Paralympijská šampiónka Veronika Vadovičová: Streľba je ako formula. Jedna chyba znamená haváriu, ktorá sa nedá napraviť

V prvom rade gratulujem k zlatému úspechu z Tokia! Hovorí sa, že po výhre medaily to ešte pár dní trvá, kým si človek uvedomí, čo dosiahol. Na vás to už prišlo?

Asi už hej. Väčšie ambície sme totiž mali pri prvých disciplínach, na konci sme už medailový úspech až tak nečakali a získať medailu v tak silne nabitej disciplíne a dokonca aj proti mužom, bol fakt úspech, ktorý potešil. Preto prišla radosť rýchlo. Po návrate domov to doznieva, ale tak špecificky, pretože som absolvovala veľa oficiálnych prijatí a rozhovorov. Takže si ešte musím počkať na ten správny odstup a potom sa uvidí, či to na mňa doľahne ešte raz.

Videl som, že teraz dávate veľa rozhovorov, boli ste u prezidentky aj u premiéra. Koľko ešte bude tento „poparalympijský“ ošiaľ trvať?

Tipujem, že to potrvá ešte také dva týždne a potom sa život vráti do normálu.

A začne príprava na ďalšiu paralympiádu?

Veru, ešte nejaký mesiac bude pokoj, kým povymieňame veci v našej výbave a potom sa začne príprava. Budúci rok ma navyše čakajú majstrovstvá sveta aj majstrovstvá Európy a potom paralympiáda, na ktorú už nie je veľa času.

Na konte máte šesť medailí, z toho štyri zlaté. Vediete medzi paralympionikmi krúžky správnych medailových osláv?

(smiech) Nemám žiadny krúžok. Pre nás možno nie sú medailové úspechy tak podstatné, ako napríklad osobné či svetové rekordy.

Napriek tomu som zvedavý – kde všetky cenné kovy odkladáte?

Mám jeden šuflík na medaily za paralympiády. Na stene na strelnici mám jednu stenu vyhradenú čisto pre medaily z ďalších súťaží a ešte si ich odkladám do krabice.

Aké bolo Tokio?

Paralympiáda ako každá iná. S naším programom sme veľa obmedzení nevnímali. Ráno na strelnicu, večer sme sa išli vyspať a tak dookola. Do mesta sme sa nemali ako dostať, ale inak to bol úplný štandard plný veľkého počtu dobrovoľníkov. Nakoniec som si aj hovorila, že ďalší ľudia by sa už veľmi nemali kam zmestiť.

O Japoncoch je známa ich dochvíľnosť a presnosť. Potvrdili ste si to?

Áno, všetko majú nalinajkované a sú naozaj precízni. Na druhej strane, boli na to príliš viazaní a nedokázali byť v niektorých situáciách flexibilnejší.

Keď ste boli v Pekingu, dobrovoľníci prežívali radosť s vami, na každom kroku sa so športovcami fotili. Aké to bolo v Tokiu?

Bolo to trochu iné. Aj v Tokiu boli ľudia veľmi milí, na každom kroku nám dávali darčeky, hlavne origami, usmievali sa, ale nefotili. Na druhej strane, pred odchodom do lietadla nám spravili koridor a odprevadili nás na cestu domov.

Keď už sme pri lietadle – nebáli ste sa cesty? Je dobre známy prípad keď lekár českej výpravy nakazil niekoľko členov tímu.

Dávali sme si pozor mesiac pred odchodom. Už doma sme boli v bubline s blízkymi ľuďmi, rúška sme dávali dole až po prílete, skôr, než nás pustili k batožine, nás testovali. Navyše, každé ráno nás testovali a merali nám teplotu. Mali to dobre zorganizované a pokiaľ viem, tak v paralympijskej dedine sa nenašiel jediný pozitívny prípad.

Ako veľký škrt cez rozpočet vám urobil presun termínu paralympiády o rok neskôr?

Skoro žiadny, ja osobne som získala rok prípravy navyše. V tomto športe to takmer nie je rozdiel, bez ohľadu na to, či je to európsky, svetový alebo iný šampionát, musíme byť pripravení ísť hneď strieľať.

Niektorí športovci tvrdia, že posun o mesiac by bol katastrofou kvôli ladeniu formy na konkrétny čas. U vás je to teda inak?

To sa skôr týka viac „pohyblivých“ športov. Samozrejme, aj my sme ladili formu, ale stále by sa to stihlo doladiť. Navyše prípadný posun o mesiac by pre organizátorov asi ani nebol možný.

Chýbali vám v Tokiu diváci?

Nám na strelnici vôbec nie. My sme zvyknutí na to, že divákov nemávame, bývajú len práve na tých paralympiádach.

Mohli ste vziať niekoho z domu ako podporu?

Nedalo sa. Na minulých paralympiádach chodili aspoň oficiálne návštevy, teraz však bola výprava úplne oklieštená.

Vy ste si so sebou mohli vziať aspoň priateľa.

Hej, je to náš reprezentačný tréner aj môj osobný tréner, takže tam musel byť.

Nedali ste mu na výber.

Musel ísť, aj keď sa mu nechcelo (smiech).

Naozaj?

No, mal všelijaké obavy kvôli covidu, ale to asi len žartoval (smiech).

Boli ste počas pobytu v Japonsku v kontakte s blízkymi aspoň na diaľku?

Jasné, písali sme si, volali. Ale keď si to porovnám s prvou paralympiádou v Sydney… Vtedy ešte neboli mobily tak rozšírené, tak som zháňala, kde sa dá napísať mail, aby všetci vedeli, že som dobre docestovala. Dnes je aj jednoduchšia komunikácia so zástupcami iných krajín. V minulosti sme oproti sebe sedeli so slovníkmi v ruke a dnes mi telefón dokáže preložiť akúkoľvek nahratú reč.

Bola kvôli covidu medzi športovcami horšia nálada ako na minulých paralympiádach?

Nemyslím si, teda, aspoň ja som nič také nepocítila. My sme však na športovisku trávili celé dni. Nebol veľmi priestor na stretnutia, len občas večer na bytíku, resp. bunke, na ktorej sme bývali. A tam to bolo podobné ako v minulých rokoch.

Po internete kolovali zaujímavé fotky postelí pre športovcov, vyzerali ako poskladané z krabíc. Vy ste mali rovnakú?

Áno, bolo to z kartóna a všetci na to boli zvedaví. Ale hoci to bolo z takéhoto materiálu, bolo to pevné. Aj keď sme potrebovali posteľ preniesť, dalo sa to bez poškodenia. Len matrace boli tvrdšie, než na aké som zvyknutá.

Počul som o vás, že ste workoholička, minimálne čo sa týka tréningu.

Možno som. Ja sama som pánom svojho času, vždy hovorím, že koľko do tréningu vložím, toľko sa mi vráti. Mám štyri disciplíny, v ktorých súťažím, každá je v niečom iná. Jednu druhou nahradiť neviem, takže ak chcem „prestrieľať“ len každý deň jednu disciplínu, v týždni mi to zaberie 4 dni čo je dosť časovo náročné. Ten čas nič nenahradí, treba ho tam na tej strelnici stráviť.

Prokrastinácia teda u vás nehrozí.

Nie, nemyslím.

Strelnicu vraj máte aj doma. Čo na to hovoria susedia?

Je to len vzduchovková strelnica, ktorá je odhlučnená. Našťastie. Nesťažujú sa a ja som rada, že môžem trénovať doma, v papučkách. Počas lockdownu mi to dosť pomohlo, keď sa nedalo nikde chodiť, aspoň som mohla doma trénovať.

Kedysi ste to mali na povale, ale to už sa asi zmenilo…

Teraz už je to taký „minidomček“ postavený v záhrade.

Ako veľmi vás teda obmedzil lockdown pri tréningu?

Skoro nijako, aj keď chvíľu sa nedalo ísť strieľať do Jaroviec v Bratislave a do Nitry. Akonáhle dostala reprezentácia povolenie trénovať, tak sme začali chodiť aj tam.

Slovensko skončilo v medailovej bilancii na Paralympijských hrách na 26. mieste, spolu s Belgickom. Čo to pre nás znamená?

Môže to byť pozitívnym signálom k dosiahnutiu rovnoprávnosti medzi olympionikmi a paralympionikmi. Mohli by sme byť na rovnakej úrovni v rovine morálnej, sociálnej či finančnej. V tomto je pre nás tento úspech veľkým plusom a veľkou šancou. A je to tiež dobrá motivácia pre ľudí po úraze, ktorí nešportujú. Takýchto ľudí s hendikepom príbúda, ľudia nevedia, čo po nehode so životom. Šport dáva ľuďom nové možnosti. Veľakrát som počula, že ľudia, ktorí sa venujú paralympijskému športu, majú plnohodnotnejší život, než v časoch, keď boli zdraví.

Váš príbeh je však iný, vy ste úraz nemali.

Ja som na vozíku vlastne od narodenia.

Streleckej vášni ste teda podľahli na strednej škole?

Áno, dovtedy som vlastne ani nevedela, že existuje niečo ako šport pre hendikepovaných. Na základnej škole som ani nechodila na hodiny telesnej výchovy.

Vráťme sa k zrovnoprávneniu hendikepovaných športovcov so zdravými. Existujú už aj súťaže, kde strieľate spolu?

Áno, v minulosti sa občas stalo, že sme na preteku v nemeckom Hannoveri, štartovali na štartovej listine spolu so zdravými športovcami. Pravdou však je, že to má aj svoje nevýhody. Napríklad z logistického hľadiska. My, vozíčkari, na takýchto súťažiach zaberáme na strelnici viac priestoru, potom sa súťaž musí deliť alebo je tam menej strelcov. Presne preto som radšej, ak nesúťažíme spolu, lebo to môže byť pre niektorých obmedzujúce.

A zvládnete zdravých športovcov „prestrieľať“?

Niekedy sa vieme zamiešať aj medzi finalistov. Na tejto súťaži sa mi síce darilo, ale ešte som ju nevyhrala.

Máte špeciálne tipy na to, ako sa sústrediť tesne pred výstrelom?

Skúšala som rôzne metódy s rôznymi trénermi. Spolupracujem s mentálnymi koučmi, so psychológmi. Ale univerzálny recept nemám. V tomto smere však platí, že šport nepozná hranice, jeden problém sa vyrieši, ďalšie dva sa vyskytnú. Asi nikdy to nie je dokonalé, ale to asi k športu patrí.

Cítite väčší tlak vo finále alebo v kvalifikácii?

Vo finále, pretože to je obmedzené aj časovo a mám len pár sekúnd na výstrel. V kvalifikácii si viem čas rozvrhnúť.

A aj si to aspoň trochu užívate alebo je to čistý stres?

Čistý stres. Ani po dvadsiatich rokoch som sa nenaučila, ako si to užiť. Pri tréningoch možno áno, ale pri finále mám veľkú zodpovednosť.

A užívate si aspoň paralympiádu a všetko okolo nej?

Paralympiáda je pre mňa v prvom rade česť. Keď už tam idem, chcem podať čo najlepší výkon, chcem sa naň čo najlepšie pripraviť, keď už ma krajina posiela na takú akciu.

Táto paralympiáda vám vyšla výborne, v začiatkoch sa však nedarilo podľa predstáv. Čo vás pri neúspechoch dokázalo nakopnúť?

Práve tie neúspechy. Chcela som sa dotiahnuť na tie najlepšie. Bývalý tréner mi radil, nech sa posadím za tých najlepších strelcov, aby som kopírovala a sledovala čo robia a aby som sa poučila. Na prvej paralympiáde som bola predposledná, na druhej som bola v strede štartového poľa. Vedela som, že idem dobrou cestou, ale že musím pridať a byť ten, ako ste povedali, workoholik. Vedela som, že úspech príde, len to chce venovať tréningu čas.

Čo bude nasledovať počas ďalších troch rokov vo vašom živote?

Tri roky, to je veľmi krátky čas, my už plánujeme Paríž. Ideme vybavovať nový strelecký kabát, upraviť strelecký stolík, povymieňať veci, ktoré už nefungujú. A tešíme sa, že tentoraz budeme čakať len tri roky.

Používate nejaký špeciálny „športový“ vozík?

Nie nie, je to klasický vozík, trochu upravený na strieľanie. Musí mať ukotvenie a má aj stolík ktorý využívam pri niektorých disciplínach.

Môže vďaka rôznym „vylepšeniam“ vozíka získať strelec výhodu oproti konkurencii?

V podstate áno, je to aj o šikovnosti a o tom, čo si človek dokáže zohnať, zostrojiť, vybaviť. Na druhej strane, sú tu prísne pravidlá, aby bola zachovaná rovnosť šancí. Raz sa mi napríklad stalo, že som chcela používať uťahovačku, ale rozhodcovia to zakázali, lebo iné krajiny ju nepoužívali a pre mňa by to bola výhoda. Ale ak by to začalo používať viac krajín, tak by to povolili.

To mi trochu pripomína formulu. Monoposty majú tiež rôzne vylepšenia, ale aj tie musia spĺňať limity.

Presne tak, formula je v tomto naozaj podobná. Ja som streľbu k formule porovnávala, lebo je v nej potrebná sústredenosť a pokoj. Jedna chyba znamená spomalenie, prípadne haváriu. Aj pri streľbe je to tak, ak niečo pokazím, už sa to nedá napraviť, každá chyba u nás je nevratná.

Dokedy sa dá streľba robiť aktívne?

U nás boli aj 60-70 roční strelci, na minulej paralympiáde ich bolo dosť. Po piatich rokoch však štartové pole omladlo a mňa už označujú za veteránku (smiech). Tí mladší ešte neboli na svete, keď ja som začínala strieľať. Ale to je dobré, lebo pre nás je to výzva, udržať sa v silnejšej konkurencii medzi mladými.

Váš prvý tréner hovoril, že si máte sadnúť za tých skúsenejších. Všímate si, že teraz si za vás sadajú vaše mladšie kolegyne?

Je to tak, veľmi veľa strelcov ma kopíruje. Sledujú moje techniky, ale aj vozík či stolík. Niekedy to robia aj tak, že predo mňa postavia kameru a točia moju techniku. Ale mňa to aj teší, byť vzorom pre súťažiacich z iných krajín.

Asi nemôže byť lepším komplimentom, že vás ostatní kopírujú.

Presne tak (úsmev).