Utorok, 21. september 2021

V Tokiu nie sú len olympionici, ale aj hovoriace rúška a Slovák, ktorý zásobuje reštaurácie

Michal Bruner Michal Bruner 31.07.2021
SITA/AP Photo/Alex Brandon

Japonsko je krajina pre Slováka málo známa, hoci základné informácie poznáme. V krajine vychádzajúceho slnka žije niekoľko Slovákov, jeden z nich nám porozprával mnohé zaujímavosti. Napríklad to, že rúška sú bežnou šúčasťou japonských domácností už dlho, ale dozvedeli sme sa niečo aj o samurajskom kódexe bušidó, či o častých zemetraseniach.

O rybých a samurajoch

Kódex, ktorý je známy aj cesta „cesta bojovníka“, prekonal zánik samurajov. Jeho princípy odvahy, spravodlivosti, zľutovania, zdvorilosti, úprímnosti, cti, loajality a sebakontroly rezonujú japonskou spoločnosťou aj v dnešnej dobe. Extrémny dôraz na česť viedol skôr až k rituálnym samovraždám, ktoré sa volajú Seppuku. Samovraždy v Japonsku sú inak veľmi rozšírené aj dnes. Japonsko eviduje samovraždy rýchlejšie a presnejšie ako ktorákoľvek iná krajina na svete. „Na rozdiel od väčšiny krajín, Japonci štatistiky zostavujú na konci každého mesiaca. Nedávno ich bolo veľa počas finančnej krízy v roku 2008, alebo po kolapse japonskej burzy cenných papierov a realitnej bubliny na začiatku 90. Rokov. Vtedy dobrovoľne odišli zo sveta najmä muži stredného veku. No počas koronakrízy si siahajú na život najmä ženy. Je to tým, že kríza sa najviac dotkla gastropriemyslu, cestovného ruchu, služieb, či maloobchodu. A v týchto oblastiach pracuje najviac žien,“ povedal pre náš web Juraj Pšurný, ktorý v Japonsku žije už 13 rokov.  

Vo Východnej Ázii je tento slovenský obchodník ženatý s Japonkou Hinou, žijú v prefektúre Kanagawa, ktorá susedí s Tokiom. „Som ženatý už po druhý raz. Moja prvá manželka bola Kórejka, v Japonsku pracovala v mojej firme. Ale neskôr dostala ponuku ísť do Soulu na slušnú pozíciu a hoci naša láska bola silná, neodolala. A vzťah na diaľku nám neprospieval. Zostali sme však priatelia. Neskôr som sa oženil po druhý raz, deti zatiaľ nemáme. Ale meno Hina znamená v Japonsku bohyňu rýb a ja som vášnivý rybár. Takže možno aj preto sme zatiaľ šťastní takto, lebo ja takmer všetok voľný čas trávim pri vode,“ smial sa Juraj.

A práve s rybami súvisí aj jeho biznis: „Dodávam reštauráciám nielen ryby, ale aj iné morské pochúťky. V Japonsku je ryba bežnou súčasťou jedálnička, tu asi neexistuje reštaurácia, kde by vám ju neurobili na akýkoľvek spôsob.“

Súčasťou jeho tovaru je aj ryba Fugu. Táto tradičná japonská pochúťka však obsahuje jed Tetrodotoxín. Ten zasahuje dýchacie cesty a účinkovať začína až desiatky minút po konzumácii. Prvá pomoc spočíva vo výplachu žalúdka a napojeniu na pľúcnu ventiláciu. „Fugu musíte vedieť pripraviť, ale v mori sú už aj hybridy tejto ryby a tie sú zakázané predávať. Práva ryba Fugu má totiž jed iba v reprodukčných orgánoch, zatiaľ čo hybrid ju má aj vo svalovine. Takže na toto si treba dať pozor. Mne osobne veľmi nechutí. Všeobecne som vášnivý rybár, ale veľmi toto mäso nemusím. Rovnako som to mal aj na Slovensku s hubami. Zbieral som ich rád, ale dal som si maximálne dubákovú omáčku,“ usmial sa Juraj.

Olympiáda v tieni covidu

V zaujímavom písaní o Japonsku by sme mohli pokračovať dlhé hodiny, ale v Tokiu prebiehajú hry 32. olympiády a naše rozprávanie sa teda logicky prenieslo práve na túto tému. „Veľmi sme sa tešili, keď sa rozhodlo, že OH sa uskutočnia v Tokiu. Žiaľ, prišla pandémia a tá obrátila život v krajine naopak. Strach Japoncov z koronavírusu je veľký, aj preto sa v hlasovaní veľa z nich vyjadrilo proti usporiadaniu hier. Je to veľká škoda, pretože ich slušnosť, úprimnosť a radosť z toho, že sa môžu ukázať, by si každý zapamätal do smrti.“

V Tokiu sa už o tom presvedčili slovenskí športovci, členovia výpravy i novinári. Japonci sa vám neustále klaňajú, každý chce pomôcť, i keď angličtina je veľký problém. „Ja keď som sem prišiel v roku 2008, bolo to ešte horšie. Tu vám chce každý pomôcť a poradiť. Prišiel som sa najesť do jedného známeho fastfoodu, prvá osoba nevedela po anglicky, tak ju ďalšia odstrčila a spýtala sa ma po anglicky, či mi môže pomôcť. Ale toto bola jediná veta, ktorú vedela povedať po anglicky. Tak prišla tretia slečna a nasledovalo to isté. Tak som ukázal prstom na to, čo chcem, napokon som dostal niečo úplne iné, ako som si objednal. Ale všetky tri slečny ma s úsmevom vyprevadili so spokojným svedomím, ako mi skvele dokázali pomôcť,“ uviedol 39-ročný rodák zo Žiaru nad Hronom.   

Na Slovensku sa športu venoval len na mládežníckej úrovni, skúšal to najskôr so stolným tenisom, potom aj so streľbou. „Dlho ma to nedržalo, ale pingpong si občas zahrám aj tu v Japonsku. Máme jedného kolegu, ktorého to baví, tak mu občas idem robiť sparingpartnera. On je väčší fanúšik športu ako ja, dokonca mi vymenoval niekoľko slovenských športovcov, ktorí sú na OH. Tešil sa na Sagana, ale ten sa zranil a v Tokiu nebol. Ale pozná aj Mateja Tótha a tenistu Poláška. No mená našich vodákov mu nehovorili nič,“ povedal Pšurný.

Zem sa trasie každú chvíľu

Olympiáda v Tokiu je pre pandémiu koronavírusu bez divákov, no Japonci sú v uliciach a kývajú na každého športovca či autobus s novinármi, ktorý ide okolo. Emotívny bol otvárací ceremoniál, kde premiér Jošihide Suga pripomenul, že Japonsko sa desať rokov po tragédii vo Fukušime opäť zdvíha a olympiáda má pomôcť vrátiť ľuďom radosť. Je to už desať rokov, čo východné pobrežie Japonska zasiahlo štvrté najsilnejšie zemetrasenie, aké kedy bolo na svete zaznamenané. Vlna cunami sa následne dostala do vnútrozemia, spôsobila obrovské škody a vyžiadala si takmer 16.000 obetí. Vážnejší dosah však malo poškodenie jadrovej elektrárne, bola to druhá najväčšia havária po Černobyle. „Tu je zemetrasenie bežné asi ako u nás letná búrka. Ale konštrukcie ich stavieb sú také, že zvládnu aj silnejšie otrasy. Ja som bol počas zemetrasenia pred 10 rokmi akurát doma na Slovensku, prežíval som ťažké časy. Po návrate bolo ešte dlho cítiť, že sa tu život zmenil. Ale postupne sa z toho krajina dostáva. I keď aj teraz nájdete ľudí, ktorí sa boja. Slabšie otrasy som zažil nespočetne veľakrát, obyvatelia vždy vedia vopred, že prídu.“

Hovoriace rúška? V Japonsku bežná vec

Súčasťou ulíc v Tokiu sú v týchto dňoch rúška, ale tie tu majú tradíciu už dlhšie. Po prvý raz sa tu objavili pred sto rokmi pri pandémii španielskej chrípky. Ľudia ich nosili aj po zemetrasení, ktoré do vzduchu vynieslo prach a popol. No a rúška sa nosili aj po znečištení v súvislosti s povojnovou industrializáciou. Už dlho sú teda bežnou súčasťou šatníkov. „Oni sú v ich nosení veľmi ohľaduplní. Chránia sa nimi pred peľom a smogom, alebo slúžia ako neobvyklý módny doplnok. Zďaleka pritom nejde len o klasické rúška, ktoré sú teraz po celom svete v súvislosti s koronavírusom. Predtým som videl rôzne vzory, frčali tu Pokémoni, ale aj iné vzory, veľmi obľúbené sú postavy z animovaných seriálov. Inak na tých si tu oni frčia neskutočne. A keďže sa rozprávame o technologicky najvyspelejšej krajine na svete, tak tu dostanete kúpiť rúška ktoré vám nezarosia okuliare, zoštíhľujú tvár, alebo aj také, ktoré dokážu preložiť hovorené slovo ôsmich jazykov,“ prezradil človek, ktorý teraz kvôli práci musí nosiť rúško takmer celý deň.

Po zlate v trape mu tlieskali všade

Pšurný sa do Japonska dostal najskôr ako turista, potom ako obchodník. Na návrat na Slovensko zatiaľ nemyslí, ale nevylučuje ho: „Ja som tu bol najskôr na spoznávacej dovolenke, ale krajina ma uchvátila a vedel som, že sa sem vrátim. Neskôr som sem prišiel s kamarátom, rozbehli sme firmu, on sa neskôr vrátil na Slovensko. Ja som zostal, postupne som si vytvoril zázemie. Mne sa veľmi páči tunajšia kultúra a hoci Japonci sú veľkí workoholici, zvykol som si aj na to. Na Slovensko sa zatiaľ nechystám, ale nevylučjem to. Aj sme sa s manželkou o tom rozprávali. Ona je aj za, aj proti. Ale to by sme sa dohodli,“ usmial sa Pšurný.

Tak ako aj zvyšní obyvatelia Japonska sleduje olympiádu v televízii a verí, že bilancia dvoch cenných kovov pre Slovensko sa ešte do jej konca zvýši. „Určite sa Matej Tóth pokúsi o zlato, rovnako aj kanoisti. V atletike asi veľa šancí nemáme, aj keď viem, že Ján Volko je veľmi rýchly. Mimochodom, po zlate strelkyne Rehák-Štefečekovej som prišiel ráno do kancelárie a kolegovia mi tlieskali v zástupe. A takto počas dňa som sa dočkal potlesku v každej reštaurácii. A presne toto sú Japonci. Vedia byť veľmi žičliví a uznanliví. Musím to zopakovať, je veľká škoda, že nemôžu byť diváci na tribúne, a že sú tu momentálne veľké obmedzenia. Garantujem vám, že na to by ste nikdy nezabudli.“

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera