Streda, 31. júl 2024

Vďaka hendikepu môžem robiť to, čo ma skutočne napĺňa, hovorí reprezentantka v paradrezúre

Ján Janočko Ján Janočko 28.04.2022
Foto: Veronika Škorvagová

Jej choroba ju pripútala na invalidný vozík. Nevzdala sa a v najkratšom možnom čase naskočila do sedla. Lucia Krivosudská z Bratislavy reprezentuje Slovensko v paradrezúre. Hovorí, že vďaka svojmu hendikepu môže v živote robiť to, čo ju skutočne napĺňa.

Mohli by ste nám na úvod predstaviť váš šport a o čo presne ide?

Mojim športom je paradrezúra. Je to v podstate jazdecká disciplína na koni, ide o súhrn cvikov, ktoré musíme predvádzať v určitom poradí. Predpísané sú v úlohách, ktoré jazdíme. Najjednoduchšie sa to dá priblížiť ku krasokorčulovaniu. V ňom sa tiež hodnotí technické prevedenie rôznych cvikov, len v mojom prípade ich robím na koni, nie na ľade. 

Ako dlho sa paradrezúre venujete?

Takmer celý život. Už odmalička som sa venovala jazdectvu, ale ako dieťa, resp. tínedžer, som skôr skákala parkúry. Vtedy som ešte nemala svojho koňa, ale v klube, kde som jazdila, boli všetko prevažne skokové kone. Až od ochorenia, keď som sa znovu učila jazdiť, som sa viac začala venovať drezúre, nakoľko mi môj zdravotný stav neumožňuje skákať. Naozaj ma to baví a baví ma to omnoho viac ako parkúr, lebo je to omnoho väčšia drina. Je to o detailoch a musíte mať pod kontrolou svoje telo a aj zviera. Je to veľmi náročné, ale o to zaujímavejšie.

Pri tej zmene zdravotného stavu to bola pre vás jasná voľba, že zostanete pri športe a konkrétne pri koňoch?

Ja to skôr poviem tak, že jazdectvo nie je len šport, ale je to skôr životný štýl. Kone si buď človek zamiluje, alebo mu to nič nepovie. Tým, že som sa tomu venovala od detstva a vyrastala som medzi koňmi, tak to bola prvá vec, nad ktorou som rozmýšľala, keď som ostala ležať ochrnutá na posteli. Rozmýšľala som, ako toho koňa využiť v rámci rehabilitácie a ako sa dostať späť do sedla. Bol to strašne oslobodzujúci pocit, keď ma prvýkrát dostali do sedla a kôň mi doslova nahradil nohy. To bolo naozaj niečo neopísateľné. A aj napriek tomu, že som sa stále nenaučila po úraze behať, tak vo chvíli, keď sedím na koni… proste bežím. 

Zo začiatku ste robili parkúr, ostal vám ten istý kôň akého ste mali predtým?

S koňom, s ktorým som skákala som sa znovu po ochrnutí učila jazdiť. To bola kobylka, ktorá už bohužiaľ nie je medzi nami. Keď som začala športovať a vrátila som sa do jazdeckého športu kupovala som si už koňa na drezúru. Je to bývalý skokan, ale tak nejak som šla inštinktívne podľa pocitu a keď som ho vyskúšala, tak som si povedala: áno to je on. A mám ho dodnes. Už je to päť rokov čo ho mám, je to devätnásťročný pánko a učí ďalšie moje dievčatá, ktoré trénujem, vrátane mojej dcéry.

Bola to pre vás motivácia v najhorších chvíľach? 

Jasné, je to obrovská motivácia. Keď robíte niečo, čo vás baví, napĺňa a dáva vám zmysel, nečakáte, že zrazu sa vám svet otočí úplne naruby a stratíte nádej, alebo predstavy o živote. Ocitnete sa na dne. Keď zrazu máte možnosť vrátiť sa k predchádzajúcemu spôsobu života, je to úžasné. Je to šport a zvieratá, s ktorými máte späté veľmi silné zážitky z detstva – to boli svetlé chvíľky. Znova som chcela vysadnúť a hovorila som aj svojmu mužovi, že neviem ako, ale dostane ma späť na koňa. Bolo to namáhavé, ťažké obdobie, ale dnes aj vďaka tým koňom chodím. Drží ma to vo forme, nie je to šport ako napríklad bicyklovanie. Zoberiete bicykel, odjazdíte si svoje kolečko a potom ho odložíte. S koňom je to iné, jednoducho či je sviatok, zlé počasie, či sa vám chce, alebo nechce. Každý deň sa musíte ísť o to zviera starať a musíte si s ním vytvoriť vzťah. Čo sa týka hendikepovaných jazdcov je to o to náročnejšie. Práve ten vzťah je dôležitejší, lebo zviera vníma aj hendikep človeka. Nie každý kôň ho dobre znáša a akceptuje. Musí vám veriť. Sú pohyby, ktoré nie sú úplne koordinované a neviem ich úplne ovládať. Napríklad, keď sa mi začnú triasť nohy, tak koňa kopem, ale nerobím to naschvál. Musí to akceptovať a pochopiť, že to nie je nič zlé. Je to živý tvor, ktorý má svoje pocity a treba s tým vedieť pracovať. 

Ako prebieha výber koňa a ako zistíte, ktorý je pravým partnerom na šport?

Keď idem skúsiť nejakého koňa, už na pohľad mi musí niečo naznačiť a niečo mi dať. Musí prebehnúť nejaká chémia, u mňa je to skôr veľmi inštinktívne. Poviem otvorene, po tom všetkom, čím som si pri ochrnutí už prešla, si dvakrát rozmyslím, na akého koňa sadnem. Navyše, pud sebazáchovy s pribúdajúcim vekom stále narastá. S mojím trénerom teraz máme dva nové kone, ktoré sme kúpili a to je obrovská výzva. Jeden je práve taký, že keď som ho bola skúšať, tak som si sadla a mala som pocit, že to môže fungovať. Keď sme ich doniesli domov, zrazu som mala pocit, že to nefunguje. Začala som s koňom pracovať viac zo zeme, potrebovala som si s ním vytvoriť iný vzťah a zrazu to znova funguje. Chce to strašne veľa trpezlivosti a kone musia pochopiť, čo od nich chceme. Tak, ako sa my správame k nim, tak nám to potom vrátia. 

Paradrezúra Slovensko Lucia Krivosudská
Foto: Veronika Škorvagová

Stalo sa už niekedy, že to kôň nepochopil a nedalo sa s ním v tomto smere pracovať?

Jasné, aj túto skúsenosť mám už za sebou a nebolo to až tak dávno. Kúpili sme koňa, ktorý bol skvelý, krásny, pohyb mal úžasný, ale proste to nefungovalo. Po troch mesiacoch som si povedala, že stačí. Vyslovene som sa netešila na tréning. Musela som byť na neho tvrdá a nemám na to silu ako zdravý človek. Kôň ma prečítal a hneď vedel, kde sú moje slabiny. Bol na mňa príliš sebavedomý. Nefungovalo to a museli sme ho vrátiť.

Aká je vo vašom športe konkurencia na Slovensku, ale aj celkovo vo svete?

Konkurencia veľmi nie je, pretože sme dve, ktoré reprezentujú Slovensko na medzinárodnej úrovni. To je veľká škoda. Neorganizujú sa ani žiadne preteky pre parajazdcov. S mojimi kolegami sme sa rozhodli, že ideme zorganizovať drezúrne preteky a už robíme druhé kolo. Konkurencia vo svete je však obrovská. Jazdecký šport sa za posledných pár rokov posunul na úplne inú úroveň, čo je vidieť aj na kvalite koní a jazdcov. Pravdou je, že sa Slovensko  nebude môcť asi nikdy porovnávať s tými najvyspelejšími krajinami. Tam je šport naozaj až kultúrou. Vidieť to aj na pretekoch. Stačí, že prídu Nemci, Belgičania, vyložia nablýskané kone a človek na nich pozerá s otvorenými ústami. U nás bohužiaľ, nemáme až tak kvalitné podmienky. 

U nás teda takéto podmienky chýbajú?

Sme radi, že máme podporu zo Zväzu telesne postihnutých športovcov a z Paralympijského výboru. Bez nich by sme si absolútne nemohli dovoliť na medzinárodné závody vôbec ísť. Stále je to ale málo. Už len keď si vezmem, že idem na preteky a šoférujem niekde tisíc kilometrov. Prídem, vyložím si koňa, musím sa o neho postarať, jazdiť, trénovať a tri dni pretekáme. Na tretí deň zosadnem z koňa, naložím ho do vozíka a tisíc kilometrov cestujem naspäť domov. Je to strašne fyzicky náročné,v  iných krajinách jazdci prídu a nemusia nič iné robiť, len sadnú na koňa, odjazdia a hotovo. Celý proces majú v tomto jednoduchší.

