsť si pár hodín a zamieriť do arény. Hoc aj na zápas AHL. A keď stretnete tisíce kilometrov od domova ochotného krajana, ktorý vás povodí aj tam, kde sa bežný smrteľník nedostane, potom si poviete, že tá návšteva naozaj stála za to.

Už pár týždňov bolo isté, že sa presne na Deň práce vyberieme na niekoľko dní do Calgary. S malou dušičkou sledujem počínanie miestnych Flames. „Regular season“ končí a ich šanca na play off sa začína štatisticky blížiť k nule. Obava sa stáva skutočnosťou. Ukľudní ma iba fakt, že ak by postúpili, aj tak by do Saddledomu chcela prísť polovica provincie Alberta. A byť v meste bez lístka na hokej by bolo ďaleko tristnejšie… Tak zaznelo rezolútne – možno tam bude napokon záhradkárska výstava alebo kovbojská show, ale legendárnu halu rozhodne navštívime.

Olympijské spomienky

Vzápätí zisťujeme, že síce Stanley Cup je passé, ale v meste hrá aj druhý klub – Wranglers, play off o Calder Cup v nižšej súťaži AHL. Farmárske tímy kedysi posúvali majitelia výhradne do menších miest, aby si aj tam užili diváci dobrý hokej. Filozofia sa postupne mení a jedným z jej nositeľov je aj Calgary. Ďakujeme za tie dary. Súperom domácich bude Coachella Valley Firebirds. Že ste o takom klube v živote nepočuli? Nevadí, ani ja. Rýchly pohľad na web potvrdí, že ide naozaj o mladučký klub, ktorý v roku 2022 zapustil korene pri kalifornskom Palm Springs a jeho dres oblieka aj Slovák Marián Studenič.

S lístkom v hodnote vyše 35 kanadských dolárov nás taxík vysadí asi sto metrov od viacúčelovej haly, ktorej presný názov dnes znie: Scotiabank Saddledome. Strecha v tvare konského sedla, ktoré tróni na jej trupe, je neprehliadnuteľná. Pamätám si ju zo svojich mladých čias ako dejisko OH 1988. Na tú dobu to bola supermoderná stavba. Aj otvárací zápas, ktorý sme tu pod piatimi kruhmi ešte ako ČSSR prehrali 1:2 s vtedajšími Západnými Nemcami (NSR). Mali sme z nich rokmi čoraz väčší komplex a zle to dopadlo aj tu na predhorí majestátnych Rocky Mountains. Jiří Hrdina síce otvoril skóre, ale víťazstvo nám aj tak uniklo – nepríjemný súper dvomi gólmi otočil a Karl Friesen robil v bránke divy.

Hlavným dôvodom výstavby tejto haly, ktorú otvorili v roku 1983, bolo okrem blížiacej sa olympiády aj presťahovanie „plameňov“ z Atlanty do Calgary v roku 1980. Klub NHL už aj vtedy potreboval adekvátne zázemie a to staručká aréna Stampede Coral rozhodne neposkytovala. A tak ho dostal – a na tú dobu veru parádne!

Spievané hymny aj divoký bronco

Po rýchlej kontrole cez skenovací rám ako na letisku, už začíname registrovať hukot v útrobách arény. Usadáme do rohu za bránkou. Blonďavá mladá dáma zaspieva na úvod bez hudobného sprievodu (ako je v týchto končinách zvykom) najskôr hymnu USA, potom aj domácu kanadskú. Stredový kruh zdobí namiesto ohnivého „C“ rovnako ozdobené písmeno „W“. A hoci väčšina fanúšikov v červených dresoch má na hrudi logo tímu NHL, nájde sa ich dosť aj s verziou mladšieho tímu z AHL či dokonca nejaké retro s „A“, aké sa nosilo ešte v Atlante. Maskot Blasty, s hlavou divokého koňa „bronco“, to tu začína roztáčať búchaním do malého bubna, ktorý však vydáva slušný rachot. Po tradičnom predstavení prvých pätiek môže zápas začať.

 Z nášho miesta však vidíme iba pár minút. Prichádza sympatický mladý muž, s ktorým sa kolega stihol zoznámiť dolu pri fanshope a výbornou slovenčinou nás pozýva hore do skyboxov. Šprint do neba nás niektorých zadýcha. „Sú tu iba štyri výťahy, takže nabehám pri každom zápase vždy stovky schodov“, hovorí Martin z Levíc, ktorý má v aréne na starosti práve tieto najdrahšie miesta. Keď konečne usadneme, pohľad ako z kokpitu lietadla stojí za to. Môžeme sa venovať hokeju.

Keď padla prvá klapka

Zápas, v ktorom sú vraj favoritom hostia, má svižné tempo. Hoci žiadne hokejové „el classico“ to nie je. Tímy sú mixom Kanaďanov a Američanov, ale v domácom nájdeme na súpiske aj Rusa Kuznecova či Bielorusa Solovjova. Ale najväčšou hviezdou je tu zrejme Čech Adam Klapka. Stále len 23 – ročný hokejista s perspektívou NHL, ktorý prešiel Benátkami nad Jizerou a Libercom, je hráčom, ktorý napokon zruší bezgólový stav na veľkoplošnej kocke päť minút po začiatku druhej tretiny. Našliapne si z vlastnej polovice, perfektnou sťahovačkou sa prešmykne cez dvoch obrancov a potom to nekompromisne zavesí blafákom súperovmu gólmanovi pod horné železo!

Vyše 19 tisícová hala, zaplnená len z tretiny buráca, akoby padol rozhodujúci gól play off. Ten na obrazovkách za nami vo vyprázdnenom výčape dáva práve Vancouver Canucks a definitívne ním posiela predátorov z Nashville zahrať si golf na Bahamy… V duchu si hovorím: práve na takéto divácke počty zakapala koncom 70. rokov WHA, súťaž ktorá chcela zraziť na kolená hrdú NHL. Dopadlo to presne naopak. Lenže vlastníci klubov zaniknutej súťaže išli často hlavou proti múru, resp. nechali hrať svoje tímy v mestách bez hokejovej histórie či diváckeho zázemia. Prieskum hokejového trhu bol asi v tom čase ešte v plienkach. Dnes farmárske kluby v AHL prežijú s menšími rozpočtami a aj pri menšom záujme divákov, lebo sú včlenené do štruktúr svojich starších bratov v NHL.

A ideme na „Arena tour“…

Wrangleri napokon víťazia v prvom zápase osemfinále (II. kolo) 4:1. Hostia síce stihli vyrovnať, ale domáci ich dorazili dvomi gólmi v závere do opustenej bránky. Červené zvonce v rukách fanúšikov, typické pre tunajšiu zemepisnú šírku, radostne vyzváňajú. Evidentne to nie je po chuti štvorici mladíkov v čiernych oblekoch, ktorí sedia cez uličku v našom rade. Ako sme sa dozvedeli, boli to hráči Coachelly, ktorí sa nezmestili do zostavy. Väčšinu zápasu si ťukajú do mobilov s nohami v čiernych poltopánkach, vyloženými „na prasáka“ na pekných sedadlách. Zrejme zlyhala otcovská výchova. Ale za týmto poznaním netreba chodiť do Kanady, dosť dôkazov nájdete aj na bratislavskom zimáku…

„Vydržte na sedadlách, ak sa neponáhľate. Za chvíľu vás prevediem po hale“, hovorí nám Martin a my horíme napätím. Jeden detský sen som si už splnil počas tretej tretiny. Od detstva ma fascinovali zvuky varhanov, ktoré  v severoamerických arénach vypĺňali reklamné prestávky. Za rohom sme objavili jedného z „tých, ktorí to majú na svedomí“. A chlapík so slúchadlami na ušiach, ktorý má vedľa seba na stene zarámovaný dres s menom Joosen a notou miesto čísla na chrbte, nám naozaj ako na povel zabúšil do klávesníc. Teraz nás však čaká porcia, akej sa bežnému fanúšikovi nedostáva…      

Skyboxy podľa vlastného vkusu

Začína prehliadka útrob skyboxov, ktoré už stihli ich majitelia so svojimi rodinami, priateľmi či hosťami opustiť. (Na všetko si Martin vopred vypýtal povolenie od svojho supervisora – lebo pravidlá sa tu dodžiavajú). A je to pastva pre oči. Prečo? Zabudnite na uniformné presklené kóje z domova. Tu je každý box osobitý – prenajmete si ho na sezónu a môžete si ho upraviť podľa seba. Dlaždicami či mramorom podľa vlastného vkusu, vyzdobiť steny zarámovanými dresmi či niečím iným. Tie najdrahšie sú fakt za „hubičku“ – pol milióna kanadských dolárov na jednu sezónu! 

Dozvedáme sa, že aréna je vyťažená viac, ako by si kto myslel: robia tu 320 eventov ročne! Jeden deň je tu koncert, na druhý deň NHL. Technické čaty nezaháľajú a za pár hodín ju prispôsobia potrebám aktuálnej akcie. „Tu sa maká, že by ste ani neverili“, dodáva náš sprievodca. Cestou po chodbe registrujem zarámované obrazy legiend ako Al McInnis či Joe Nieuwendyk. Boli to páni hokejisti a je dobre, že klub si ich aj takto dokáže uctiť. Rovnako ako ďalších, ktorých portréty už visia pod strechou spolu s dekoráciami, znázorňujúcimi najväčšie úspechy „plameňov“. Medzi nimi, samozrejme, vyčnieva jediný zisk Stanley Cupu z roku 1989. A ten si tiež dobré pamätám, nakoľko Calgary Flames prišli ako jeho čerstvý víťaz do Prahy na dva zápasy proti našej reprezentácii. To bola udalosť! Tesne pred revolúciou v septembri 1989… 

Mesto v meste

Pokračujeme pod strechu, kde v najnižšom bode sedla je umiestnený dômyselný tunel. Okrem iných ním prechádzajú upratovacie čaty z jednej strany haly na druhú, čo im šetrí čas, aby nemuseli pochodovať cez celé auditórium. Až v tomto bode sa pred nami otvára tretie poschodie tribún z jednej i druhej strany sedla. Zo spodných radov ho vďaka vystupujúcim strieškam vôbec nevidíte a že z každého sedadla je perfektný výhľad, je tu samozrejmosť. Práve toto najvyššie poschodie robí ten rozdiel v kapacite a navyšuje ju až na takmer 20 tisíc miest. Lebo keď sedíte niekde dolu,  nepripadá vám aréna voľným okom oveľa rozľahlejšia ako tá v Bratislave.

Teraz prichádza čas nazrieť do zázemia v spodnej časti. Kuchyne, sklady, reštaurácie. V jednej z nich sa ešte stále popíja za zvukov živej kapely. O kúsok ďalej je jedáleň pre zamestnancov. Spozornieme pri cenách – asi ako u nás v parlamente. Hala je mesto v meste, má až 1.500 zamestnancov, vrátane tých, na čiastočný úväzok a je postarané aj o ich žalúdok. Niečo ako náš „gastráč“ bez papiera…

Spomienka na záplavu

Pohľad do útrob prvého poschodia tribún prináša zistenie, že nie je pevné betónové, ale kovové a mobilné. Preto je arénu možné rýchle prestavať pre účely koncertu či iných nehokejových podujatí. Presne na stredovej čiare je lóža majiteľa klubu. Tak si v nej chvíľu posedíme, veď kedy inokedy sa vám to podarí. Úžasný výhľad z kožených sedačiek. V pravom rohu je nejaké čudné zariadenie. Dostávame informáciu, že je to špeciálny ďalekohľad či skôr lupa, aby mohol majiteľ, ktorý má zrakový problém, komfortne sledovať dianie na ľade.

Vzápätí nás Martin upozorňuje na farebný rozdiel sedačiek od trinásteho radu vyššie. Dôvod: menili ich potom, čo sa v roku 2013 vyliala rieka Bow a jej prítok Elbow a zatopili halu. Technické čaty si však vyhrnuli rukávy a expresným tempom ju znova sprevádzkovali, aby sa NHL mohla vrátiť čo najskôr domov. Stihli to – už predsezónne duely sa opäť hrali v Saddledome. Okrem samotnej vody museli zabojovať aj s tonami bahna. Povodeň zničila aj veľkoplošnú kocku, ktorá počas letnej prestávky oddychovala na zemi, uprostred ľadovej plochy. Dnes už túto nemilú udalosť pripomína len spomínaný rozdielny odtieň sedačiek, lebo tie spodné museli vymeniť.

Koniec legendy sa blíži

Životnosť Saddledomu sa však kráti. Ide totiž o jednu z najstarších hál v NHL, hoci rok narodenia 1983 zasa až tak vzdialený nie je. Ale v posledných rokoch aj mekky ako sú Toronto, Boston či Montreal obetovali svoje staručké legendárne domovy a presťahovali sa do novopostavených moderných. Staršia je akurát Madison Square Garden v New Yorku. Tú ale asi nikdy nezbúrajú, lebo patrí už do kultúrneho dedičstva. Radšej ju budú pravidelne renovovať.

V Calgary zviedli niekoľkoročný boj o to, či sa nová hala bude stavať alebo nie. Napokon dostal projekt Event Centra (pracovný názov) zelenú a vyrastie kúsok od „sedlového domu“. Veľký prázdny kus zeme, ktorý je vidno z Calgary Tower, naznačuje miesto, kde nová hala vyrastie. Bude to vraj do troch rokov. A do Saddledomu sa zahryznú ramená žeriavov ako predtým do Boston Garden alebo Chicago Stadium… Stihli sme to a veľká vďaka patrí nášmu slovenskému sprievodcovi. Okamžite sa nám však vynára otázka: čo by sme doma dali za takúto halu? Asi by sme ju celý čas hladkali a oprašovali ako Aladin svoju povestnú čarovnú lampu. Ale tu sme predsa v kolíske hokeja…

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera