Utorok, 09. august 2022

Zlatá medaila spôsobila šok nám, našim blízkym aj mobilom, hovoria šampiónky paralympiády

Ján Janočko Ján Janočko 10.03.2022
FOTO TASR/AP

Len 16-ročnej Alexandre Rexovej sa podarilo vyhrať zlatú medailu v super-G zrakovo znevýhodnených na paralympiáde v Pekingu. Napriek nahustenému programu si našla spolu so svojou navádzačkou, Evou Trajčíkovou, čas na rozhovor pre náš web. Zlaté medailistky hovoria o tom, ako chvíľu neverili v zlato, ako sa spoznali, v čom je ich vzťah výnimočný a aj o tom, či na seba v súkromí kričia.

Dámy, v prvom rade gratulujem. Opíšte mi prosím svoje pocity po získaní tak veľkého úspechu.

Alexandra: Bolo to niečo neopísateľné, neuveriteľné. Keď sme prišli do cieľa, Evka mi do vysielačky povedala, že sme prvé. Na štarte však stále bolo ďalších päť pretekárok takže sa to ešte mohlo zmeniť. Keď všetky prišli do cieľa a ostali sme na prvej pozícii, tak to boli neopísateľné emócie.

Eva: Keď sme prišli do cieľa vedeli sme, že by to možno mohlo stačiť na medailu, ale nevedeli sme, aká to bude. Skôr sme čakali, že to ostane pri bronze, prinajlepšom pri striebre. So zlatom sme však naozaj nerátali, takže sme boli prekvapené, v šoku a nevedeli sme čo máme robiť. Zrazu tam bolo veľa ľudí, každý chcel robiť nejaký rozhovor, zo  zahraničných médií aj z tých slovenských. Celé to bolo veľmi zvláštne, ale myslím si, že sme si to celkom užili. Hlavne neskôr na ceremoniáli, keď nám dali už aj medaili.

Aká bola spätná väzba od rodiny, kamarátov, blízkych?

Alexandra: To bol výbuch. Ja som normálne nechápala, čo sa deje s mojim telefónom. Odpísala som aspoň na 20 správ, poďakovala…. No v priebehu ďalších pár minút mi tam naskočilo ďalších 40 správ. Bol to brutálny ošiaľ. Naši rodičia to dosť prežívali. Myslím si, že to takisto nečakali a boli dosť dojatí, všetci boli šťastní.

Stihli ste to osláviť aj priamo v Číne, alebo sa veľké oslavy ešte len chystajú po prílete?

Eva: V Číne len tak veľmi “light” pretože na nasledujúci deň sme mali ďalšie preteky. Nebol tu na to veľmi priestor. Oslávime to asi až po príchode domov, alebo možno ešte po posledných pretekoch tu v Číne.

Koľko pretekov dohromady máte naplánovaných?

Alexandra: Dokopy budem na piatich pretekoch.

Máte ešte ďalšie medailové ambície?

Eva: Urobíme pre to maximum, ale uvidíme, či sa to podarí, pretože nám tu ešte pribudnú ďalšie konkurentky. 

Alexandra: Obrovský slalom a slalom máme dosť naténovaný, lebo to sú disciplíny, ktoré trénujeme najčastejšie, ale, samozrejme, konkurencia bude tiež vyššia. Pravdepodobne to bude aj dosť časovo nasekané, ale urobíme všetko, aby to vyšlo aj na medailu. 

Máte už aj vybrané miesto, kde bude zlatá medaila odpočívať, keď prídete domov?

Alexandra: Pokiaľ dostaneme nejakú krabičku, tak určite si ju nechám v krabičke, ale mám vitrínu, kde si dávam špeciálne ceny, ktoré sme získali, takže pravdepodobne si ju tam vystavím.

Ako si zvykáte na vyšší záujem novinárov?

Alexandra: Mne osobne to už až taký veľký problém nerobí, prv som bola veľmi hanblivá, ale to som zo začiatku bola celkovo aj pred kolegami v tíme. Takže keď som mala robiť nejaký rozhovor, tak som bola brutálne vystresovaná a rozmýšľala som nad tým, čo hovorím, a bolo to oveľa horšie, ako keby som hovorila spontánne. Vždy som sa snažila na rozhovor pripraviť, ale nakoniec som nebola sama sebou. Snažila som si to natrénovať, ale teraz niektorých novinárov poznám, už sme sa videli, tak mi rozhovor nerobí problém.

Eva: Už sme mali aj nové skúsenosti s rozhovormi v angličtine, tak to bolo trochu horšie (smiech). Ale v pohode, všetko sa dalo zvládnuť. 

Dostali ste aj nejakú zvláštnu otázku?

Alexandra: Niektorí sa pýtajú na moje ochorenie, ale inak nič zvláštne.. 

Eva: Väčšinou dostávame otázky len o pocitoch, ohľadom trate a našich ambícií. Ale viem, že navádzač Jakuba Kraka raz dostal otázku či bol s Jakubom na pretekoch. To sa mi páčilo, ale my sme zatiaľ takéto šťastie nemali.

Keď som robil rozhovor s Miroslavom Harausom, tak mi hovoril, že čínsky sneh je dobrý, ale trať je trochu úzka. Vy ste to videli nejak rovnako? Aké je to pre vás v Číne? 

Alexandra: Ja osobne som veľmi spokojná, čo sa týka celkovo snehu a zjazdoviek. Podľa mňa tá trať na super-G bola úplne luxusná. Dĺžka, sklon a kombinácia všetkých prvkov. Boli tam zmeny, hrany, točky, proste tam bolo všetko a tá snehová podložka je fakt skvelá.

Eva: Je pravda, že niektoré časti zjazdovky sú užšie a bránky sú blízko pri sieťach. Keď je červená brána a červená sieť, tak zrakovo znevýhodneným sa to môže dosť pliesť, mýliť a preto naši dostali dvakrát “špicara” v super-G. Možno je to trochu komplikovanejšie, ale v týchto technických disciplínach to bude oveľa lepšie. Tam sú zjazdovky široké. Stredisko je tu vybudované neskutočne. Je presne vidieť, že organizátori vedeli, kde bude štart akej disciplíny a k tomu postavili cestičky, aby sa zo zjazdovky dalo dostať do cieľa pomimo a aby sa dalo všetko obísť. Všetko je poprepájané aj pre realizačný tím. Vidieť, že tu bolo všetko umelo vytvorené a presne tomu prispôsobené.

Ako ste sa dostali k zjazdovému lyžovaniu?

Eva: Lyžujem od malička. Na strednej škole som bola súčasťou juniorskej reprezentácie Slovenska a na Majstrovstvách sveta juniorov. Na vysokej škole som sa tomu pomaly prestávala venovať, pretože sa to už nedalo časovo skĺbiť. Môj priateľ je navádzač Jakuba Kraka a dostala som sa k tomu cez neho. Po minulej paralympiáde v Pjongčangu, v roku 2018, zháňali inštruktorov lyžovania do kempov, kde hľadajú talenty, organizuje ich Slovenský paralympijský výbor. Chodila som tam ako inštruktor na lyžovanie a tu som sa zoznámila so Saškou, ktorá bola už druhú sezónu na kempe pre pokročilých. Saška nemala žiadneho navádzača a o dva mesiace mala ísť na prvé slovenské preteky. Juraj Medera sa ma snažil presvedčiť, aby som ju šla navádzať. Povedala som si, že jedny preteky s ňou zvládnem, no a hneď sme boli tretie. Saška bola veľmi šťastná a ja som nemala to srdce jej povedať, že ju už nebudem navádzať a tak som si povedala – dobre, tak to vyskúšame spolu. No a bolo to to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť. 

Alexandra: Lyžujem od piatich rokov. V troch rokoch ma dedo prvýkrát postavil na lyže, ale to som sa vyzula, začala som so nich kopať a dávala som najavo, že toto teda v živote nie. V piatich rokoch to bol môj druhý pokus, ale už som sa do toho pustila. Prv som lyžovala len rekreačne. Do piateho ročníka som hrávala tenis, hokejbal. Tým, že sa mi prejavilo ochorenie, tenis už vôbec neprichádzal do úvahy. Začala som mať problémy s loptovými hrami, takže som v podstate dva roky mala od športu pauzu. Potom som nastúpila do kempu Hľadáme talenty. Išla som tam s tým, že to vyskúšame, možno ma to bude baviť, možno mi to pôjde. Dovtedy som lyžovala len rekreačne. Po prvom kempe volali mamine, že ma vybrali a po roku som sa spoznala s Evkou a potom to už pomaličky išlo…

Aké iné športy ste ešte skúšali?

Alexandra: Tenis, hokejbal a to je asi všetko, čo som brala vážnejšie, lebo som chodila na tréningy. Hrávala som však aj futbal a skúšala kadečo iné.

Eva: Keď som bola malá, od piatich rokov som chodila na gymnastiku, popri tom plávanie a asi rok som chodievala na tenis, ale to len v rámci voľného času. No a, samozrejme, lyžovanie.

Čo je najdôležitejšie na dobrej spolupráci navádzača a lyžiara?

Alexandra: Podľa mňa mať dobrý vzťah. Neviem si predstaviť navádzača, ktorý by ma ignoroval, alebo to bral tak, že si iba plní svoju robotu na kopci. Musí tam byť ľudský vzťah. Teda, mne to takto vyhovuje, ale, samozrejme, každý pretekár je iný, každému vyhovuje niečo iné. 

Eva: Pretekár musí dôverovať navádzačovi, inak by sa asi nepustil stokilometrovou rýchlosťou dole kopcom, keď nevidí poriadne pred seba, ani pod nohy, ani naokolo. Takže je to asi fakt o dôvere medzi obidvomi… 

Kričíte niekedy na seba?

Alexandra: Myslím, že sa nám ešte nestala situácia, že by sme sa seba kričali, alebo sa pohádali a zvyšovali na seba hlas. Skôr sme také, že sme obe ticho. Teda, hlavne ja.

Eva: Ja tiež nie som konfliktný typ. 

Čo máte spoločné a v čom sú medzi vami tie najväčšie odlišnosti?

Alexandra: Máme rady šport a sme tvrdohlavé, to máme spoločné. A odlišnosť? Ja som asi komunikatívnejšia.

Eva: To je ťažká otázka. Keď som Sašku spoznala, dosť som sa v nej našla, prišla mi dosť podobná, ako keď som bola ja v jej veku. Odhodlaná, nevzdáva sa, a myslím si, že to je niečo, čo máme fakt spoločné. 

Stretávate sa spolu aj mimo tréningov? 

Alexandra: Pomimo sústredení a pretekov chodievame spolu aj do fitka, ale aj na turistiku, do kina… Takže to všetko medzi nami funguje – a nielen na kopci.

Ste dobré kamarátky?

Eva: Sme určite dobré kamarátky.

Alexandra: Od začiatku to nebol len profesionálny vzťah, ale hneď sme si sadli.

Doberáte si niekedy jedna druhú?

Alexandra: Dosť často (smiech). Máme rôzne podpichovačky.

Eva: Ohľadom chlapcov napríklad (smiech) alebo hocičoho iného.

Máte svoje vzory?

Alexandra: Určite áno. Heňa Farkašová, Jakub Krako a Peťa Vlhová.

Eva: Z tohto športového hladiska určite súhlasím. Možno ešte zo svetovej lyžiarskej scény Lindsey Vonn.

Máte nejaký odkaz pre Slovákov, ktorí vám držia palce?

Alexandra: Ďakujeme. Veľmi si vážim, že to ľudia takto vnímajú. Spočiatku mi to ani neprišlo, že je to pre ľudí až taký úspech. Jasné, že mi došlo, že to je veľká vec, ale až po včerajšom telefonáte s moderátorkou z jedného rádia mi docvaklo, že to ľudia naozaj dosť vnímajú. Takže určite veľká vďaka za podporu, predsa len, parašport nie je až taký populárny.

Eva: Sme rady, že to ľudí zaujíma, že nás podporujú, držia nám palce, že sa o tom dozvedáme a budeme sa snažiť aj pre nich podať čo najlepšie výkony aj v ďalších pretekoch.

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera