Spomienkové leto s NHL: Atlanta Flames

Atlanta je prvým z trojice miest, ktoré sa v našom zozname nachádzajú dvakrát, i keď nie je jasné, či sa k zvyšným dvom týmto tempom vôbec dostaneme. Dnešný klub je zároveň prvým, ktorý si nechal pôvodný názov aj po svojom presťahovaní.

Atlanta Flames

Flames, a s nimi Islanders,  vznikli pomerne narýchlo: liga oznámila ich vznik v roku 1971, hoci najbližšia expanzia bola na pláne až o dva roky neskôr. Mohla za to nám už veľmi dobra známa WHA a jej cieľ obsadiť všetky voľné trhy v Severnej Amerike. NHL si tak prostredníctvom Atlanty chcela sprivatizovať Georgiu, resp. juhovýchod USA.

Cena za frančízu bola v tom čase už 6 miliónov, jej majiteľom sa stal Tom Cousins, vlastniaci aj basketbalových Hawks z rovnkého mesta hrajúcich v rovnakej aréne, Omni Coliseum. Tím dostal názov podľa požiaru z čias americkej občianskej vojny, počas ktorého takmer celé mesto ľahlo popolom.

Flames vstúpili do ligy v ročníku 1972/73 s mladým tímom a na pomery expanzných tímov sa im darilo celkom slušne. V prvej sezóne síce do playoff nepostúpili, no nechali za sebou hneď štyri tímy. V drafte vytiahli z druhého miesta Teda Lysiaka, najproduktívnejšieho hráča tímu v nasledujúcej sezóne a kandidáta na Calder Trophy. Vyfúkol mu ju však Denis Potvin zo spolunováčika NY Islanders. 

Flames sa vo svojej druhej sezóne pozreli aj do playoff, kde však vypadli s Philadelphiou. V bránke pôsobila stabilná dvojica Dan Bouchard a Phil Myre, trénerom bola montrealská legenda Bernie Geoffrion, v zostave viacero sľubných mladíkov. Návštevnosť bola fajn, tímu sa pomerne darilo, budúcnosť bola svetlá.

Skoro stále v playoff

V ďalšej sezóne však prišlo viacero zranení a Flames sa zo silnej Patrickovej divízie do playoff tesne nedostali, hoci získali viac bodov ako viacero postupujúcich tímov. Slabou útechou bolo to, že tento raz sa ich hráčovi Calder Trophy už ušla, získal ju Eric Vaile. V priebehu sezóny zmenili aj trénera, keď Geoffrion z osobných dôvodov prenechal miesto Fredovi Creightonovi. Ten dotiahol tím do playoff vo všetkých štyroch nasledujúcich sezónach, no vyhral v ňom dohromady len jeden zápas.

Aj preto sa GM tímu Cliff Fletcher rozhodol urobiť rošády, po ktorých sa z tímu porúčali aj Lysiak či Myre a prišli Bob MacMillan (neskôr prvý hráčom Flames so stobodovou sezónou) či Kent Nilsson (v našom seriáli často omieľané meno, hral aj za Jets a North Stars). Nakoniec sa porúčal aj samotný Creighton, no k zlepšeniu neprišlo. Piata účasť v playoff priniesla opäť len jedno víťazstvo a koniec na štíte Rangers.

Problémy mimo ľadu

V tom čase však Flames mali už oveľa väčšie problémy mimo ľadu ako na ňom. Hokej si v meste nedokázal nájsť publikum a priemerná návštevnosť s každou sezónou klesala, až sa zastavila tesne nad hranicou 10 000 divákov. To už v snahe zachrániť tímy kupovali permanentky aj miestni politici a hráči. Nepomohlo to, hala Omnium navyše nemala žiadne luxusné lóže, čo len prehlbovalo stratu. Majiteľ sa napokon rozhodol za dovtedy nevídanú sumu 16 miliónov dolárov predať tím konzorciu podnikateľov z Calgary. Tí sa rozhodli, že názov Flames sa hodí aj pre toto ropné mesto a tak si ho ponechali. Pôvodné logo, aj s plameňom, sa dodnes nachádza na dresoch Calgary, na hrudi ho nosia obaja asistenti kapitána.

Len jeden člen Siene slávy

Najproduktívnejším hráčom Altanty Flames je Ted Lysiak pred Ericom Vailom a Guyom Chouinardom, všetko hráči draftovaní týmto tímom. Do siene slávy to z hráčov dotiahol len Pat Quinn, aj to však za jeho neskoršiu trénerskú a funkcionársku činnosť. Posledným hráčom Flames v NHL bol náš obľúbený Kent Nilsson v roku 1995, keď si po ôsmich sezónach v Európe odskočil na 6 zápasov do Edmontonu. Kariéru ukončil o tri roky neskôr v exotickom  španielskom CH Majadahonda.

Calgary sa podobne ako New Jersey, Dallas, Colorado aj Carolina krátko po presťahovaní tímu tešilo zo Stanley Cupu, presnejšie v roku 1989.  Atlanta napokon ostal bez NHL len 19 rokov, no ako je známe, nevyšlo jej to ani na druhý pokus. Ďalšiu šancu už asi nedostane.

Nabudúce: Cleveland Barons