Do akej miery je to otázka financií?

Ako som hovorila, keby sme nemali podporu zo zväzu a z výboru, tak si určite nemôžeme dovoliť chodiť na preteky. Pri jednom výjazde sa bavíme o tisícoch eur. Nehovorím o tom, čo stojí tie kone vôbec živiť. Už prvotná investícia pri kúpe koňa je veľká. Musíte sa tiež pozerať na to, že keď chcete konkurovať vo svetovom športe tak potrebujete mať naozaj kvalitného koňa. Tam sa bavíme o desiatkach tisícoch eur. Plus mesačne vás kôň stojí strašne veľa peňazí – veterinárna starostlivosť, tréningy a podobne. Bez ľudí, ktorí nás naozaj podporujú by to naozaj nešlo. Bez nich by som musela asi predať obidve obličky (smiech). 

Paradrezúra Slovensko Lucia Krivosudská
Foto: Veronika Škorvagová

Čo súkromní sponzori? 

Nie je to až tak podporované ako pri športe zdravých. Šport zdravotne znevýhodnených asi nikdy nebude pre sponzorov tak atraktívny, čo je obrovská škoda, lebo ho tiež robíme na profesionálnej úrovni. Snažíme sa to dostať do povedomia, makáme na sebe, kvalita koní sa zvýšila, dennodenne trénujeme. Ja osobne som zatiaľ mala iba jedného výborného sponzora, ale situácia sa zmenila – prišla korona, som aj matka a musím riešiť aj školopovinné dieťa a tiež som musela kone presťahovať na iné miesto – inak by som nedokázala všetko stíhať a tak nám spolupráca skončila. Dodnes som ale veľmi vďačná, že som mala možnosť trénovať na najlepšom a najväčšom komplexe, aký u nás na Slovensku existuje. 

Bavili sme sa o finančnej investícii, poďme na časovú. 

Žiaden voľný čas nemáme. Popri športe teraz pracujem aj v projekte Paralympijskeho výboru, ktorý sa volá Sme si rovní na pozícii motivátora. Každý deň trávim práve v stajni a pri koňoch, trénujem a makám. Naozaj je veľmi náročné všetko skĺbiť. Mať pritom ešte súkromný život, to sa hádam ani nedá.

Vraveli ste, že máte školopovinné dieťa, tiež má chuť jazdiť?

Jazdí od malička a strašne sa z toho teším. Všetok čas môžeme tráviť spolu pri koňoch, baví ju to a nemusím ju do toho nútiť. Teraz si ide urobiť jazdeckú linenciu a pomaličky možno aj ona začne pretekať. 

Paradrezúra Slovensko Lucia Krivosudská
Foto: Veronika Škorvagová

Aké sú šance, že vás uvidíme bojovať o medailu na najbližšej Paralympiáde?

Dúfam, že veľké. Mali sme ambíciu ísť do Tokia a urobili sme všetko preto aby to vyšlo. Nakoniec sa to nepodarilo, ale bola som aj celkom rada. Celá situácia okolo covidu dosť zamiešala aj mojimi emóciami. Preprava zvieraťa do Tokia by tiež nebola jednoduchá. Kôň, s ktorým som mala kvalifikáciu, mal už trochu vyšší vek a riskovala by som jeho život. Najbližšia Paralympiáda bude v Paríži, máme nového mladšieho a perspektívneho koňa, tak sa pokúsime pripraviť na Francúzsko.

Ako sa tam človek môže dostať? Je nejaká kvalifikácia, alebo sa nominuje podľa nejakého svetového rebríčka?

Svetový rebríček je dôležitou súčasťou celej kvalifikácie, ale aj Majstrovstvá sveta a Majstrovstvá Európy sú veľmi dôležité. Ak získate medailu na Majstrovstvách sveta, tak vám to automaticky zaručuje postup. Posledný kvalifikačný rok pred Paralympiádou sa zbierajú najlepšie hodnotenia. Potom je už dôležité mať čo najlepšie výsledky. U nás je trochu problém, že Slovensko nemá tím. Sme len dve, tak na každé preteky ideme individuálne, čo je strašná škoda. Tímy majú väčšie šance dostať sa na Paralympiádu.

Bavíme sa o takých klasických výpravách ako keď idú na súťaže celé reprezentácie v iných športoch?

Áno a presne toto u nás chýba. Na to, aby sme mohli mať tím, musíme byť aspoň traja jazdci. Čím je väčšia základňa, tým je to lepšie aj pre šport. 

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera