Štvrtok, 18. apríl 2024 
Ján Janočko Michaela Balcová si na ostatných POH v Tokiu pripísala druhý zlatý úspech v tímovej súťaži v boccii.
Pár týždňov po prílete z Japonska som mal šancu sa s ňou na chvíľu porozprávať – o rozdelení žien a mužov v tomto športe, o tom, aké to je, keď tím nehnevá ponorková choroba aj o tom, ako začať, ak chcete skúsiť (nielen) bocciu.
V boccii má Slovensko veľké úspechy, vraj je to najpopulárnejší šport medzi paralympionikmi.
To je možné. Boccia je určená pre najťažšie postihnutých športovcov, teda tým, ktorí majú postihnuté všetky štyri končatiny. Zatiaľ o nej vie len málo ľudí, som rada, že takýmito úspechmi môžeme tento šport spopularizovať.
Kedy ste sa k nej dostali?
Pred dvanástimi rokmi. Dostala som sa k nej náhodou. V minulosti som súťažne plávala, ale zlomila som si nohu. Oslovil ma preto náš reprezentačný tréner, Martin Gabko, či by som nechcela skúsiť bocciu. Dovtedy som ten šport vôbec nepoznala. Prišla som na prvý tréning a odvtedy chodím stále.
Čo je najdôležitejší faktor? Presnosť, psychická pohoda, správna intenzita hodu?
Jedno s druhým. Potrebný je aj správny pohyb, cit v ruke, človek musí presne vedieť, kedy vypustiť loptičku. Je to ale náročné aj na psychiku, počas zápasu musí byť človek aj vyše hodiny koncentrovaný. Nesmú mu uchádzať myšlienky – aby sa dokázal sústrediť a podal dobrý výkon.
Vy ste vyhrali práve v súťaži družstiev na paralympiádach dvakrát zlato. Môže za to aj správna chémia v tíme?
Určite áno, sme veľmi dobrý tím, našli sme sa a dobre vychádzame.
Ako ste sa vy, Samuel Andrejčík a Martin Strehársky dali dokopy? Všetci predsa pochádzate z iných kútov Slovenska.
Každý sme začali niekde inde, spoznali sme sa na spoločných sústredeniach. Na nich spolu trénujeme aj dnes, buď v Piešťanoch, alebo v Belej.
Nemajú oproti vám súperi výhodu, keďže vy spolu trávite málo času?
Svetová konkurencia to má ako zamestnanie. Tí trénujú aj osem hodín denne. My na Slovensku trénujeme len niekoľkokrát do týždňa a raz za čas na sústredeniach. Výsledky ale naznačujú, že sme zohratí, súhra funguje a asi nepotrebujeme byť spolu každý deň. Možno by to ani nebolo dobré.
Takže jeden z faktorov úspechu môže byť to, že sa vyhnete ponorkovej chorobe.
Asi áno, v niečom nám to určite aj prospieva. Prečo nie? Možno aj toto je naša výhoda.
Zo záznamov, ktoré som videl, mám pocit, že boccia sa dá trénovať v každej telocvični.
Áno áno, musí mať len rovný povrch – parkety alebo teraflexovú gumu. S priestormi teda nie je problém, hráči potom potrebujú už len náradie, s ktorým budú hrať.
Aké bolo Tokio?
Iné ako ostatné Paralympiády. Ale ja som si ho napriek zákazom a obmedzeniam užila. Navyše sa mi v Japonsku veľmi dobre hralo. Mali sme nádhernú halu, bolo to úžasné.
Nechýbali vám diváci?
V boccii nie sme úplne zvyknutí na divákov. Pri iných domácich či svetových podujatiach hrávame väčšinou bez publika, takže nám to úplne nechýbalo. Keď si však spomeniem na Paralympiádu v Riu v roku 2016, na ktorej sme mali plný desaťtisícový štadión… Aj to sa mi páčilo.
Ako ste oslávili zlatú medailu?
Po prílete z Tokia ma čakala rodina na letisku. Bola som však taká unavená, že sme prvý večer ani neoslavovali. Potom sme to dobehli, v rodinnom kruhu a či sa ešte bude oslavovať aj ďalej, to sa uvidí. No a dnes vlastne oslavujeme tu, v Piešťanoch, hoci je to viac o stretnutiach, ktoré sme v Tokiu absolvovať nemohli. Tak sme sa mohli konečne porozprávať.
Čo vás čaká v najbližších troch rokoch, kým príde ďalšia Paralympiáda?
V novembri sa chystajú Majstrovstvá Európy, tak sa na ne budem pripravovať. Po POH v Tokiu sa menia pravidlá a po novom sa budeme deliť na mužskú a ženskú kategóriu. Doteraz sme hrali všetci spolu. Takže v tomto sa mení budúcnosť boccie a práve táto zmena možno bude znamenať aj väčšiu šancu na úspech v súťažiach pre jednotlivcov.
Ako na to reagujete vy, ale aj boccistky z iných krajín?
Keď som začínala, nebolo ich veľa. Dnes ich je dosť a sú naozaj dobré. Toto rozdelenie ich môže posunúť. Ja som zvyknutá na mužský kolektív, roky s nimi trénujem, nevadí mi proti nim hrať. Na niektorých ženách však vidno, že s mužmi veľmi hrať nechcú. Sme na tom jednoducho emočne inak. Som zvedavá, ale veľmi sa na to teším a teším sa na príležitosť, ktorá vďaka tomu príde.
A tešíte sa aj na Paríž?
No, v prvom rade sa musí podariť nominácia. Ale určite by som bola rada, keby sa mi podarilo najbližšej Paralympiády v Paríži zúčastniť.
Videl som vás na plagátoch, ktoré motivujú hendikepovaných pracovať. Poviete mi o tom viac?
Pracujem v projekte Slovenského paralympijského výboru s názvom Sme si rovní. Motivujeme a pomáhame iným ľuďom s hendikepom, napríklad tým, ktorí sú čerstvo po úraze. Snažíme sa im uľahčiť začlenenie sa späť do života.
A aká je presne vaša funkcia?
Ja som motivátorka. Vyhľadávam si do projektu ľudí, alebo si oni vyhľadajú mňa. Dáme si nejaký cieľ, napríklad rehabilitáciu, hľadanie športu, zamestnania a ja im potom pomáham, aby za tým cieľom išli.
Možno tento rozhovor číta niekto, kto obdivuje vaše úspechy, rád by vás napodobnil, ale netuší, kde začať. Čo by ste mu poradili?
Určite nás môže ktokoľvek kontaktovať – cez sociálne siete alebo športové kluby. Odporúčam tiež, nech si to každý, kto má chuť, príde skúsiť. Je to šport ktorý nadchne ľudí až v momente, keď si ho vyskúšajú. Netreba sa ho báť, skúste to, pokojne aj s nami.
Komentáre