Nedeľa, 05. február 2023

Lukostrelec Marcel Pavlík: Najradšej strieľam hladný

Ján Janočko Ján Janočko 09.12.2022
Foto: Facebook.com/pmarcelsvk

Marcela Pavlíka si pamätám ešte z môjho pôsobenia v Žiline. Na súťažiach na strelnici v Tepličke nad Váhom ste si ho všimli – bol jediný, kto súťažil na invalidnom vozíku. Na ostatnej Paralympiáde mu len tesne ušla medaila, na tej predchádzajúcej zase získal piate miesto. Lukostrelec Marcel Pavlík hovorí aj o tom, aký nešťastný zlom nastal v jeho kariére kvôli odloženým POH, o multiúlohe športovca aj “servisáka” a o móresoch, ktoré by k nám mohli doraziť až z Anglicka.

Ako ste sa dostali k športu, a akým ste začínali?

To ste ma dostali lebo to si už ani nepamätám (smiech). Po úraze to bola práve lukostreľba. Dostal som sa ku kontaktu na pána Vladimíra Majerčáka z Kežmarku, ktorý trénoval zdravotne znevýhodnených. To bolo v roku 2008. Dva roky som strieľal olympijskym lukom, no potom sa zdravotné problémy trochu zhoršili, takže som lukostreľbu odložil. Športovať som ale neprestal.

Aký šport ste robili počas tejto “pauzy”?

Venoval som sa handbikeu. A po návrate, v roku 2012, som začal strieľať kladkovým lukom. Bolo to niečo úplne iné ako streľba s olympijskym lukom, a tak som sa musel naučiť všetko odznova. V roku 2013 som šiel na svoje prvé Majstrovstvá sveta do Thajska, kde som skončil na 9. mieste a ako tím sme dostali bronz. O rok neskôr som vo Švajčiarsku vyhral titul Majstra Európy.

Môžete povedať, že vám šport zmenil život?

Áno, napríklad aj preto, že som sa dostal do iných krajín, kam by som sa inak nedostal. Aj keď… Lukostreľba je však pre mňa ako práca. Urobíš svoju prácu a potom môžeš mať voľno. Ak sa však dostanem do finále, nie je na výlety a voľno v mieste konania podujatia čas. Takže som z toho nakoniec veľakrát nič nemal. 

Čo vám pomáha oddýchnuť si? 

Páči sa mi, keď je možnosť pozrieť si počas súťaže pamiatky. Je fajn nemyslieť stále len na lukostreľbu.

Môžete povedať, že lukostreľba zaberá väčšinu vášho času? 

Presne tak, aj teraz mám doma rozložený luk. Rozmýšľam, ako budem nastavovať uhly a stabilizátory, aké tam dám závažia. 

To znie ako hotová alchýmia. Ste sám sebe technikom?

Je to tak. Najradšej by som bol, keby niekto rozmýšľal za mňa. Mať nejakého kouča, ktorý mi povie, ako to najlepšie urobiť. Čím som starší, tým viac ma demotivuje, že som na servis aj všetko ostatné sám. 

Ako vyzeral váš život pred úrazom? Čomu ste sa venovali?

Chodil som do prírody, lozil som po skalách, bicykloval, ale to len rekreačne. Napríklad som šiel trasu Košice – Šírava, bol som tam pár dní a potom som sa vrátil naspäť. Keď som po vojne nastúpil do práce, zoznámil som sa s dvoma chlapíkmi, ktorí robili paragliding. Od malička ma priťahovali lietadlá, modely lietadiel, lietanie. Ťahalo ma to aj týmto smerom, chcel som sa prihlásiť do školy paraglidingu a tak som sa neskôr začal venovať aj tomuto športu. 

Úraz sa vám ale nestal v Košiciach.

Bolo to v Tatrách. Šiel som na dovolenku, kde som nemal svoju vlastnú výstroj, ale požičal som si ju od miestneho klubu. Čo si len tak útržkovito spomínam, šliapali sme hore na skalu, bol jún, ale stále tam bol ľad a sneh. A ďalej si to už nepamätám… Do popradskej nemocnice ma prišli pozrieť chlapi, s ktorými som lietal a povedali mi, čo sa stalo. Spadol som z nejakej 60 až 80 metrovej výšky. Nespadol som ale na skaly, ale mal som šťastie a dopadol som na nejakú trávnatú plochu 5×5 metrov. 

Zlý padák, alebo zlý motor? Čo sa vlastne stalo?

Už pred dovolenkou som sa snažil prestať lietať. Dva-tri mesiace som neletel. Vyšiel som z tréningu, hlavu som mal nastavenú na iné myšlienky. Prišiel som na dovolenku a šiel som lietať. Bol to neznámy terén, nikdy som neletel v takej vysokej výške, ako majú Západné Tatry. Chlapi hovorili, že som pri vzlete zachytil vzdušný vír, “klaplo” mi jedno krídlo, potom sa to urovnalo… padák sa však nejako stiahol, možno som urobil nejakú chybu, ale neviem vám povedať, nepamätám si to…

Vráťme sa k lukostreľbe. Aký je rozdiel medzi klasickým a kladkovým lukom?

Klasický je ten, ktorý vidíme na olympiádach a kladkový je pre zdravotne znevýhodnených. Na najbližšej olympiáde v Los Angeles bude povolené strieľať kladkovým, ale len na 18 metrov. Olympijský luk je lahučký, má stabilizátory, na ramenách je jedna tetiva a nemá kladky. Kladkový je o niečo ťažší a menší a čím je ťažší, tým je stabilnejší. Začínal som s kladkovým lukom, ktorý mal 3,5 kg a teraz mám skoro päťkilový. Na olympijskom sa dá meniť madlo a ramená. Na kladkovom to nejde, dá sa kúpiť len celý luk. Zostávajú vám len meridlá a stabilizátory. 

Vyrábajú sa niekde na Slovensku?

O olympijských neviem. Najprístupnejší kladkový luk je však Sanlida z Číny. 

Koľko lukov vlastníte?

Momentálne 5 lukov. Z toho mám dve americké značky PSE, Mathews a najnovšie dva mám kanadské luky APA. S čínskymi som okrem začiatkov nikdy nestrieľal.

Zostávajú vám tie luky? Nechávate si tie víťazné na pamiatku?

Predal som ich. Stále prichádzajú nové a nové luky. Bol moment keď som ich mal doma už  aj osem. Mám však luky, ktoré som si kupoval z prípravy.

Čo to znamená “z prípravy”?

Od ministerstva školstva dostávam peniaze na šport. Je to podpora na fungovanie, zahraničné súťaže. Ak získam nejaký úspech, tak na ďalšie dva roky dostanem peniaze, z ktorých platím výbavu, ubytovanie a tréningy.

V akých cenách sa pohybujú luky?

Snažím sa ich zháňať najmä sponzorsky, ale môj prvý luk PSE stál okolo 800-900 eur. Keď som prechádzal z olympijskeho luku na kladkový, tak som si ho kúpil z druhej ruky. Cenové rozdiely medzi jednou a druhou značkou môžu byť aj 500 eur. Sponzorsky to ale funguje tak, že ak reprezentujete nejakú značku, dajú zľavu 50 až 100 percent. Musím platiť len clo a daň. 

Na čo napríklad myslíte sekundu pred výstrelom?

Vtedy nemyslím na nič. Najlepšie je nemyslieť na súpera ani výsledok. Ak aj strelím šíp zle, treba na to rýchlo zabudnúť a nový šíp už naťahovať s čistou hlavou.

Na paralympiádach ste mali trochu smolné umiestnenia – piate, štvrté miesto. Keď sa povie Tokio, kde ste skončili so “zemiakovou medailou”, tak vám asi nenabehnú príjemné spomienky, alebo áno?

Ale áno, bolo to fajn a aj v Riu na mojej prvej paralympiáde v 2016. Bolo nás tam okolo 24 a aj piate miesto bol pekný úspech. V 2019 som bol v Anglicku, mal som hradenú letenku, ubytovanie, bol som tam s asistentom a tam som videl aké majú Angličania tréningy. Každý týždeň od pondelka do piatka trénujú v krytej hale. Majú neskutočne veľa koučov a je to úplne inak mentálne nastavené. Snažia sa byť veselí, tréneri nie sú prísni. 

Zaujímala by ma svetová konkurencia. Kto je v tomto športe dobrý?

Rusi, Číňania, Američania, Taliani, Gréci, Kórejčania… Tímy si zaplatia najlepších koučov. U nás na Slovensku sme v 2016 mali kouča z Anglicka. Keby takýto kouči chodili častejšie aj ku nám na Slovensko by bolo super. V Poľsku to tiež tak funguje. Olympijskí strelci majú kórejského kouča, ktorého si zaplatia na rok, alebo celý olympijsky cyklus. U nás to tak. žiaľ, nefunguje.

Pokiaľ viem, súťažíte aj so športovcami, ktorí nie sú zdravotne znevýhodnení.

Pred koronou som takto súťažil. Do minulého roka som sa vyhýbal súťažiam, kde by som mohol ochorieť. Minulý rok som bol na tréningu v Česku a dostal som covid, už by som to nechcel zažiť znova. Rovnako tak by som nechcel zažiť obdobie, keď som sa pripravoval na Tokio 2020 potom prišla rana – odložili to a nejak ma to zmenilo. 

V akom zmysle?

Akoby sa mi už nedarilo strieľať tak ako predtým. Je to náročnejšie. 

Aká je komunita lukostrelcov na Slovensku?

Pred koronou sme boli dobrá partia. Potom sa to zmenilo a cítim, akoby som sa trochu odtrhol a som skôr samotár. Ďalší rok chcem začať súťažiť opäť viac na Slovensku ako v Poľsku. Rád by som si prenajal telocvičňu, alebo halu, aby som mal kde trénovať a rád by som sa pomaličky vrátil do starých koľají.

Vždy keď som bol na streleckej súťaži tak na nej ponúkali guláš, pivo a kofolu. Je to ideálna strava pre lukostrelca? 

Guláš je určite fajn (smiech). Dávajú to medzi súťažou, ale najlepší je až po nej, hoci človeku potom často neostane. Pre mňa sú výsledky dôležitejšie ako jedlo, takže väčšinou popoludní, počas finále, strieľam hladný.

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Tagy:

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera