Samo Marec: Keď sa zdalo, že je všetko stratené, dal Bondra gól

Netrvalo to dlhšie ako týždeň a ten týždeň som každé ráno chodil do Timravy, čiže do Domu spisovateľov Timrava, lebo práve bežal akademický týždeň a ja som mal mať pokoj a učiť sa.

Vtedy v roku 2002

Konečne sme totiž mali dokázať, že sme dospelí a rozbehnúť sa do sveta a my sme nič nechceli viac ako dokázať, že sme dospelí a rozbehnúť sa do sveta. Čiže, aby som to dokázal, vôbec som sa neučil, namiesto toho som spal a čítal knihy, ktoré ma zaujímali a nie tie, ktoré som mal.

A počúval som Years From Now do Good Riddance a rozmýšľal, aké to bude Years From Now a teraz to už viem. No a keď sa už zdalo, že je všetko stratené, dal Bondra gól Kanade, brankár sa ani nepozrel a komentátor opakoval Žigér, Žigér a prvýkrát to vyzeralo, že by sme niečo mohli. To si pamätám.

Mal som frajerku, ktorej som zo života robil peklo a ona robia peklo zo života mne, lebo sme lepšie nevedeli. A namiesto učenia som bol na futbale. Žiaden veľký zápas, len Tatry proti Veľkej, lenže na velickej lavičke sedel Juraj a myslím, že vtedy mu už dochádzalo, že ak sedí v Tatrách na velickej lavičke, žiadna veľká kariéra z toho nebude.

Tak sa postavil, prešiel poza bránu, dali sme cigaretu, odpil tri glgy z piva a potom sa na tú lavičku zase posadil. Ešte sme aj vyhrali.

Lašák, Jano a potom Rusi

No a to bol zase ten deň, keď Lašák chytil tú obrovskú šancu v predĺžení a keď sa ho pýtali ako, povedal, že takto a v rozstrele potom Lintner dal a komentátor kričal, že treba kupovať televízory, lebo toto je veľké.

A bola to pravda: na druhý deň som stretol Jana, ktorý by ma inokedy najradšej zmlátil alebo aspoň krivo pozrel, ale teraz sme sa rozprávali o tom, ako sme to tým Švédom dali. A po rokoch sme si zase aspoň na chvíľu rozumeli.

Čiže potom prišli Rusi a mama kričala, že to majú za šesťdesiaty ôsmy, ja som nekričal nič, lebo na druhý deň som išiel zo slovenčiny. A niečo som aj vedel, ale vedel som aj to, že k slovenskej dráme po roku 1945 neviem povedať vôbec nič. A tak som tam ráno kráčal s tým, že ak si ju vytiahnem, spýtam sa ich, či včera pozerali hokej, lebo to bola dráma.

No a potom sme oslavovali. Všetko sme oslavovali. Hokej, titul, maturitu, budúcnosť, lebo sme mali pocit, že všetko už bude len lepšie. Čonkovi som kupoval jedno pivo s vodkou za druhým a hovoril som mu, že to je za všetky tie peniaze, čo mi napožičiaval. A potom sme sa rozbehli do sveta, do Nitry, Bystrice, Bratislavy a Rakúska, Nemecka a Švajčiarska a dnes žijeme po celom svete.

Rozlúčili sme sa štýlovo, bol to koniec, ale aj začiatok. Všetko to netrvalo dlhšie ako týždeň.

Už nikdy tak nebolo

A predsa to bol najmä koniec, už nikdy tak nebolo: dnes mi na majstrovstvách sveta nezáleží a nezáleží mi už ani na tom, že mi na nich nezáleží. Už nepoznám nielen tváre, ale ani mená a je to takto lepšie.

V mojej hlave má totiž Gáborík stále 20 a čakám od neho veľké veci, Šatan je žralok a Pálffy má talent od boha. A Demitra hrá v St. Louis a ja v duchu ešte stále každé ráno zapínam teletext, aby som zistil, koľko bodov nahrala slovenská légia.

Boli najlepší, ale už tam nehrajú. Už tam nehrajú.

Článok vyšiel pri príležitosti 15. výročia prvého a stále jediného titulu, ktorý Slovensko na MS v hokeji získalo.