Pondelok, 22. apríl 2024 
Zuzana Botiková Tú atmosféru poznám najmä z televízie, aj keď na niekoľkých pretekoch som už ako diváčka bola. Na štart sa pozliezajú veľké tímové autobusy, technici vyberú a skontrolujú bicykle, fanúšikovia sa zhrčia naokolo a netrpezlivo čakajú, kto prvý vykukne z dverí busu. Pred pár dňami som sa tiež vybrala na štart cyklistických pretekov. Na okolí neboli žiadne autobusy, iba pomaly sa drncajúce prázdne električky číslo 9. Kto by bol povedal, že sa takto začína etapa Le Tour? A že sa na nej zúčastním aj ja, tzv. pandemická cyklistka?
Pandemická cyklistka na štarte
Nedeľa, 6:30 ráno, na mobile mi zvoní zvyčajný budík. Snažím sa ho vypnúť za jazdy, pedálujúc k bratislavskému Štrkovcu. Pre niekoľko stoviek cyklistov s malými nevyspanými očkami je Štrkovecké jazero náhradou ikonických miest hosťujúcich Grand Départ. Pre náhodného okoloidúceho musí celý štrkovecký Départ vyzerať najmä ako Grand zhromaždenie fanúšikov lycry. A farieb! Hotová pastva pre tie malé nevyspaté očká. Aj keď popravde, veľa náhodných okoloidúcich v Ružinove v nedeľu tak skoro ráno nie je. Iba okolobicyklujúcich. Tí sa ešte snažia nájsť si miesto na štarte.
Hymna, motivačné príhovory, električka číslo 9… bude aj Patrouille de France s dymovou trikolórou? Nebude. Preletí dron, odpočítame posledných 10 sekúnd, zapneme trackovanie na Strave a ŠTART!
Teda ozajstný štart bude až o takých desať kilometrov, ale pelotón sa pomaly dostáva do tempa už teraz. Trošku sa zahriať a spomenúť si, ako sa jazdí v balíku. Ako sa signalizuje spomalenie, ako sa signalizuje zastavenie a ako si to stále všetci mýlia. A ja s nimi. Nevadí, ešte o nič nejde, ešte sa vtipkuje. Výjazd na Bajkalskú je akože prvá horská prémia… a tak. Humor skorého nedeľného rána.
Ideme prázdnou Bratislavou štýlom ako autá počas najvyššej premávky. Brzda, plyn… alebo teda potiahneš, pribrzdíš. A znovu. Takto až po reštiku Riviéra, kde sa odbočuje na Devín a z ničoho nič sa tachometer vyšvihne k 40-50tke.
“To už sa začalo?” pýta sa prekvapená lycra za mnou. Začalo.
Ako rýchlo začalo,…
V mojom prípade sa ale aj pomerne rýchlo skončilo. Teda tá štyridsiatka. Zas čo si budeme hovoriť, chuť by aj bola… ale moje nohy nemali svoj deň. A tiež nie som žiaden Alaphilippe. Na baranoch a tenších plášťoch jazdím len od druhého lockdownu.
A ako by ani toto nestačilo, pri jednom z výtlkov pri hrade Devín mi v plnej rýchlosti vyletí zo zadného vrecka na drese mobil rovno na kraj cesty. “Mobil, mobil, mobil, mobil, mobil…” zopakuje mi niekoľkokrát okoloidúci pelotón. Viem. Mala som si ho lepšie zazipsovať. Alebo ho vôbec nenosiť.
Začiatočnícka chyba. UCI ma však našťastie nepokutuje za “littering” mimo povolenú zónu. Keďže mi spolu s mobilom vypadne aj občiansky, nedá sa inak, musím zastaviť a ako Chris Froome keď v roku 2016 bežal v tretrách hore k cieľu na Mont Ventoux, aj ja bežím v tretrách popri ceste k mobilu. Akurát v protismere od cieľa. Nepríjemné zdržanie ma asi nepripravilo o víťazstvo v etape, ale pre pokoj duše (galusky) som náchylná si to takto interpretovať.
Grupetto za grupettom
Medzičasom mi hlavné pole odbehne a ja sa začnem striedavo pripájať k menším skupinkám, s ktorými aspoň chvíľu stíham držať krok. Teda pedál. Pri vjazde do Stupavy ma však už všetky rýchlejšie časti pelotónu nechajú napospas osudu, grupetto nikde a ja som odkázaná na prejazd mestom sólo. Ani s odstupom dní sa neviem rozhodnúť, či to bola moja najlepšia alebo najtraumatickejšia časť preteku.
Pri ceste postávajú alebo z okien vykúkajú domáci diváci, ktorí chcú fandiť rýchlym cyklistom. Ale tí im už dávno ufrnkli a ostala som im ja. Žiadna sláva, ale teda tlieskajú a povzbudzujú. Všetci, pekne postupne. Pri svojom tempe mám čas im všetkým osobne ďakovať, mávať a prípadne aj žartovať. Ako Sagan, ktorý baví divákov v horských etapách jazdou na zadnom kolese, aj ja v Stupave každému kývam, robím silácke gestá a dokonca mi niekedy vyjde dych aj na kratšiu konverzáciu. Najčastejšie má formu pokrikov “Poď! Poď!”, na ktoré reagujem slovami: “Veď idem! Idem!”
Cítim sa trochu ako pápež, alebo britská kráľovná… toľko mávam okolitému davu.
“Ale veď to je mladá baba!” všimne si, a azda sa aj poteší, jedna z diváčok pri vjazde do Borinky. “Super si, poď, poď!” Ja stihnem odpovedať len svoje obligátne, “veď idem, idem, snažím sa”, ale zároveň premýšľam, že má pravdu. Veľa “nás” v pelotóne Starej Dámy nie je. Zopár “Bratislavských bohýň” a inak skôr individuálne. Lycre, alebo teda pretekárskej lycre, vládne najmä testosterón.
Jednu parťáčku si však cestou nájdem, paradoxne v kopcoch. Paradox je to hneď z dvoch dôvodov: po mojom sólo trápení na rovinatých častiach etapy sa v strmej Strmine trápim oveľa menej… a parťáčka, ktorú v stúpaní dobehnem je zo Slovinska. Áno, zo zeme Rogliča a Pogačara (a pre rozhľadenejších aj Tratnika či Mohoriča). A ja, rodáčka zo Žitného ostrova ju dobehnem v kopcoch?
No nič, aj ozajstná Tour bola tento rok plná nečakaných zvratov, tak prečo by nemohla mať nejaké aj slovenská L´Etapka! S Tjašou potom čo-to medzi chýbajúcim dychom pokecáme a stúpania nám aspoň rýchlejšie ubehnú. Iba mentálne ale. Ex post analýza trackovacích hodiniek prezradí, že životný výkon to rozhodne nebol.
Prevod ako medveď v cirkuse
Inak keď už spomínam stúpania, za zmienku stojí aj to, že pri šliapaní do Strminy a na Kamzík som na najľahších prevodoch (á la medveď v cirkuse) bola furt rýchlejšia ako niekoľko mierne pribratých Saganov v dresoch Bora, ktorí tlačili cajgeľ do kopca pešo. Koniec etapy v stúpaní mi evidentne vyhovoval. Nabudúce môže byť cieľ pokojne aj na Mont Ventoux. Alebo aj nie. Kamzík je tiež fajn. Najmä ak tam už ste a celé to máte z krku.
Takto zhruba vyzeralo mojich prvých 65 súťažných kilometrov. Keby som šla dlhšiu, 117km verziu prvej L´Etape Slovakia, napíšem azda aj viac. Ešte sa ale pochválim, že som zo žien na mojej trase skončila v prvej 20tke. Áno, bolo nás dokopy asi 20, ale aj tak!
Aha, a do cieľa som prišla niekoľko minút pred Petrom Velitsom, trojnásobným majstrom sveta v tímovej časovke a treťom mužovi v GC na Vuelte v roku 2010. Teraz asi išiel na odrážadle, neviem si to inak vysvetliť.
Ale dobre je. Etapu Tour de France pre hobby cyklistov mám za sebou. Nohy ešte trochu bolia. Žiadny z farebných dresov som síce nezískala, ale medailu mi dali. Aj nejakú bagetu. Aj s čertom Didim som sa odfotila.
Champs Élysées, nabudúce!
Komentáre