Pondelok, 22. apríl 2024 
Ján Janočko Mariána Kuřeju som oslovil už dávnejšie, okrem jeho úspechov na Paralympijských hrách ma totiž zaujal aj šport, ktorý robí – hod kuželkou. Dvojnásobný medailista (bronz z Tokia 2020 a Ria 2016) v rozhovore predstavuje svoj príbeh a hovorí aj o tom, ako počas rehabilitácie stretol kásku svojho života.
Prosím, predstavte nám trochu hod kuželkou – šport, ktorého názov znie zaujímavo.
V hode kuželkou som získal bronzové úspechy z Paralympiády z Ria aj z Tokia. Je to normálna paraatletická disciplína pre ľudí s fyzickým hendikepom, úplnou paralýzou nôh a čiastočne aj rúk. Ja konkrétne nehýbem ani prstami rúk. Kuželka je podobná malej baseballovej palici s kovaním na konci. Má váhu cca 400 gramov a presné parametre, je dlhá asi 40 cm. Na konci je gulička, ktorú si dáte medzi prsty a hádžete do diaľky – ideálne čo najďalej. Hádže sa z diskárskej klietky zo špeciálneho podstavca tiež s presnými parametrami, ktorý je ugurtňovaný do diskárskeho kruhu, aby bol atlét bezpečne fixovaný.
Keď sa povie kuželka, ľuďom skôr napadne nejaký bowling. Nie je to ani mainstreamový šport medzi zdravotne znevýhodnenými športovcami. Ako ste sa k nemu dostali?
Od malička som športoval, chodil som na športovú školu, kde som sa venoval atletike. Bol som oštepárom, niekoľkonásobným majstrom Slovenska, ktoré som reprezentoval aj v zahraničí. Po úraze, keď prešiel nejaký čas a bol som schopný udržať sa vo vozíku, som začal so stolným tenisom, ktorý ma výborne rozhýbal. Dozvedel som sa o hode kuželkou a táto disciplína, ako bývalému vrhačovi, mi bola najbližšia. Začal som trénovať a postupom času sa dostavili aj prvé úspechy.
Ako vyzerá váš bežný deň pri príprave na paralympijské hry?
Vstanem a ako každý vozíčkar, musím mať rozcvičku, aby som počas dňa mohol fungovať. Ide o základný strečing, aby sme nemali kŕče. Keďže som vo viacerých úkonoch odkázaný na asistenciu inej osoby, chvíľu to trvá. Na tréning idem okolo desiatej. Zimná príprava spočíva v silovom tréningu, preto chodím do posilňovne, alebo do haly a hádžem do siete. V lete silovú prípravu dopĺňam o hádzanie vonku a vylepšujem techniku hodu.
Ako je to s intenzitou?
Intenzita tréningu sa mení pred pretekmi. Mám osvedčené, že ideálne je pred pretekmi mať tri až štyri dni voľno a nerobiť nič. Predtým mám 6-7 tréningov do týždňa, niekedy dvojfázovo. Cez víkend sa venujem regenerácii.
Aká je konkurencia v tomto športe v rámci sveta? Kto je svetovou špičkou a kde sú pre hod kuželkou najlepšie podmienky?
Momentálne som tretí vo svetovom rebríčku. Donedávna bol najlepší na svete Rus, ktorého neviem, či ešte niekedy stretneme, keďže vieme, ako je to aktuálne s ruským športom. Niekoľkonásobný paralympijský víťaz je Srb Željko, hneď v závese som ja s Mexičanom, ale každým rokom prichádzajú noví, mladí, ktorí nám dýchajú na chrbát. Zahraniční športovci majú veľmi dobré podmienky, rôzne centrá, v ktorých fungujú. Na dva, tri mesiace idú do centra, kde majú zabezpečenú stravu, ubytovanie, tréning a celkovo je to na inej úrovni. My si musíme všetko manažovať sami a je to oveľa náročnejšie. Konkurencia je naozaj vysoká a ja sa snažím udržať krok a byť čo najlepší.
Ak sa smiem opýtať, čo vás dostalo na vozík?
Mal som nešťastný úraz pri skoku do vody, skákal som rybičku a dostal som pupkáča na bradu, šklblo mi krkom dozadu a zlomil som si krčné stavce. Potom si už len pamätám, ako ma prevážali sanitkou do nemocnice na Kramáre. Keď som sa poobede zobudil, nevedel som hýbať ničím, len trochu ramenami. Snažil som sa na sebe pracovať, ostal som však ochrnutý od pŕs nadol a ruky mám tiež čiastočne ochrnuté bez úchopu. Snažím sa však robiť všetko preto, aby sa môj stav zlepšoval a bol som v čo najlepšej kondícii.
Po úraze ste vedeli, že sa chcete aj naďalej venovať športu?
Nevedel som, čo bude. Nerozmýšľal som nad športom, ani nad ničím iným. Najviac ma trápil ani nie samotný úraz, ale to, ako to zoberie rodina. Samozrejme, ich to zasiahlo a museli sa prispôsobiť situácii. Z aktívneho človeka sa zrazu stala osoba odkázaná na pomoc iných. Preto začiatky boli o samotnej existencii. Až neskôr, keď sa situácia stabilizovala, nechcel som ostať nečinne sedieť a snažil som sa nájsť šport, ktorý by som mohol robiť s mojim hendikepom. Rodina ma podporila.
Momentálne sú to asi vaši najväčší fanúšikovia.
Určite áno. Mám priateľku, s ktorou sme spolu už 16 rokov. Stretli sme sa na Kováčovej v čase, keď som už bol na vozíku. Je mojim najväčším fanúšikom. Ona je ten človek, ktorý mi pomáha každé ráno vstať, podať vodu, pero, alebo kuželku. Chodí so mnou všade, na tréningy aj preteky. Je moje všetko.
Hovoríte, že počas rehabilitácie ste našli životnú lásku?
Áno. Po operácii bedrového kĺbu bola tiež na liečení v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová, v tom istom čase ako ja. Začali sme sa stretávať a začali sme si byť blízky. Po liečení sa vrátila do práce v Bratislave a keď sa naskytla príležitosť zmeniť pôsobenie do Banskej Bystrice, prišla za mnou. Po čase sme si kúpili spoločný byt a teraz je to už 16 rokov, čo sme spolu.
Aj spolu športujete?
Ona je aj mojou asistentkou, takže je súčasťou mojich tréningov. Má tiež svoj hendikep a chodí do posilňovne aj k fyzioterapeutovi, aby sa jej stav nezhoršil. Preto sme obaja športovo aktívni.
Veľa vašich kolegov z reprezentácie robí motivátorov. Aj vy ste medzi nimi?
Áno, aj ja som členom projektu Sme si rovní. Po Slovensku sú rozmiestnené motivačné centrá, v ktorých pôsobí 48 motivátorov. Pomáhame ľuďom, ktorým sa stal úraz a potrebujú pomôcť v sociálnych otázkach, alebo príspevkoch od štátu, či začleniť sa znovu do spoločnosti. Odovzdávame im vlastné skúsenosti a hovoríme o tom, čím sme si prešli. Motivujeme ich, aby to zvládli a nevzdávali sa.
Po úraze za vami príde človek, ktorý by chcel začať športovať a vy mu viete pomôcť od nuly? Dať základné rady a kontakty, ako na to?
Viem z vlastnej skúsenosti, že keď som začínal, tiež som takú pomoc potreboval. Nevedel som na koho sa môžem obrátiť. Chcel som hrať stolný tenis a nevedel som ako začať. Nakoniec som dostal kontakt na paralympijské motivačné centrum v Kováčovej, kde mi poradili na koho sa obrátiť či už ohľadom stolného tenisu, alebo paraatletiky. Myslím si, že tento projekt je veľmi dôležitý a má perspektívu.
Ako je hod kuželkou finančne náročný?
Dá sa kúpiť oficiálna kuželka, ktorá stojí okolo 60 eur. Samozrejme, na jednu sezónu ich potrebujete niekoľko. Je však možnosť urobiť si ju na mieru podľa presných parametrov. Základné kuželky, ktoré sa vyrábajú, majú tri základné veľkosti guličiek, ktoré sú medzi prsty a niekomu nemusí sedieť ani jeden. Niekto potrebuje hrubší, niekto tenší koniec. Niekto má voľnejšie, niekto viac stiahnuté prsty. Kuželka však, samozrejme, musí byť v určených rozmedziach – mať danú váhu, najširší bod, určenú váhu závažia. Vždy pred súťažou prejde kontrolou a každý si môže vziať dve kuželky. Tiež môžete hádzať so súperovou kuželkou a súper s vašou.
Okrem kuželky potrebujete ešte niečo ďalšie zo športového náčinia? Napríklad špeciálne upravený vozík?
Hádžem z vozíka, ktorý mi sedí na hádzanie, ale je to klasický mechanický vozík. Pod vozík ide ešte 15 centimetrový podstavec s tyčou, o ktorú som zafixovaný špeciálnou rukavicou. Tieto úchopové rukavice využívam aj pri cvičení v posilňovni, takže sú neoddeliteľnou súčasťou mojej výbavy. Potom už len hádžem, ideálne čo najďalej. Existujú ešte stoličky ku ktorým je potrebný asistent, ktorý vás na ňu musí posadiť a pripevniť. Využívam však veľa vecí, expandery, laná, medicinbaly, pásy… Samozrejme, trénujem s trénermi a využívam rôzne priestory, ktoré treba tiež zafinancovať. Ako každý športovec potrebujem tiež regeneráciu, masáže, doplnky stravy a iné.
Hovorili ste o kuželkách na mieru. Bývajú aj nejako špeciálne nadizajnované?
Väčšinou majú vlajky, alebo skratku krajiny. Nemali by byť nejakej tmavej farby, aby ich bolo pri dopade dobre vidieť. Osobne som videl všelijaké, napríklad aj ružové. Mám rôzne typy kuželiek a tak ich mám aj rôzne označené buď číslami od 1 po 10, alebo rôznymi písmenami, napríklad C1, C2. Rozmýšľam však, že by som si na ne dal nejaké logo, značku, možno zástavu.
Komentáre