Utorok, 09. august 2022

Športový novinár po návrate z Pekingu: Z úspechu hokejistov sa nedalo netešiť

Ján Janočko Ján Janočko 02.03.2022

Na ostatných OH v Pekingu bol jedným z troch píšucich novinárov Slovenska. Aké pocity prežíval počas veľých úspechov nášho športu a aké počas prehliadok, fotení či neustálych PCR testov? Čo ho prekvapilo, čo ho sklamalo a koľkých kusov techniky sa zbavil po prílete na Slovensko. To všetko v našom rozhovore prezrádza Michal Runák z TASR.

Bola táto olympiáda zatiaľ tá najzvláštnejšia vo vašom živote?

Určite áno. Môžem to čerstvo porovnať napríklad s Olympiádou v Tokiu, ktorá bola pol roka dozadu. Bola zvláštna vo viacerých smeroch, ale najviac asi tým, že sme naozaj boli v bubline celých 25 dní. Nemohli sme ísť z hotela ani na krok, strážili nás policajti. Boli sme totálne uzavretí a mohli sme ísť len na hotel a športoviská. Nikam inam sme sa nedostali, takže v tomto bola určite zvláštna, ale aj zaujímavá olympiáda tým, že som na nej zažil športové úspechy.

Ako vysoko vo vašej kariére radíte úspech Petry Vlhovej – zlatú medailu?

S Petrou Vlhovou chodím po Svetových pohároch intenzívne už dva roky, často ako jediný píšuci novinár zo Slovenska. Mal som to šťastie, že keď začala pandémia, tak všetky krajiny sprísťovali podmienky a slovenskí novinári, resp. ich redakcie, nechceli riskovať. Chodil som tam ako jediný a zažil som s ňou ten najväčší úspech. Získala veľký glóbus a ja nechcem znevažovať zlatú medailu – je to úžasná vec – ale myslím si, že výhra vo Svetovom pohári bol, predsa len, väčší úspech.

Prekvapilo vás jej rozhodnutie odísť z olympiády a sústrediť sa na zvyšok sezóny?

Absolútne nie. Bolo to najmúdrejšie rozhodnutie celého tímu. Petra to vysvetlila dostatočne, cítila obrovský tlak pri slalome a potom to z nej všetko opadlo. Chápem, že mentálna únava bola taká, aká bola a že sa chce sústrediť do konca sezóny na zisk veľkého glóbusu. Verím, že na finále Svetového pohára vo Francúzsku oslávime ďalší veľký úspech.

Ešte by som sa pristavil pri jednom úspechu našich športovcov. Asi je jasné pri ktorom – ako vysoko radíte hokejový bronz?

To radím oveľa vyššie, lebo sme to vôbec nečakali a už vôbec nie po prvých dvoch zápasoch. Treba povedať, že v našom tíme, práve počas prvých dvoch zápasov, nie všetko fungovalo ako malo. Potom si však chalani uvedomili, o čo hrajú, že olympiáda je raz za štyri roky a že na Slovensku fanúšikovia vstávajú kvôli nim a berú si dovolenky. Vstúpili si do svedomia. Po tých dvoch zápasoch prišiel aj  Miro Šatan. Predpokladám, že aj on urobil nejaký vietor v kabíne a trochu im dohovoril a nakoniec to teda dopadlo takto.

Novinár na olympiáde v Pekingu
Foto: Michal Runák

Ako ste to oslávili? Oslavy asi nemohli byť veľké, ale neverím, že ste sa netešili.

Jasné, oslavovali sme. Bolo to fantastické aj preto, že keď čínski dobrovoľníci videli, ako sa tešíme, tak sa k nám pridali. Bolo to veľmi spontánne. Nad nami na štadióne boli chalani z Liptova, ktorí stavali trate na zjazdovkách pre lyžiarov, robili tam perfektnú atmosféru, gratulovali nám snáď všetci novinári, zo všetkých krajín. Hovorí sa, že novinár by mal ostať nestranný, ale nedalo sa netešiť.

Viac ako o športe by som sa však chcel baviť o organizačných veciach. Skúste mi popísať tú strastiplnú cestu do Pekingu. Viem, že ste mali niekoľko leteniek, ktoré ste museli zrušiť.

