Streda, 27. október 2021

Futbalové sny preťala nehoda. Po nej si v hypermarkete kúpil stôl a raketu a dnes je medailistom z paralympiády

Ján Janočko Ján Janočko 29.09.2021
Foto: Slovenský paralympijský výbor

Peter Mihálik (44) je paralympijský stolný tenista v kategórii TT4. V minulosti bol nádejným futbalistom, pred dvadsiatimi rokmi však zahatala jeho sľubnú kariéru autonehoda. Je účastníkom štyroch Paralympiád, v Tokiu získal bronz vo štvorhre spolu s Borisom Trávníčkom.

Ako ste sa dostali k paralympijskému športu?

Pred rokmi som mal autonehodu. Predtým som hrával futbal, no a keďže som bol športovec, chcel som športovať aj po nehode. Závidel som kamarátom, ktorí chodili po svete, mali medailové úspechy a tiež som chcel patriť medzi nich. Začal som si hľadať šport, ktorý by mi najviac vyhovoval a nakoniec som si našiel stolný tenis.

Prečo práve stolný tenis?

Som ľavák, čo možno mohla byť výhoda, no a keď mi Ján Riapoš povedal, že zo mňa niečo môže byť, tak som si v hypermarkete kúpil stôl, raketu a začal som každý deň hrávať po 6-7 hodín.

Prvotná motivácia teda bola snaha „dobehnúť“ kamarátov v úspechoch?

Prvý podnet bol vlastne uvedomenie si, že aj život na vozíčku môže byť plnohodnotný. Fungovanie na vozíku nie je len o sedení na mieste. Človek môže cestovať po svete a žiť – síce trochu inak, ale stále dobre. A to bol cieľ – závidel som im, ale chcel som ich dobehnúť.

Bolo to dlhé rozhodovanie?

Nie, to nie. Je však pravda, že trvá cca dva roky, kým sa človek po takom úraze spamätá. Ale už aj vtedy som hľadal systém, ako kamarátov dobehnúť. Preto som trénoval tak veľa a tak často. Chvalabohu, podarilo sa.

Stále trénujete tak veľa?

Teraz už nie, teraz skôr ťažím zo skúseností. Je pravda, že pred Paralympiádou sme trénovali viac, než obvykle. O to viac mrzia prehry v singloch v Tokiu. Hovoril som sám sebe: „Bože, koľko trénuješ a nakoniec pôjdeš po dvoch zápasoch domov“. Tak som sa viac koncentroval na súťaž družstiev a to, chvalabohu, vyšlo.

Foto: Slovenský paralympijský výbor

Preniesli ste si niečo z futbalu aj do stolného tenisu?

Iste. Nie je to tak kolektívny šport ako futbal, ale stále musí človek „držať partiu“, napríklad na sústredeniach. Netreba sa hrať na individualistov, to neprinesie nič dobré. Z futbalu mi ale ostali niektoré vlastnosti, stále som drzý hráč, rád hecujem, zakričím si, som výbušný nehanbím sa niekomu, s kým hrám, povedať do očí konštruktívnu kritiku.

Aká je vo vašej kategórii na Slovensku konkurencia?

Nie veľmi veľká, v tej mojej kategórii TT4 sme na Slovensku vlastne len traja hráči. Samozrejme, v iných kategóriách je nás viac, ale stále to nie je veľká konkurencia, hovoríme o jednotlivcoch. Ak si chceme merať sily, musíme chodiť na sústredenia do Česka, Srbska či Slovinska, kam nás pravidelne Slovenský paralympijský výbor posiela.

A čo svetová špička, kto je najlepší?

My, Slováci (smiech). Ale nie, sme tam aj my, ale aj Kórea, Čína, Francúzsko, Česko, v mojej kategórii aj Turecko.

Platia o Číňanoch či Kórejcoch na zápasoch stereotypy, ktoré sú medzi ľuďmi zaužívané?

Hmm… Ak človek neovláda jazyk, tak Číňania a Kórejci mu prídu namyslení a nikoho si k sebe nepripustia. Problém je však len v komunikácii. Kým si navzájom nerozumieme, je medzi nami bariéra. Pritom sa stačí naučiť len pár slov. Mám veľmi dobrých kamarátov z iných krajín. Áno, za stolom som súper, ale inak sme kamoši.

Koľko rakiet ročne zlomíte?

Keď som bol mladší, bol som veľký nervák, ale teraz si dávam pozor. Je to aj dosť drahé (smiech). Neraz som ich lámal, hádzal o stenu a dával najavo, ako veľmi „som nasraný“. Presné štatistiky som si neviedol, ale teraz už som pokojnejší.

Takže ste vlastne dozreli?

Ono to vyplývalo aj z toho, že som chcel čo najrýchlejšie dobehnúť tých najlepších. Lenže stolný tenis sa nedá oklamať. Pokiaľ človek nenahrá potrebné tisíce úderov, nemá šancu dostať sa do špičky.

Vráťme sa teraz úplne na začiatok. V minulosti vás motivovali úspechy vašich kamarátov. Dnes sa snažíte byť aj vy motiváciou pre vašich nasledovníkov?

Presne tak, aj ja chcem byť pre nováčikov inšpiráciou či „motivátorom“. Je dobré, ak ľudia chcú žiť aj keď sú na vozíku. Ale toto je veľmi individuálne. Ak boli ľudia pred úrazom športovcami, je väčšia šanca, že im chuť športovať ostane. Ak však niekoho rodičia nútia, nie je to dobré. Treba to mať v sebe, potom to ide jednoduchšie. Človek je naučený vyhrávať, prehrávať, je lepšie pripravený na šport.

Sledujete futbal aj po tých rokoch, čo ho nehráte?

Áno, futbal ma stále veľmi baví a stále premýšľam nad tým, ako by som tú ktorú loptu odohral, odkopol. Ale sledujem ho len v televízii, na štadión nechodievam. Som veľký fanúšik, nielen futbalu, ale všetkých športov. Teda, okrem golfu, ten nejak neberiem (smiech).

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera