Pondelok, 22. apríl 2024 
Former Skyblue Posledným kanadským tímom, ktorý sa v roku 1993 napil šampanského z veľkého pohára, bol „hokejový Real Madrid“ Montreal Canadiens. Odvtedy zažíva kolíska hokeja „stanleycupové“ suchoty a svoju frustráciu dokáže celé týždne rozoberať a hľadať príčiny, prečo sa jej hokejový grál oblúkom vyhýba…
Ako to už býva, okrem tých objektívnych nachádza aj subjektívne, ktoré ale poslúžia ako dobré výhovorky, prečo to nejde.
Keď vládli Habs
V čase, keď som začal sledovať hokej, v Severnej Amerike kraľoval Montreal Canadiens. „Habs“ práve štyrikrát za sebou vyhrali Stanley Cup (1976 – 79) a vyzerali byť neporaziteľní. Mojim obľúbencom bol elegantný útočník Guy Lafleur, ktorého svetlá hriva bez prilby viala za ním ako víťazná vlajka, keď posielal obrancov do kolien a brankárov loviť puky zo siete.
Okrem neho ťahali montrealský koč ku sláve aj ďalšie veľké mená: gólman Ken Dryden, Bob Gainey, kapitán Yvan Cournoyer, Guy Lapointe, Pete Mahovlich, Larry Robinson či Steve Shutt. A lavičke velil charizmatický Scotty Bowman. V tom čase sme si (ČSSR) strihli s Kanadou (ktorej kostru tvorili hráči Montrealu) finále prvého ročníka Canada Cupu´76 a bol to zážitok na celý život! Spomenul som si na to nedávno, keď „Kvetina“ (z francúzskeho la fleur) odišla do hokejového neba. Iba pár dní po inej legende Mikeovi Bossym…
Hokej zo zámoria? Ako šafránu…
Vidieť čo i len pár záberov spoza veľkej mláky, bolo v časoch hlbokého socializmu skôr raritou ako samozrejmosťou. V súčasnosti, keď si zápas NHL pozriete na mobile dokonca v miestnosti, kde aj králi chodia pešo, asi ťažko pochopiteľné. Vtedajší mocipáni mali snahu za každú cenu očierniť profesionálny šport na Západe a tak sa do vysielania skôr dostávali šoty z hromadných bitiek ako play off Stanley Cupu, lebo tie sa najlepšie hodili do obrazu dekadencie kapitalizmu.
Miesto toho nám v relácii Šport zahraničí ponúkli nejaký zápas ligy ZSSR, najčastejšie prominentného CSKA Moskva, kde bolo sústredených 90 percent reprezentantov. S vesmírnou atmosférou, strnulými a zakríknutými „bolelščikmi“ (fanúšikmi), bez akejkoľvek šťavy, iba so vzájomným poklepkaním sa po ramenách po každom góle, ktoré červená mašina okolo Borisa Michajlova sypala ako na bežiacom páse… Takže väčšinu ľudí to zaujímalo asi ako dnes koncert Martina Jakubca…
Zakázané ovocie chutí najviac
Naopak, tých pár šotov (alebo repre zápasov) zo Severnej Ameriky sme hltali s otvorenými ústami. Divácke nadšenie, varhany, hráči bez prilieb, bránky bez európskych predných sietí, ktoré sa tak krásne vlnili pri góloch – to všetko bolo iné ako u nás. Tajomné, voňavé, chrumkavé. Ako všetko v tom čase zo Západu.
Plus kluby s názvami ako Maple Leafs, Bruins, Flyers, Red Wings, zatiaľ čo v našich končinách dominovali Motor, Traktor, Tesla…. Každý obrázok z NHL, ktorý sa objavil v časopise, sme vystrihovali s posvätnou úctou a lepili do veľkých zošitov. Dodnes jeden opatrujem v skrini ako posolstvo doby.
Nastupuje The Great One
Po Canadiens prevzal na štyri roky žezlo New York Islanders. Ale to vyzeralo iba na krátku americkú epizódu. Vzápätí totiž všetko vrátila do kanadských koľají dynastia olejárov z Edmontonu, vedená fenomenálnym Wayneom Gretzkym. V rokoch 1984 – 1990 sa Stanley Cup sťahoval šesťkrát na západné pobrežie Kanady, z toho päť titulov pripadlo Edmontonu.
Olejárska sága dospela ku koncu v roku 1988 jednou filmovou – vtedy sa Gretzky pobral za svojou hereckou manželkou Janet Jonesovou do Hollywoodu a prestúpil do L.A. Kings. Už bez neho prepustil jeho bývalý klub v nasledujúcej sezóne Stanley Cup susedom z Calgary, aby ho v roku 1990 ešte poslednýkrát (zatiaľ) získal a dal symbolickú bodku za dlhoročnou kanadskou nadvládou…
Plamene v Prahe
Na jeseň 1989 sa Československo dočkalo veľkej hokejovej udalosti – do pražskej „fučikárne“ dorazil prvýkrát čerstvý víťaz Stanley Cupu – Calgary Flames. Bolo už cítiť uvoľnenie v spoločnosti, čo náležite využili hokejoví promotéri a zorganizovali túto mimoriadnu udalosť.
S nápadom, ktorého sa potom chopili ďalší, vraj prišiel Jiří Hrdina, ktorý v tom čase obliekal dres Flames s oficiálnym povolením našich úradov, lebo mal už potrebný vek aj počet štartov v reprezentácii. Iba pre zaujímavosť: v rokoch 1981 – 83 bol hráčom trenčianskej Dukly.
A tak československá metropola videla v akcii okrem gólmana Mikea Vernona aj ďalšie hviezdy v červeno – žlto – bielej kombinácii ako Al McInnis, Joe Nieuwendyk, Theo Fleury, Gary Roberts či Doug Gilmour. A k tomu dve víťazstvá ČSSR 4:2 a 4:1. Hostia si zasa užili Európu ako bonusový výlet za zisk Stanley Cupu a všetci mohli byť spokojní.
Idylu narušil iba náš „zlý muž“, obranca Leo Gudas. V domnení, že si môže dovoliť aj na Kanaďanov to, čo u nás v lige, to skúsil. V zámorí však veľmi citlivo vnímajú rozdiely medzi tvrdou a zákernou hrou. Preto bol asi aj sám prekvapený búrlivou reakciou, ktorá nasledovala, keď sa zo súperovej lavičky vyrútil húf rozzúrených protihráčov…. Potom ho už tréneri radšej nechali na lavičke. Úplne paradoxne v tejto súvislosti vyznieva fakt, že to bolo práve Calgary, ktoré ho o rok neskôr draftovalo z 251. pozície. Na rozdiel od syna Radka, si však najprestížnejšiu ligu sveta nikdy nezahral.
Last time winner
Po Flames 1989, Oilers 1990 a dvojročnej nadvláde pittsburských tučniakov (1991, 1992) prišiel v roku 1993 doteraz posledný kanadský triumf v Stanley Cupe. Do finále proti Montrealu Canadiens sa dostali zo západu losangeleskí králi, ktorých tam dotiahol spomínaný Gretzky.
Ale na prvenstvo to už nestačilo – trofej dvihol nad hlavu ako zatiaľ posledný kapitán kanadského tímu Guy Carbonneau a okrem neho pribudli na podstavec mená ako Patrick Roy, Eric Desjardines, Denis Savard či Brian Bellows. A Jacquesovi Demersovi pocta trénera, ktorý to ako posledný dokázal.
Talenty bez ochrany
Skúsme si teda zrekapitulovať pár dôvodov, pre ktoré kanadská strana ťahá za kratší koniec vo svojom boji o prinavrátenie trofeje.
Málokto si dnes už pamätá, že pred prvým rozšírením NHL v roku 1967, keď sa k zakladajúcej šestke pridal rovnaký počet klubov, ale už výhradne z USA (a v roku 1970 pribudli ešte Buffalo a Vancouver), platilo tzv. „pravidlo 500 míľ“. V praxi znamenalo, že tímy mali právo na každého hráča, ktorý žil v tomto okruhu. Čiže prakticky celý Quebec ležal na dosah Montrealu Canadiens a 90 % Ontária zasa ležalo pri nohách Toronta Maple Leafs. Z hľadiska výchovy talentov a budúcich hviezd, ide o dve kľúčové oblasti.
Americké tímy, ak chceli Kanaďanov, boli odkázané akurát na draft zo západnej Kanady alebo na hráčov, ktorých si Toronto či Montreal nenárokovali. To sa potom vyhrávalo… Pravidlo sa zrušilo práve prvým rozšírením NHL a americké tímy získali rovnaké práva na draftovanie v celej Severnej Amerike. Zotrvačnosťou to ešte pár rokov fungovalo v prospech javorových listov, dnes talenty mieria za lepším dolu na juh bez akýchkoľvek obmedzení.
Tlak divákov a médií
Hokej je v Kanade náboženstvom a chlebom každodenným. Médiá dokážu rozoberať do detailov každú hernú situáciu, kritizovať hráčov za každý nedostatok a takto cez čitateľov a divákov vyvíjať na nich enormný tlak. V USA sa zďaleka nežije len hokejom. NHL konkurujú aj ďalšie top súťaže v rôznych iných športoch (NBA, NFL, MLB…) a mediálny mikroskop nie je zďaleka taký nekompromisný, čo dáva hráčom voľnejšie dýchať. Aj na ulici, kde okrem top hviezd, sa dokážu ukryť v anonymite. V Kanade sú celebritami a každý ich krok je ostro sledovaný. Tak nechceli by ste viac súkromia?
Kanadský tím aj keď nevyhrá Stanley Cup, o fanúšikov nepríde. Naopak, predĺžia si permanentku (hoci lístky sú drahšie ako v USA) a budú v hľadisku aj v ďalšej sezóne hráčom nemilosrdne dýchať na krk. V Amerike, kde hokej nie je číslom 1, fanúšikovia tak netrpia kvôli prípadnému neúspechu. Svoj tím podporia, ale keď sa mu nedarí, kľudne sa presunú na iný šport.
Ekonomika, trhy, vysielacie práva
Ďaleko cez 60 percent všetkých hráčov v NHL sú aktuálne Kanaďania. Zvyšok tvoria hráči s občianstvom USA a Európania. Ale kanadských tímov je v NHL iba 7 z 32! Dôvod: NHL sa snaží urobiť z hokeja vzrušujúci športový zážitok, pretože iba taký generuje príjmy. A USA s väčším trhom sú lepším miestom pre zarábanie dolárov, o ktoré ide aj v najprestížnejšom hokejovom kolotoči až v prvom rade… (aktuálny výmenný kurz kanadského voči americkému doláru je 100 za 77).
Ďalším kľúčovým bodom je predaj práv. Kedy americká televízna sieť NBC predá viac reklamy a zarobí viac peňazí? Keď bude finále Stanley Cupu medzi Calgary a Winnipegom alebo keď to čo najďalej v play off dotiahnu tímy z New Yorku, Los Angeles Bostonu, Chicaga, Detroitu atď. Odpoveď pozná každý. Zabudnite na hokej, tu sme pri biznise!
Platový strop a netvor Bettman
V roku 1989 sa ústredie NHL presťahovalo z Montrealu do New Yorku. Pre Európu nezaujímavá informácia, ale mnohí priaznivci kanadského hokeja považujú tento krok za míľnik, ktorý otočil k slnku americké tímy.
Ďalším kľúčovým momentom bolo zavedenie platového stropu od sezóny 2005/06. Kanadské tímy by dnes už aj zaplatili veľké peniaze megahviezdam s rodiskom v ich krajine – len už nemajú ako… Aj preto je komisár NHL Gary Bettman taký „obľúbený“ v týchto končinách a všade ho vítajú piskotom.
Nevedia mu tiež odpustiť, že vytrvale ignoruje snahy kanadských miest o vstup do NHL (Québec, Saskatchewan, Hamilton) a vždy radšej uprednostní tím z USA (naposledy Seattle Kraken). Bettman sa ani netají tým, že koná v mene biznisu ligy a nejaký kanadský sentiment mu je úplne ukradnutý…
Počasie a manželky
V neposlednom rade sú to aj klimatické podmienky a rodinné záležitosti, ktoré nelákajú hráčov na sever od 49. rovnobežky. Kanada má oveľa chladnejšie počasie ako väčšina adries NHL v USA a nemusia to byť ani extrémy ako Kalifornia či Florida.
Nie je preto prekvapujúce, že väčšina hokejových manželiek (alebo dnes už skôr partneriek) uprednostňuje život v USA. Hovorí sa, že „šťastná žena, šťastný život“. A to je iba ďalší z faktorov, ktorý sťažuje kanadským tímom súťaž o najlepších borcov, hoc majú občianstvo ich krajiny.
Epilóg
Na konci sezóny 2015/16 sa do play off o Stanley Cup nedostal žiadny kanadský tím, čo v kolíske vnímali ako hokejovú Hirošimu. V tejto sezóne sa do najlepšej šestnástky vklinila trojica Edmonton, Calgary a Toronto. Ale zázrak v podobe zisku trofeje asi očakávajú len najväčší optimisti.
Žeby až o rok na okrúhle výročie?
Komentáre