Pondelok, 15. apríl 2024 
Ján Janočko Samo Andrejčík je veľmi inšpiratívnym človekom, úspešným športovcom a z môjho pozorovania viem, že aj (minimálne regionálnou) hviezdou. Pravidelne nosí na Slovensko a do rodnej Sniny úspechy z európskych aj svetových podujatí. Na POH v Riu získal striebro v individuálnej disciplíne a zlato v súťaži párov. O päť rokov neskôr v Tokiu si z tímovej súťaže spolu s Michaelou Balcovou odniesol ďalšie zlato – a pridal k tomu najcennejší kov aj v kategórii jednotlivcov.
Ako si našiel chlapec zo Sniny cestu k bocci?
Paradoxne, cez stolný tenis. Ako tínedžer som sa mu chcel venovať, ale reprezentačný tréner, pán Lackovič, mi povedal, že to nie je šport pre mňa a mám hľadať čosi iné. Naša stolná tenistka, Alenka Kánová, mi poradila, že existuje kemp s názvom Hľadáme talenty, ktorý sa robí na Remate pri Handlovej. Je to kemp, na ktorom paralympijskí športovci predstavujú svoje športy a, ako už názov napovedá, hľadá sa tam nová krv, ktorá bude v budúcnosti reprezentovať Slovensko. Tam som sa dostal k bocci.
Vždy vás to ťahalo k športu?
Áno, skúšal som stolný tenis, plávanie, jazdu na koni, skúsil som aj tenis. Stále som bol v pohybe. Keď som našiel bocciu a mal som podporu od rodiny, pustili sme sa do toho naplno. A tak nejako sa začala moja cesta v roku 2010.
Hovoríte o podpore rodiny, bez nej by sa, vzhľadom na vzdialenosť bydliska a čas strávený na turnajoch, asi úspechy nedostavili.
To je pravda, veľa času, veľa tréningov, cestovania a navyše, na východnom Slovensku v čase, keď som začínal, nebol žiadny iný hráč. Bol som u nás asi prvý boccista vôbec. Stálo to aj veľa financií. Veľa stáli nielen cesty, ubytovanie, ale aj športový materiál, ktorý som si musel zakúpiť. Verím však, že to za tie úspechy stálo.
Dá sa vyčísliť, koľko stojí pomyselná vstupenka do sveta boccistov?
Jeden set trinástich loptičiek, ktoré potrebujeme na hru, stojí od 400 eur vyššie, ak sa bavíme o portugalských značkách a až do vyše 1000 eur, ak sa bavíme o loptičkách od kórejských výrobcov. Pre začiatočníkov stačí jedna sada lacnejších loptičiek. Hráči v kategórii BC3 tiež potrebujú pre svoju hru rampu, po ktorej spúšťajú lopty. Je mnoho výrobcov a množstvo modelov rámp, preto určiť cenu nie je tak ľahké. Všetko závisí od použitého materiálu a preferencií hráča. Všetko náradie sa však pravidelne kontroluje rozhodcami a musí spĺňať všetky parametre, aby ho mohol športovec použiť na zápase.
Môže byť cena, resp. kvalita náradia rozhodujúcim faktorom v zápase?
Do istej miery môže, každá lopta však musí spĺňať nejaké kritériá, takže extrémne zvýhodňovanie sa nehrozí. Bocciu hrajú hráči v rôznych stupňoch hendikepu, každý hráč má svoj štýl odhodu. Niekto loptu hádže, niekto do nej kope, BC3 hráči spúšťajú lopty po rampe, všetko závisí od závažnosti hendikepu. Práve kvôli prispôsobeniu sa je tých druhov lôpt tak veľa. Pravidlá sa ale neustále sprísňujú, fair-play musí byť zachovaná.
Dejú sa vo vašom športe zákernosti, podvody či doping?
Samozrejme, aj u nás sa robia dopingové kontroly. Ja sám som pred a počas paralympiády absolvoval antidopingové testy. Primárne si musíme dávať pozor na liečivá, prípadne na výživové doplnky a sledovať, či v nich nie sú zakázané látky. Stáva sa, že čas od času sa nájde nejaký nález, nebýva to však často.
Stal sa v tomto smere nejaký známy prehrešok – napríklad diskvalifikácia z paralympiády za doping?
Priamo v boccii nie, mali sme však nemenovaného športovca, ktorý súťažil v kategórii hráčov so spazmami. Užíval práve lieky, ktoré mu spazmy uvoľnili a vďaka tomu bol na kurte, dá sa povedať, s menšími kŕčmi než jeho protihráči. Je to jeden z mála prípadov a ak sa nemýlim, liečivo, ktoré požil, sa v roku, v ktorom súťažil, zaradilo medzi zakázané a on o tom nevedel. Mal za to ročný dištanc. Po prvom náleze je to stopka na rok, potom sa to výrazne stupňuje.
Čo alkohol a marihuana?
Počas turnaja nesmieme byť pod vplyvom žiadnej návykovej látky. Mimo turnajov sa, tak ako väčšina profesionálnych športovcov, takýmto látkam vyhýbame. Keď sa zamyslím nad tým, koľko času trénujem, nemám vôbec chuť brzdiť svoj tréningový proces takýmto spôsobom. Navyše, aj počas reprezentačných zrazov sa môže stať, že príde kontrola.
Do akého veku sa dá robiť boccia?
Neobmedzene dlho. Krásny príklad toho, že boccia je pre každého, som zažil v Riu. Na semifinále individuálnej súťaže som vtedy na paralympiáde nastúpil ako najmladší, len 19- ročný účastník. Môj súper mal vyše 70 rokov. Ide však viac menej o raritu a myslím, že na medzinárodnej úrovni by som hráčov po päťdesiatke narátal na prstoch jednej ruky.
Individuálne kategórie v bocci sa po novom delia na mužskú a ženskú, kým doteraz ste súťažili spolu. Aký je váš pohľad na túto zmenu?
Pre mňa to nie je žiadny problém, že sme mali spoločnú kategóriu. Veď ešte pred paralympiádou bola v mojej kategórii svetovou jednotkou žena, Kanaďanka Alison Levine, ktorú je veľmi ťažké zdolať. Nemyslím si, že rozdiely v našom športe sú tak výrazné, že by muži mali výhody oproti ženám. Ale zmena a rozdelenie môže slúžiť na podporu ženského športu a ja budem rád, ak pribudnú nové hráčky.
Boccia je dosť taktický šport. Dajú sa zohnať informácie o súperoch v takom množstve, aby ste im vedeli prispôsobiť celú stratégiu?
Videí je na internete dosť. Navyše, z každého väčšieho turnaja sa robí live stream, ktorý je neskôr dostupný online. Finálové, semifinálové a niekedy aj iné zápasy, sú veľmi zaujímavé a vieme sa z nich priučiť. Na paralympiáde už máme súperov dobre zmapovaných, poznáme ich zvyky, kto kde bude hrať, vieme s akým športovým náradím nastúpia proti nám. Po rokoch sa už so súpermi poznáme veľmi dobre. V rokoch 2010-2011 som aj ja strávil veľa času sledovaním videí na Youtube. Snažil som sa obkukať videá, taktiku… Niekedy som si cvičil aj konkrétne hody z videa, rodičia mi podľa neho postavili danú situáciu a ja som sa snažil nájsť spôsob, či sa dá odohrať inak, alebo si len nacvičiť ten konkrétny hod, ktorý hodil aj hráč na videu.
Boli chvíle, keď ste si povedali, že sa máte chuť na celý šport vykašľať?
Nie. Vždy som bol motivovaný športovať. Aj teraz si veľa ľudí myslí, že je to len o tom, že prídem na turnaj, odhádžem si svoje a je hotovo. Ale ja cvičím 5 dní v týždni, keď mám fitko, snažím sa napredovať fyzicky aj mentálne. Pravidelne pracujeme so športovým psychológom Petrom Bielikom, máme individuálne tréningy, reprezentačné kempy, kde trénujeme 6-8 hodín denne. Makáme s fitness trénerom Stanom Stebilom a pracujeme aj s nutričným poradcom Petrom Palenčárom na tom, aby som sa každý deň zlepšoval. Od 100 do 150 dní v roku trávime športom a mňa to nikdy neprestalo baviť.
Dá sa popri tom stíhať škola alebo práca?
Dá, ak človeku zamestnávateľ alebo škola vedia vyjsť v ústrety. Ja som mal to šťastie, že mi Technická univerzita v Košiciach dala individuálny študijný plán. Snažil som sa všetko stihnúť prezenčne, ale ak som bol práve na turnaji, absencie mi tolerovali. Od spolužiakov som si potom dobral učivo, prípadne som využil konzultácie. Máme kolegov, ktorí sú zamestnaní, ja sám pracujem v projekte Sme si rovní na pozícii motivátora. Pracujeme s hendikepovanými ľuďmi, ktorým vysvetľujeme a ukazujeme ich možnosti. Priznám sa, že aj nám je ľúto, keď stretneme hendikepovaného človeka, ktorý nám povie, že je len doma a nežije život, ktorý by mohol.
Snažíte sa byť aj vzorom pre ľudí, ktorí hľadajú motiváciu, napríklad po úraze?
Ak niekto o moju radu stojí, veľmi rád mu ju poskytnem. Pokiaľ je to možné, rád informácie posuniem a poradím. Na druhej strane, aj mne padne vhod, ak mi niekto poradí a posunie ma. Je dobré si takéto „lifehacky“ vymieňať medzi sebou, aby bol ten život na vozíku lepší a plnohodnotnejší. Práve na to myslí projekt Sme si rovní, ktorého hlavnou myšlienkou je peer-to-peer práca medzi klientom a jeho motivátorom. Počas spolupráce trávime čas s našimi klientmi, pomáhame im identifikovať ich potreby, snažíme sa pomôcť nájsť riešenia na ich životné situácie, radíme im v oblasti kompenzácií, ale aj pomôcok, ktoré by im mohli uľahčiť život. Máme aj klientov, s ktorými riešime otázky vzdelania, či zamestnania sa a takto sa im snažíme ukázať cestu a ich možnosti plnohodnotne žiť svoj život aj s hendikepom. Klientom tiež ponúkame športové aktivity a vedieme ich ku aktívnemu pohybu. Práve ten v nich mnohokrát prebudí bojovnosť, cieľavedomosť a chtíč bojovať za svoje ciele. Popritom im pohyb prospieva a získavajú viac fyzickej zdatnosti, ktorá určite nie je na škodu. Cieľov, ktoré spolu riešime je tak veľa, že by sa to nedalo v jednej otázke zhrnúť. Každý klient je iný, ku každému si musíme hľadať cestu, ale je to krásny pocit, keď vidíte, ako sa hoci pomalými krokmi stávajú samostatnejšími.
Komentáre