fbpx
piatok, 26. februára 2021

archivemiloš lačný

Miloš Lačný futbal
Fortuna LigaFutbal

Zamiloval si Afriku, neodradil ho ani taxikár s nožom. Lačného mrzí reprezentácia a svoj život vidí v paralele s excentrickým Anelkom

Cez víkend zariadil dvomi gólmi víťazstvo Serede v Michalovciach. Útočník Miloš Lačný vďaka pôsobeniu v Južnej Afrike na sebe viac pracoval fyzicky a mentálne. Kedysi sa ukazoval v luxusných autách, teraz zmenil priority. Ľutuje, že si neobliekol seniorský reprezentačný dres.

Tridsaťdvaročný rodák z Levoče je futbalovým dobrodruhom. Domácu Fortuna ligu má rád, aj keď zo súťaže niekedy utečie inam. Okrem Slovenska pôsobil v siedmich krajinách: v Česku, Škótsku, Bielorusku, v Kazachstane, Poľsku, Gruzínsku a v Juhoafrickej republike.

Afriku si zamiloval a časom sa chce vrátiť naspäť. Neodradilo ho ani to, že sa mu s nožom vyhrážal taxikár. Miloš Lačný objavil paralelu s Nicolasom Anelkom. Tvrdí, že ho ľudia a médiá často vykresľujú inak, ako je realita.

Opticky sa zdalo, že ste Michalovciam strelili príliš ľahko góly, súhlasíte?

„Pre útočníka je to občas ťažké, lebo si musí vypracovať šance sám. Nie je sranda, ak nedostáva lopty a nedáva góly. Niekedy však musí mať aj šťastie. Je to normálna vec a veľa útočníkov dáva šťastné góly. Ja som takých strelil v kariére málo a podarili sa mi teraz. Ukázalo sa to hlavne pri druhom zásahu. Po centri z ľavej strany prešla lopta popod nohy súperovho obrancu až ku mne, čo sa stane málokedy. Druhá vec je využiť takúto šancu. Rád sa vraciam do našej ligy, hoci niekedy utečiem preč. V Seredi som druhýkrát. Je iná, ako keď som tu bol predtým. Obmenil sa káder. Neviem si predstaviť, že by som sa tešil na tréningy viacej ako teraz.“

Tréner a športový riaditeľ František Šturma čerpá dovolenku a pošuškáva sa o jeho konci. Ako sa s rozličnými problémami v klube vyrovnávajú hráči?

„Boli tu veľké turbulencie. Vedenie klubu bolo často v šatni. Pre hráčov slabších psychík to nie je príliš dobré. Myslíš na to, nevieš ako reagovať, musíš sa zomknúť a neostáva ti nič iné, iba hrať futbal. Od vedenia sme sa dozvedeli, že mal tréner Šturma zdravotné a rodinné problémy a dostal voľno. Či sa vráti späť, tím povedie Ján Blaháč alebo príde niekto iný neviem a neriešim to.“

Vyskúšali ste si futbal v siedmich krajinách. V ktorej to bolo najzaujímavejšie?

„Keď som zo slovenskej ligy skoro odišiel, vnímal som tak, že si chcem vyskúšať kvalitnejšie súťaže ako napríklad so Spartou Praha. Najviac som si to užíval v Škótsku s Dundee United. Nedá sa to so Slovenskom vôbec porovnať. Pre tamojších fanúšikov sú štadióny ako kostoly. Bol to adrenalín. Nedám ale dopustiť na Južnú Afriku. Bol som prvý, kto sa tam dostal. Je to niečo unikátne po každej stránke. Doteraz nosím na retiazke africký znak. Rád by som sa tam časom vrátil, aj keď v Seredi som momentálne spokojný. V Afrike som bol rok cez lockdown a nevidel som rodinu a deti.“

V čom na vás zapôsobila Afrika?

„Zobudíš sa do života, ktorý ťa skutočne baví. Všetci sa usmievajú, robia si svoju prácu a sú šťastní. Nechcem nadávať na nás Slovákov, lenže neuvedomujeme si, čo je pre nás vzácne. Užíval som si štadióny, niekedy na futbal chodilo 60-tisíc ľudí. V televízii som sledoval derby Mamelodi Sundowns – Kaizer Chiefs, čo je u nás ako Trnava – Slovan. V meste boli zápchy a ľudia tancovali a spievali. Bolo počuť vuvuzely. Bonusom v Afrike bolo, že som žil v meste Durban, ktoré je dovolenkovou destináciou.“

Zažili ste aj nepríjemnejšie okamihy?

„Po príchode som sa zoznámil s jedinou Slovenkou žijúcou v Durbane. Upozorňovala ma na nebezpečné časti mesta, kde sú ghettá. A samozrejme, že tam vôbec nemám chodiť večer a s telefónom v ruke. Som však človek, ktorý chce spoznávať veci, hoci nie na úkor ublíženia. Nepočúvol som ju ani slovenského trénera Vukušiča, ktorý náš klub viedol. Taxikár na mňa vytiahol nôž a pýtal peniaze, takže som musel ujsť. Beriem to však pozitívne, lebo aj takéto momenty prináša život.“

Často ste sledovali Netflix a vraj vás zaujal dokument o Francúzovi Nicolasovi Anelkovi. Máte podobný futbalový príbeh?

„Nicolas Anelka je chlapík, ktorý hral vo veľkokluboch, reprezentácii a bol vynikajúci futbalista, ale mal problémy s trénermi a s vedeniami klubov, ktoré boli niekedy nesprávne vykreslené. Ľubo Michalík mi hovoril, keď spolu hrali v Boltone, že vôbec to nebolo tak, ako rozprávali niektorí tréneri. Absolútne to chápem, lebo som zažil niečo podobné, hoci v drobnejšom rozmere na malom Slovensku. Odišiel som kvôli trénerovi Hrnčárovi z Ružomberka. Život ale nepadá, ostali sme kamaráti. Páči sa mi, že Anelka nesklopil uši a nebol ako ostatní. Mal by si veriť, že máš na to, aby si hrával a ako to tak nie je, odídeš preč. Miluješ život, ideš do iných krajín. Nemusíš hrať v jednom klube dvadsať rokov.“

Ak by vznikol film o Milošovi Lačnom, aký odkaz by v ňom bol?

„Rozpráva a píše sa niečo, predstavuje sa niečo, lenže realita je úplne iná. Kto ma pozná, veľa sa nasmeje a začne ma mať rado. Nehovorím to, lebo som sebavedomý alebo arogantný. Milujem ľudí a tí so mnou zažijú rôzne somariny, nikomu by som však neublížil. Stále si myslím, že na titulkách nemusí byť len Marek Hamšík alebo príbehy o najlepších hráčoch. Prečo by tam nemal byť niekto, kto zažil niečo podobné, ale nezarába stotisíc eur mesačne? Vážim si každého. U mňa nehrá rolu, či si slávny. Sú futbalisti, ktorí mohli byť v Reale Madrid, no hrali možno za košické béčko. Benzema má pre mňa takú istú cenu, ako hráč, ktorý sa do Realu nikdy nedostal.“

Podľa špecializovaného portálu Transfermarkt bola vaša maximálna trhová hodnota 400-tisíc eur. Na koľko by ste ocenili sám seba?

„Trhovú cenu neviem absolútne ohodnotiť. Viem však odhadnúť, že mám sebadôveru, ktorú som ukázal v každom klube, kde som bol. Verte mi, že ak by som mal byť v Reale Madrid, nikto by sa nečudoval. Nebol som tam, lebo som si vybral inú cestu. Je veľa hráčov, ktorí sú finančne precenení a veľa takých, čo mali byť oveľa drahší.“

Potrpíte si na luxusné autá. Aký vzácny kúsok ste mali v garáži?

„Raz som si kúpil Lamborghini Gallardo. Už som starší a nepotrpím si na športové autá ako kedysi. Mal som ich možno jedenásť. Vtedy som bol taký, že som sa chcel pred ostatnými ukazovať. Cez leto som mal trojkolku, ktorú som predal. Bola to raketka, čo išla rýchlosťou 220 kilometrov za hodinu. Momentálne máme Peugeot, rodinné SUV. Mám aj Porsche Panamero.“

Ste zaťažení na tetovania?

„Nie som narkoman na tetovania, ako kamaráti Filip Šebo, Vlado Weiss či Erik Daniel. Na ramená som si dal mená svojich synov. Zaujímavé je, že mám vytetované aj roky 2003 až 2010 s nenápadným ružomberským znakom, čo sú spomienky na klub. Na bruchu mám zase lietadlo, v ktorom je napísané EG, čo znamená extreme group. Sú to moji štyria najlepší kamaráti, poznáme sa odmalička.“

V Afrike ste začali na sebe fyzicky viac pracovať. Je cvičenie niečo, čomu by ste sa chceli venovať po kariére?

„Som síce 32-ročný chlapík, no niektoré veci som začal vnímať trošku neskôr. Vzdelával som sa, cvičil som, inšpiroval som sa najlepšími z Instagramu. Mám to rád, vidím sa v tom a som v tom dosť silný. Futbalisti však na sebe takto makajú všade na svete. To, že ma to baví ale neznamená, že v budúcnosti budem kondičným trénerom. Som človek, ktorý si nenecháva otvorené zadné dvierka. Žijem pre moment. Tiež som o sebe vyhlásil, že nechcem byť po kariére tréner alebo manažér, lebo by som mal zabité víkendy a ja sa budem chcieť venovať rodine. Ale ktovie, možno bude raz zo mňa José Mourinho.“

Aký kredit má Fortuna liga v iných európskych krajinách?

„Ak dáš v našej lige 20 gólov, stále nebudeš plnohodnotným hráčom pre FC Sevilla. Musíš ísť ešte do Cádizu na hosťovanie a až tak zistia, že si lepší hráč. Naša liga je v očiach Anglicka či Španielska slabučká. Prekážajú mi charaktery a osobnosti majiteľov klubov v otázke trénerov. Neustále ich menia. Aj tréneri majú rodiny a chcú mať usporiadané životy. Chcú dostať viacej priestoru na prácu. Pozrite sa napríklad na Plzeň a Adriána Guľu, podržali ho a dostal dôveru. Nesúhlasím, že sa u nás vkuse menia tréneri. Mali by získať nejakú vážnosť, aby neboli ako pomaranče na trhu.“

Je problémom nášho klubového futbalu neodbornosť manažérov a vlastníkov?

„Starám sa sám o seba a nechcem nikoho kritizovať. Na Slovensku však robia futbal ľudia, ktorí sa mu absolútne nerozumejú. Nehovorím, že je to všade, ale vo väčšine klubov áno. Schopní by sa našli, ale ide o to, že jeden je urazený na druhého, ďalší spraví niečo inému. Pozrite sa na Mareka Saparu. Má vynikajúci vzťah s majiteľom, dosiahol s klubom double, je to srdciar. Automaticky by mal mať v klube zaistenú budúcnosť. Kedysi mu však v Ružomberku zavreli dvere. Nechápem, že ak pre klub niečo urobíš, nevážia si ťa. Práve takíto hráči, ktorí majú cítenie, by mali robiť futbal. Namiesto nich sú tam niekedy ľudia, ktorí ani netušia čo je záťaž a stres.“

Prečo ste nikdy neboli v seniorskej reprezentácii?

„Nie som reprezentant, ale v mojich očiach a ľudí, ktorí sa futbalu rozumejú, pozrú sa a vidia, som. Môžem si za to do istej miery sám. Kedysi som sa nešťastne vyjadril a pán Kozák to vzal zle. Chápem, že niekto nechce pracovať s takým hráčom. Pozrite sa ale na Maria Balotelliho. Bol svojský. Tréner s ním vedel pracovať a využil jeho schopnosti. Keď som bol v Sparte, automaticky som sa stal náhradníkom na majstrovstvá sveta v Afrike. Bola to moja prvá nominačka. Ak máš za sebou dobrý klub, si v reprezentácii. Niekedy to však nemáš v rukách. Vrátil som sa kedysi na Slovensko a za polsezónu som strelil 11 gólov. Aj tak som v nominácii nebol. V živote beriem všetko, čo sa stane a nič neľutujem. Jednu vec si neodpustím do konca, a už som sa s tým zmieril, že som si slovenský dres nikdy neobliekol. Moja futbalová cesta mohla byť iná.“

Objavili ste spirituálnu stránku, ktorá vám pomohla k vyspelosti?

„Ľudia sa nemenia. Stále si sám sebou. Pokiaľ sa niečo zmení, nie si to ty, ale nejaká okolnosť. Ja som začal pracovať už v Afrike viac sám zo sebou, viacej som počúval svoje ja. Začal som inak vnímať niektoré veci a život. Najviac som sa zmenil práve po mentálnej stránke. Ako mladší som stále rozprával ja, ja, ja som dal gól. Naučil som sa, že to vôbec nie je o mne. Teraz hovorím my. My sme sa dali gól a vyhrali.“

Ďalšie články o futbale

Odoberať Newsletter