Tých zrušených letov bolo tuším deväť. Bolo to neuveriteľné. Čína dala na zoznam niekoľko leteckých spoločností, ktoré môžu prísť do krajiny a ktorým dovolia odletieť, lebo do Číny sa nedá dostať len tak. Pre turistov sú uzavretí a do krajiny púšťajú len na výnimky. Ešte týždeň pred hrami sme riešili letenky, našťastie sa nám to podarilo. Do Číny pre nás prišlo prázdne lietadlo a museli si nejak vykompenzovať náklady. Letenky boli naozaj drahé, lebo lietadlo, ktoré nás priviezlo, sa muselo prázdne vrátiť a naopak – do Pekingu po nás išlo prázdne lietadlo – napokon aj preto tam aj bolo toľko málo slovenských novinárov.

Koľko PCR testov ste absolvovali v priebehu Olympiády?

Dvadsaťpäť. Mal som ich absolvovať 24, ale jeden bol navyše a to preto, lebo keď sme sa raz vracali zo zjazdovky, tak nám pracovník na hoteli kázal aby sme sa šli otestovať. Na svahu sa objavilo niekoľko pozitívnych prípadov, tak chceli mať istotu. Okrem toho nás testovali každý večer. Našťastie nás to obišlo.

Aké ďalšie opatrenia vás prekvapili alebo nahnevali?

Najviac nás naštvali Číňania pri odchode z krajiny. Môjmu kolegovi vzali baterky z fotoaparátu, ktoré mali hodnotu asi 300 eur, druhému zobrali náhradnú batériu do notebooku, chceli ju zobrať aj mne, ale nejak som sa s nimi vyhádal. Bola to moja náhradná baterka, ktorú potrebujem k práci, tak som im ju nedal, ale kolegom a ostatným zahraničným novinárom pobrali veľa vecí.

Olympiáda Peking
Foto: Michal Runák

Z akého dôvodu?

Lítiová batéria vraj nemá čo robiť v batožine. Letel som miliónkrát, ale doteraz mi ešte nikto nezobral batériu z počítača. Hnevalo ma aj to, že sme nemohli ísť naozaj nikam. Napríklad – oproti hotelu sme mali niekoľko obchodov so suvenírmi. Nemohli sme však ani nohu vystrčiť za bránu, lebo hneď nás policajti hnali naspäť.

Hovoríte teda, že z tejto olympiády nemáte žiaden suvenír?

Mám magnetku s olympíjskou tematikou. Ale chcel som čínsku, niečo z Pekingu… Takže okrem oficiálnej magnetky nemám absolútne nič. Vo fanshope sa dal kúpiť len maskot a reklamné predmety, ale každý deň tam bol rad asi tak na dve hodiny.

Cítili ste sa už niekedy sledovanejší ako v Pekingu?

Cítil som sa mimoriadne sledovaný. Kde som sa pozrel, tam bola kamera a to myslím smrteľne vážne. V autobusoch, na akejkoľvek zastávke, na verejných záchodoch, obrovské množstvo kamier dokonca aj v lese. A všetci si nás fotili. Po príchode do hotela si policajti odfotili autobus a niečo si zapísali. Najviac som bol prekvapený z jednej veci, ktorá mi doteraz vŕta hlavou. Vždy, keď sme išli do hlavného press centra, alebo na nejaké športovisko, tak sme prechádzali cez špeciálny stan. Pri vstupe sa na monitore objavila moja fotka s menom. Nerozumeli sme akým spôsobom vedeli, že sme to my. Dokonca som skúsil schovať identifikačnú kartu, v ktorej mohol byť čip a dal som ju pod bundu. Neprestalo to. Netuším, ako to robili.

Cítili ste, že máte nejaké súkromie aspoň na hotelovej izbe?

To áno, stále sme však mali na izbe oznam “nerušiť”, aj keď sme boli celý deň preč. Je však pravda, že sme si ju nechali za celý ten čas upratať len dvakrát (smiech).

Na twitter ste pridali zvláštne video vášho telefónu, ktorý vydával čudné zvuky. O čo išlo?

Z práce som dostal úplne nový telefón, na druhý deň sme si museli nainštalovať čínsku aplikáciu, ktorú sme museli každý deň vyplniť. Zadávali sme svoje osobné údaje a zdravotný stav a zrazu som sa nemohol nikomu dovolať. Človek si povie – nekonšpiruj – ale nešlo mi to do hlavy. Keď som sa totiž snažil niekomu dovolať, ozvalo sa len zvláštne chrčanie.

Čo ďalšie bizarné ste v tomto smere zažili?

Dnes mi ukazoval kolega, s ktorým som komunikoval z Číny, že mu práve prišiel email v čínštine. Nevieme čo to je. Tak sme si robili srandu, že majú už aj jeho. Zaujímavé tiež je, ako sa k tomu postavili v iných krajinách. Chcel som si dohodnúť rozhovor s hokejistom z USA Matthewom Kniesom. Nevedel som sa s ním spojiť, ale hovoril som s jeho otcom, ktorý mi písal, že Američania dostali nové telefóny, ktoré mali po skončení olympiády spáliť alebo zahodiť.

Spálili ste teda techniku aj vy, alebo ako ste sa s týmto vysporiadali?

Nespálil som techniku, ale vymazal som si celú históriu v počítači, všetky cookies súbory, zmenil som si heslá na všetkých portáloch a sociálnych sieťach. Verím, že to je dostatočné. Pravda však je, že v Číne sme nemali úplne otvorený internet. Na čínskych verejných wifi bolo blokované všetko – Gmail, Instagram, Facebook… Od technikov sme dostali VPN softvér, ktorý vás pustí na rôzne stránky v zahraničí. Keď si spustíte napríklad online vysielanie Slovenskej televízie, tak vám niektoré športové prenosy v zahraničí nejdú, má právo vysielať ich len na území Slovenska. Mali sme ju týždeň a potom zrazu prestala ísť. Prišli nám na ňu. Šikovní technici nám však poradili inú a nám fungovala až do konca pobytu.

Skúste prezradiť ešte nejaké bizarnosti. Videl som, že vám jedlo nosili zo stropu a v bare ľudí obsluhoval kozmonaut.

To bolo preto aby sa obmedzil kontakt s ľuďmi a aby sa vírus nešíril. Pred vstupom do jedálne, kde nás obsluhovali drony, resp. spúšťali nám jedlo zo stropu, bola obrovská tabuľa zakazujúca fotiť a natáčať. V skutočnosti to ale vôbec neplatilo. Sto ľudí natáčalo, fotilo a nikto nič nepovedal.

Ako vám v Pekingu chutilo?

Je to tam stále jednotvárne. Po dvoch týždňoch sa vám zunuje všetko, nech už jete čokoľvek. Na večeru sme mali jahňacie kotlety, steaky, ale to po čase vám to už začne liezť na nervy. Čo som však počul, športovci mali veľmi pestrý výber, hoci, čím dlhšie boli na turnaji, tým viac sa im jedlá opakovali. Okrem klasických jedál sme si zvykli aj na tamojšie instantné polievky, boli chuťovo naozaj veľmi dobré. Mimochodom schudol som tam šesť kíl.

Spomeniete si ešte na nejakú bizarnosť z Ćíny?

Viem o prípade, keď sa jeden ruský novinár pod vplyvom alkoholu rozhodol vybehnúť z hotela a niečo si kúpiť. Hneď ho spacifikovali policajti. Napadá mi ešte čosi – neviem či to je bizarné, ale keď sme prišli do hotela, tak sa nám hneď prvý deň prihovoril v slovenčine tamojší zamestnanec po tom, čo videl na našom ruksaku nápis Slovakia. Povedal nám, že bol tri roky v Bratislave. Bratislava a Dunaj bolo však všetko čo vedel povedať. Chcel som s ním urobiť nejaký rozhovor. Ten mi však hneď zamietol, že to nemôže. Môj šéf mi potom povedal, že Číňania mávajú takto nasadených ľudí a agentov. Znie to šialene, a to aj mne, človeku, ktorý neverí konšpiračným teóriám. Niečo na tom však fakt môže niečo byť. Možno chcel niečo od nás vytiahnuť. A mali sme ešte jeden podobný zážitok. V press centre bola napríklad žena, ktorá nám tvrdila, že v Pekingu vyučuje češtinu, ale rozprávala sa s nami po slovensky a nie po česky. Asi aj som ochotný uveriť tomu, že tam boli takto nastrčení ľudia.

Mali ste niekedy počas pobytu v Pekingu strach?

Nenazval by som to strachom, ale skôr nepríjemným pocitom. Pri odchode z hotela na športovisko nás stále prehľadávali, museli sme prejsť skenerom, policajti si nás fotili, bolo to naozaj veľmi nepríjemné. Mohol som vyjsť z hotela s tým, čo potrebujem na prácu, s ničím iným.

Ak by bola príležitosť, vrátili by sme sa ešte niekedy?

To je dobrá otázka. Išiel by som do toho už len preto, že som Peking videl len z autobusu. Bývali sme neďaleko od Čínskeho múru, ale videli sme ho len z diaľky. V Pekingu je čo vidieť, preto by som sa rád vrátil.

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Tagy:

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera