Pondelok, 22. apríl 2024 
Ján Janočko „Každé dievča raz chcelo mať živého „barbie koňa“ ladeného doružova. Ani ja som nebola iná,“ hovorí Natália Sobolová, ktorej sa tento sen, na rozdiel od jej rovesníčok, splnil. Na koni však najazdí stovky kilometrov mesačne – čo by asi Barbiekopytník nezvládol.
Endurance je pohľad na život z konského sedla
Na svet sa pozerá z konského sedla. Natália Sobolová sa venuje krásnemu športu, o ktorom ste veľmi pravdepodobne ešte nepočuli. Endurance jazdenie sú vlastne vytrvalostné preteky, ktoré preveria kone a ich jazdcov na dlhých tratiach. „Preteky sú väčšinou rozdelené do niekoľkých kôl, každé z nich trvá niekoľko desiatok kilometrov a vyzerá trochu inak. Po každom kole nasleduje veterinárna kontrola a keď ju pretekári absolvujú, môžu pokračovať ďalej,“ objasňuje Natália pravidlá tohto športu. Dodáva, že okrem dlhých jázd v pretekoch sa veľakrát zdrží aj na tréningoch. Ten najdlhší tral viac ako desať hodín.
Výdrž je pre oboch – jazdca aj koňa – rozhodujúca. Niekedy dokonca aj po pretekoch. „Až keď prejdete poslednou, výstupnou kontrolou, potvrdí sa vaše umiestnenie. Prekročiť cieľovú pásku ako prvý tak ešte automaticky neznamená víťazstvo,“ vnáša svetlo do tohto športu Natália.
Na vytrvalostných pretekoch je jej najvernejším partnerom kobyla Kora. S ňou ich absolvovala najviac, hoci mali pôvodní majitelia trochu iný zámer. „Kora bola vyšľachtená na parkour, po čase nás obe však začalo baviť vytrvalostné jazdenie. Bolo to netradičné, ale keď kobyla začala prejavovať svoj talent, vedela som, že raz dosiahne úspech,“ hovorí Natália, ktorá si v málo známom športe pripísala na konto už niekoľko veľkých úspechov. Od roku 2019 nepozná v Šamoríne premožiteľku, zvítazila vo všetkých medzinárodných pretekoch na 60, 80 aj 100 kilometrov. Na pretekoch v Eustone na 80 kilometrov skončila piata.
Vlastný kôň je zodpovednosť
Endurance si zamilovala na prvý pokus, veď už pri premiére zaznamenala s Korou víťazstvo. Rekreačne sa jazdeniu venuje od svojich desiatich, športovo od 16-tich rokov. Práve vtedy získala prvú licenciu aj prvého koňa. „Mať vlastného koňa je otázkou zodpovednosti. Poznám prípady, keď si to majitelia rozmyslia, dôvodom je napríklad zistenie, že o koňa sa treba starať aj v zime, nie je to len o preháňaní sa po lúke v letných mesiacoch. Našťastie, v prípadoch v mojom okolí to skončilo tak, že sa kone dostali do dobrých rúk,“ hovorí Natália, ktorá si uvedomuje, že nie každý by zvládol takúto záľubu.
Dôvodom je nielen časová náročnosť, ale najmä financie. „Všetko si hradíme sami, pretože je veľmi ťažké prilákať k tomuto športu sponzorov,“ konštatuje jazdkyňa. A naozaj toho nie je málo: „Od krmiva, vitamínov, kováča, veterinára až po fyzioterapeuta. A keď už príde samotná sezóna, tak náklady len stúpajú. Náklady na celý rok pretekania, keď odbehnem nejaké 3 preteky, sa pohybujú v tisíckach eur. Samozrejme, výdavky každého jedného sú individuálne,“ vypočítava Natália.
Kora potrebuje deky
Starostlivosť o jazdecké eso prináša aj ďalšie úskalia. Ku Kore musí pretekárka pristupovať inak, ako k zvyšku kopytového osadenstva. „Oproti ostatným koníkom u nás v stajni má ten môj jednu nevýhodu. Kora má samé svaly, nemá žiadny tuk, preto musí nosiť deky. A to dokonca aj v lete. Keď je ostatným koníkom príjemne, ona sa trasie od zimy,“ prezrádza Natália. Náročné je aj cestovanie – na slovenské, ale aj svetové preteky. „Keď sme naposledy cestovali do Anglicka, cesta tam trvala 28, cesta naspäť až 32 hodín. Aj pre nás to bolo dosť, Kore vôbec nezávidím. Okrem toho, pri plavbe na trajekte sa v jeho dolnej časti, kde sú autá, vždy rozozvučí alarm a všetko bliká. Práve medzi autami bola aj ona, muselo to byť poriadne stresujúce,“ povzdychne si Natália pri pomyslení na náročnú cestu.
Na druhej strane, ak sa práve nepreteká, Kora sa má veselšie, ako konkurencia. „Máme úplne iné podmienky a aj o Koru sa staráme inak, ako v iných krajinách. Veľa jazdcov v zahraničí má kone zavreté v boxoch, aby sa im nič nestalo, maximálne sa raz denne prechádzajú v špeciálnom kolotoči,“ hovorí nekolotočová jazdkyňa Natália. A toto označenie nie je v tomto článku náhodou. Na kolotoče môže zabudnúť Kora, ale aj Natália. „Niečo také, ako únava z dlhého piatkového ponocovania u mňa nehrozí. Kamaráti si ma nikdy veľmi neužili,“ smeje sa jazdkyňa zo Žiliny na fakte, že jej už ostáva len minimum voľného času. Ak vôbec nejaký.
Doma aj v Šamoríne
Najčastejšie je úspešné duo vidieť v stajni nad obcou Gbeľany, a potom v Šamoríne, ktorý sa stal akýmsi domovom najväčších endurance pretekov. Natália však súťaží aj po svete. Nedávno napríklad v Saudskej Arábii, kde takéto preteky milujú. Pri plánoch na najbližšie mesiace je opatrná, ale… „Chcela by som prijazdiť svojho nového koňa a s ním odbehnúť nejaké preteky. S kobylou by som chcela odbehnúť majstrovstvá Slovenska, ak sa budú konať a ak nie, tak preteky na 120 km. Taktiež po poslednej skúsenosti, keď sme boli v januári na pretekoch v Saudskej Arábii, sme dostali ponuku ísť odjazdiť preteky aj do Jordánska. To by bola ďalšia výborná skúsenosť!“ naznačuje čo sa bude diať Natália.
Okrem súťažných plánov sa chystá aj generačná obmena. Vernú kobylu Koru čoskoro nahradí Rohan, jej nasledovník. „Chcela by som s Korou vybehať tento rok 120 kilometrov a tým jej ukončiť jej medzinárodnú úroveň. Jazdila by len pre radosť raz za čas národné preteky. Ku koncu roka som si kúpila druhého koňa. Originál araba, Rohana. Ešte nie je zajazdený, tak si užíva voľnosť, ale čochvíľa nastúpi aj on na pretekársku scénu. Verím, že to bude dobrý parťák na trati a pôjde v stopách Kory. Chcela by som ho mať do vyššej úrovne na pretekoch, ale to, či to tak aj bude, uvidíme časom. Ale je to výborný kôň. Som veľmi rada že ho mám,“ hodnotí vyčerpávajúco Natália, kým Kora stojí obďaleč a tvári sa, že sa jej debata netýka. „Mali by ste ju vidieť na súťažiach. Vtedy sú všetci prekvapení, aký je ten môj koník spoločenský. Vonku je hrdinka, doma však má ostych,“ smeje sa Natália, úspešná endurance jazdkyňa.
Komentáre