Pondelok, 29. apríl 2024 
Former Skyblue Rok 1994 znamenal definitívny koniec československého futbalu. Odpískali sme ho na jeseň predošlého roku v Bruseli, kde sme napriek mohutnému finišu nevybojovali postupové miesto na svetový šampionát. Tam ešte napriek rozdeleniu federácie mohol štartovať spoločný výber pod hlavičkou RCS. Mohol…
Svetový šampionát zavítal prvýkrát do USA. Do veľkých moderných arén, kde aj napriek rýchlemu vyradeniu domácej reprezentácie lámal divácke rekordy a reinkarnoval „soccer“, ktorý po zániku NASL v polovici 80. rokov levitoval v klinickej smrti.
Vedieme nad Českom
My sme už sledovali toto divadlo ako nezúčastnení diváci a v duchu sme si hovorili: kedy znova bude takáto šanca? Tridsať rokov po môžeme konštatovať, že viac než zriedka. Slováci sa zatiaľ predstavili na MS iba v roku 2010 v Juhoafrickej republike, českí bratia podobne raz – o štyri roky skôr v Nemecku. Na rozdiel od nás však zo skupiny nepostúpili, takže v tomto smere ťahajú s nami za kratší koniec povrazu… Ale poďme späť k poslednému federálnemu pokusu.
Po štvrťfinále MS 1990 na lavičke s Jozefom Venglošom sme už neuspeli v nasledujúcej kvalifikácii o Euro 1992. Mali sme veľmi ťažkú skupinu s Francúzskom a Španielskom a na záverečný turnaj postúpil medzi vtedy najlepšiu osmičku iba víťaz. Futbalová generalita sa zrejme nechala uchlácholiť obtiažnosťou našej skupiny, hoci aj vrabce na strechách čvirikali, že Venglošov nástupca Milan Máčala neveľmi zvládal rozmanitý orchester, už výhradne poskladaný z legionárov. Napriek tomu dostal šancu na reparát.
Blbá nálada
V lete 1992 Mečiar s Klausom rozdelili spoločný štát a úvodný duel s Belgickom na futbalovo nehostinnom Strahove spadol do obdobia, keď „blbá nálada“ ovládla nielen futbal v oboch častiach federácie. Ťahali sme sedemzápasovú šnúru bez víťazstva a podobne dopadol aj kvalifikačný otvarák. Po neslanom – nemastnom výkone sme doma pustili perie (1:2) jednému z dvoch hlavných konkurentov a tento moment výrazne poznačil ďalší priebeh kvalifikácie.
Na jeseň sme ešte nasúkali v Košiciach Faerským ostrovom 4:0 a remizovali u ďalšieho priameho konkurenta v Bukurešťi 1:1, čo sa považovalo za úspech a zotrvanie v hre. Hagi a spol. mali formu ako hrom a doslova nás grilovali v pekle malého štadióna Steaui. Bránili sme sa doslova zubami – nechtami a keď na gól Dumitresca zareagoval Václav Němeček premenenou penaltou, vydolovali sme z minima maximum.
Ostrovné opojenia
Ale už prvý jarný zápas nás vrátil do reality. Opäť sme zlyhali na Afroditinom ostrove a potvrdili, že cesty k outsiderom na malé kúsky zeme uprostred mora nám vôbec nejdú k duhu. Stalo sa nám to okrem Cypru (1:1, 1983) aj na Islande (1:1, 1981) či na Malte (0:0, 1985). Tentokrát sme si po remíze 1:1 v Limassole odvážali aspoň bod zásluhou Ľubomíra Moravčíka. A to bol už definitívny koniec Máčalu (asistentom bol Milan Lešický), ktorý neskôr úspešne trénoval viacero reprezentácií na Blízkom východe.
Ku kormidlu povolal zväz osvedčeného trénerského stratéga Václava Ježka, ktorý si za asistentov vybral Jozefa Adamca a Wernera Ličku. Rodák zo Zvolena, ktorý aj po desaťročiach v Prahe, vždy dokázal preladiť v rozhovoroch so Slovákmi na slovenčinu, mal na konte náš najväčší úspech – titul majstra Európy 1976. Tentokrát však preberal mužstvo v situácii, keď sa vyžadoval „zázrak zázrakov“. Sám hovoril o 20 percentnej šanci…
Nádej priniesli Dubovský a Košice
Rozbeh ešte nový triumvirát nezvládol. Napriek našej prevahe a viacerým šanciam videli ostravské Bazaly koncom apríla 1993 iba ďalšiu smutnú remízu 1:1 s Walesom.
Ale už v júni bolo všetko inak. V dnes už neexistujúcom Všešportovom areáli, aj v samotnej metropole východu považovanom za archaickú opachu, sme rozniesli Rumunov na kopytách a zrazu sme v hmle opäť začali vidieť americké brehy. Súper stihol dvakrát vyrovnať, bláznivý duel sme dohrávali bez dvoch vylúčených, ale životný zápas Petra Dubovského vo federálnom výbere s hetrikom v poslednej 30 minútovke napokon znamenal víťazstvo rozdielom triedy – 5:2. Nezabudnuteľné zostanú najmä jeho dva zásahy po priamych kopoch v tesnom slede za sebou. Vzápätí sme si na ovčiarskych ostrovoch splnili povinnosť víťazstvom 3:0 a pred posledným jesenným dejstvom oživili postupové nádeje.
Cardiff bez rozuzlenia
Rozdúchať iskierku sme mohli na Millenium Stadium v Cardiffe, ktorý v tom čase pripomínal viac rugbyové ako futbalové ihrisko. Domáci červení draci sa ešte nestihli ani poriadne rozhliadnuť a Pavel Kuka nás poslal do vedenia. Ale vzápätí waleské megahviezdy Giggs a Rush využili okná v našej obrane a otočili skóre.
Hoci šancí v druhom polčase sme mali dosť, dokázali sme uchmatnúť iba bod. A opäť bol v hlavnej úlohe Peter Dubovský – jeho priamy kop do šibenice Southallovej bránky sa právom zaradil do klenotnice najkrajších gólov v našej spoločnej histórii.
Výsledok 2:2 pre nás nič neriešil, ale udržal nás v hre. Rovnako ako víťazstvo 3:0 nad Cyprom v závere októbra opäť v Košiciach, kde našiel už nechcený „federál“ vďačné obecenstvo a skutočný domov. Skóre otvoril kto iný ako Dubovský, v bránke dostal pri Koubovej neúčasti príležitosť Laco Molnár. Situácia v skupine sa vyvinula tak, že na postup sme museli vyhrať v Bruseli nad Belgickom hocijakým rozdielom. Až vtedy si asi všetci kompetentní začali búchať hlavy o stenu za prešustrovaný úvod kvalifikácie…
Labutia pieseň v Bruseli
Výsledok 0:0 napokon poslal do USA nášho súpera, hoci ten mal ďaleko od formy, ktorou nás zdolal na začiatku kvalifikácie. A triasol sa o výsledok celý zápas, najmä po vylúčení Alberta, ktorý skosil v čistej šanci Kadleca. Hra o jedného viac v poli nám napokon skôr uškodila ako pomohla. Zomkla domácich a prinútila ich siahnuť až na dno síl. Chýbala nám rozvaha a kreativita. Bolo to len búšenie do steny, čo po zápase potvrdil aj tréner Ježek: „Chýbalo trochu kvality niečo proti desiatim vymyslieť. Mysleli sme, že keď máme o jedného viac, bude to úľava. Ale bol to veľký sebaklam“.
Zo Slovákov nastúpili v základe iba dvaja: Moravčík a Dubovský, v 83. minúte prišiel na ihrisko ešte Jaroslav Timko. Napriek pozápasovému smútku Petra Dubovského a jeho spoluhráčov priamo na bruselskom trávniku, postup sme si neprehrali tu. Históriu to však nezaujíma. Tá na trávniku Anderlechtu definitívne uzavrela kapitolu „československý futbal“ na čísle 499. zápasov.
Keď aj svetlá zhasli
Ten jubilejný 500. by sme už boli absolvovali za veľkou mlákou. Škoda – mohli sme si ešte predĺžiť federálny futbalový život o pár mesiacov a možno aj niečo dosiahnuť. Hagi a spol. vypadli až na penalty so Švédskom vo štvrťfinále, keď v osemfinále vyradili Argentínu 3:2! Belgičania tiež postúpili zo skupiny a vypadli v osemfinále s Nemeckom po prehre 2:3. Štvrtý titul dobyli po penaltovom rozstrele vo finále s Talianmi brazílski kanárici a štadión Rose Bowl na losangeleskom predmestí Pasadena sa odel do žlto – modrých farieb.
My sme šampionát strávili len pri obrazovkách a v septembri 1994 už vhupli do kvalifikácie o ME 1996 so slovenským výberom. Proti Francúzsku sme dosiahli lichotivú remízu 0:0. Horšie to bolo s výpadkom prúdu na Tehelnom poli počas tohto zápasu. Ten akoby predznamenal našu ťažkú adaptáciu v čoraz dravších vodách svetového futbalu…
Po rozdelení do suterénu
Hokej žil po rozdelení federácie úplne inými problémami ako futbal. V roku 1992 sme naposledy v spoločnom výbere s Čechmi oslávili bronz na domácej pôde, o rok neskôr sme už len smutne sledovali samostatné vystúpenie českej reprezentácie na MS v Nemecku. Podobne, ako v prípade krajín rozpadnutého ZSSR, nástupníctvo a teda priamu účasť v A skupine získala iba jedna krajina – tá (naj)úspešnejšia. Vzhľadom na výraznú dominanciu Česka v ľadovom hokeji za federácie (zastúpenie hráčov v reprezentácii, klubov v spoločnej ligovej súťaži) to bolo objektívne. Hoci mnohí si to dodnes nemyslia…
My sme začali postupne budovať reprezentáciu a hrať prípravné zápasy. Na rok 1994 boli naplánované MS C skupiny, odkiaľ sme mali v pláne prebiť sa čo najskôr do áčka. Ale funkcionári tentokrát zabrali a tak sa nám v závere leta naskytla príležitosť zabojovať v kvalifikácii o účasť na ZOH 1994. Práve v tomto období sa lámala zimná a letná verzia olympijských hier, lebo oboje hry sa organizovali v rovnakom roku. Po Albertville 1992 mali ZOH iba dvojročnú pauzu a o dva roky neskôr sa už sťahovali do nórskeho Lillehammeru. Odvtedy sa LOH a ZOH striedajú po dvoch rokoch.
Z oceľového mesta na olympiádu
Dejisko kvalifikácie (po vzdaní sa Švajčiarska) bolo naozaj netradičné – oceľové srdce Veľkej Británie Sheffield, kde by ste skôr čakali otázku „Are you Wednesday or United?“ Augustovo – septembrový termín nám prišiel vhod, mohli sme využiť zámorské posily a tak sme na turnaj prišli so všetkými esami – od bratov Šťastných cez Bondru (krátko predtým mu expresne vybavili slovenské občianstvo), Pálffyho, Cígera, Švehlu, Stümpela až po Šatana.
Po jasnom úvodnom víťazstve 7:2 nad Japonskom sme sa až nepochopiteľne vytrápili s Poliakmi 4:4, ktorým sme dovolili vyrovnať po vedení 4:1. Na rozhodujúci duel s Lotyšskom sme sa už zasa plne koncentrovali a vyhrali sme jasne 7:1. Pobaltskému tímu nepomohol ani známy Arturs Irbe v jeho bránke. Turnaj sme zakončili rovnakým výsledkom proti domácemu tímu a posledná miestenka na ZOH bola naša. „Núkala sa mi úžasná možnosť zakončiť kariéru na olympiáde, ktorá je vrcholom vrcholov pre každého športovca. Zároveň som takto mohol spojiť dve svoje veľké lásky – lásku k hokeju a lásku k národu,“ zaspomínal v autobiografii Hokej na dvoch kontinentoch Peter Šťastný.
Príkladné vlastenectvo
ZOH 1994 sa však hrali vo februári a tak sme za oceán už pozerali s obavami, kto by mohol uprostred rozbehnutej NHL posilniť mužstvo s dvojkrížom na hrudi. Peter Šťastný chcel hrať na olympiáde za každú cenu, preto nepodpísal profesionálnu zmluvu, len aby mu v tom nikto nezabránil. Napokon bol nielen kapitánom hokejového tímu, ale aj prvým vlajkonosičom Slovenska na ZOH. Naopak, museli sme sa zaobísť bez Petra Bondru, ktorý už v tom čase patril medzi kľúčových hráčov Washington Capitals či Zdena Cígera z Edmonton Oilers.
V skupine B sme dostali za súperov Švédsko, USA, Kanadu, Francúzsko a Taliansko. A mnohí nad nami zlomili palicu hneď po tom, ako toto zloženie uzrelo svetlo sveta. Ale už v úvodnom dueli sme v lillehammerskej Hakons Hall zahodili častý federálny komplex zo Švédov a šokovali sme ich výsledkom 4:4 (v tom čase bola ešte remíza legitímny výsledok v hokeji, bez predĺženia či samostatných nájazdov). O dva dni neskôr sme v Gjøviku dosiahli ďalší nerozhodný výsledok – 3:3 s USA.
Následne sme zdemolovali Talianov 10:4 a vyhrali nad Kanadou s Paulom Kariyom a Petrom Nedvědom 3:1. V záverečnom dueli sme dali poistku nášmu prvému miestu v skupine víťazstvom 6:2 nad Francúzskom. A malý zázrak, nad ktorým hokejoví odborníci krútili hlavami, bol na svete. Do štvrťfinále sme išli z prvého miesta – proti štvrtým Rusom z A skupiny…
Vinogradov umlčal Slovensko
Súper už zďaleka neoplýval takou silou ako keď Makarovovci hrali s nami kolotoč, z ktorého sa nám krútila hlava a pribúdali čierne gumy v našej sieťke. Hoci na jeho trénerskej lavici stále stál legendárny Viktor Tichonov. Na štvrťfinále ho však pripravil výborne a proti nám odohrali svoj najlepší zápas na olympiáde. Bohužiaľ, pre nás. Po 60 minútach bolo 2:2 a išlo sa do predĺženia. Peter Šťastný svoju veľkú šancu nevyužil, vzápätí Vinogradov strelil v čase 68:39 rozhodujúci gól. To ticho, ktoré vzápätí zavládlo na sídlisku, počujem dodnes. Dalo sa krájať…
Napokon sme skončili pri svojej historickej premiére na 6. mieste, hoci sme siahali po cennom kove. Slabšia chvíľka a nedostatok skúseností nás oň pripravili. V zápasoch o umiestnenie sme porazili Nemcov 6:5 po predĺžení a prehrali sme súboj o 5. miesto s Českom 1:7. Šatanovým gólom sme viedli 1:0, ale Česi práve tu spustili stavidlá nášho dlhoročného komplexu z nich. Práve na tomto turnaji sa však zrodil „tichý zabijak“ – súčasný prezident SZĽH sa s 9 gólmi stal najlepším strelcom olympijského turnaja. Obsadili sme zároveň prvé tri miesta v produktivite: 1. Pálffy 10 (3+7), 2. Šatan 9 (9+0), 3. P. Šťastný 9 (5+4). Zlato brali naši prví súperi Švédi – po legendárnom nájazde Petra Forsberga proti Kanade, ktorý neskôr zvečnili aj na poštovej známke. Rusi zostali bez medaily…
Pri odchode z Nórska sme si mysleli, že toto bude náš olympijský štandard. Ukázalo sa, že sme sa iba zviezli na vlne obrovskej eufórie a možno aj pocitu krivdy zo zaradenia do C skupiny. Už o štyri roky neskôr v Nagane sme zažili prepadák s Kazachstanom, ktorý potom dlho mátal náš hokej. A rovnako to dopadlo aj v roku 2002 v Salt Lake City, kde sa našimi kvalifikačnými katmi stali Nemci…
Záchranca Oto
Rok 1994 však olympijským turnajom pre našu reprezentáciu iba začal. Už o mesiac neskôr sme organizovali MS skupiny C v Spišskej Novej Vsi a v Poprade. Nemali sme už k dispozícii Petra Šťastného, ktorý sa pobral späť za Atlantik, ani niektorých ďalších hráčov. Ťarcha povinného postupu do „béčka“ tak zrazu ležala aj na tých, ktorí neštartovali v Sheffielde či v Lillehammeri.
Bulharom sme nadelili 20:0, Maďarom 10:0, Slovincom 9:0, ale medzitým sme stihli postrácať body za remízy s Kazachstanom (0:0) a Ukrajinou (2:2). Tabuľke kraľovali suverénni Bielorusi a ak sme chceli pomýšľať na posun do vyššieho poschodia, museli sme ich v záverečnom dueli v Poprade bezpodmienečne zdolať.
Našťastie, zo severu Európy priletel Oto Haščák. Muž, ktorého manažérske schopnosti aktuálne veľmi nechvália v bratislavskom Slovane, avšak počas aktívnej kariéry to bol výborný útočník a parádny strelec. V tom čase pálil ostrými za švédsky klub Västra Frölunda IF. A dva projektily si nechal aj na rozhodujúci duel. Víťazstvo 2:1 v popradskej aréne nás posunulo do B kategórie.
Rok 1994 sme teda hokejovo zvládli na jedna mínus. Štvrťfinále s Rusmi nás dlho škrelo, ale hlavný cieľ – postup do B skupiny sme splnili. A práve tu sme nastúpili cestu, ktorá v roku 2002 vyvrcholila zlatým opojením.
Komentáre