Pondelok, 18. marec 2024

Bývalo aj horšie: keď sme o gól prehrávali už nad kanálom La Manche – diel tretí

Former Skyblue Former Skyblue 08.01.2022
Foto: Archív autora

Kalich britskej horkosti sme dopili v roku 1977 na reprezentačnej úrovni. Do Walesu a Škótska sme išli s rozklepanými kolenami a tak to aj dopadlo. Ako úradujúci majstri Európy sme potom chýbali na MS 1978 v Argentíne…

V júni 1976 sme v belehradskom finále zdolali na penalty majstra sveta NSR a kapitán ČSSR Anton Ondruš zdvihol nad hlavu trofej pre európskeho šampióna. V  bielom drese Franza Beckenbauera (rovnako ako aj ďalší hráči), čo na večné časy znehodnotilo na fotkách tento historický moment.

Dvakrát smer Ostrovy

Po radostnom lete nás už na jeseň čakala kvalifikácia o MS 1978. V tom čase boli ešte šesť či sedemčlenné kvalifikačné skupiny s jedným priamym postupujúcim a druhým barážistom vzdialenou hudbou budúcnosti. Žreb nás zaradil do trojčlennej VII. kvalifikačnej skupiny. Spolu so Škótskom a Walesom. Čakali nás štyri zápasy a letenka do oblasti La Plata iba pre víťaza. Už po žrebovaní sa kompetentní chytali za hlavy (dvakrát na Ostrovy!), ale po Belehrade im narástli ramená: pre tím, ktorý zvládol Holanďanov a Západných Nemcov, nemôže byť predsa táto dvojica problémom…

Na jeseň nás čakalo prvé dejstvo doma – na pražskej Letnej sme privítali 13. októbra Škótov. Tí sa síce húževnato bránili, ale neubránili. Hneď po prestávke napálil Tonda Panenka nekompromisne loptu pod brvno a Laco Petráš pridal svoju povestnú hlavičkovú šťuku.

Pripísali sme si prvé dva body do tabuľky, ale objavili sa aj prvé vrásky na čele trénerskej dvojice Ježek – Vengloš. Do bránky musel Šaňo Vencel, lebo Iva Viktora už definitívne zradil chrbát a Belehrad bol jeho labuťou piesňou. Namiesto zraneného Pivarníka nastúpil Prešovčan Pavol Biroš (už hráč Slávie) a kvôli zraneniu v úvode zápasu vypadol aj Koloman Gögh. Namiesto neho nastúpil na svoj druhý medzištátny zápas Ján Kozák (debutoval týždeň pred tým proti Rumunsku na rovnakej tráve) a naštartoval svoju úspešnú reprezentačnú kariéru.    

Ondrušov skrat

Najväčší problém však nevznikol zranením, ale priam detinskou hlúposťou. Náš kapitán Anton Ondruš sa v čase, keď bola lopta ďaleko od našej brány na súperovej polovici, nechal zbytočne vyprovokovať od stredného útočníka hostí Andy Graya a nekompromisný Talian Michelotti ich po vzájomnej potýčke poslal tesne pred polčasovým hvizdom pod sprchy.

Táto udalosť mala fatálne následky na postupové ambície československého tímu. Škótom Gray veľmi nechýbal, zato nám Ondruš s následným trojzápasovým dištancom prenáramne. Tréneri hľadali za neho adekvátnu náhradu do konca kvalifikácie a aj tak ju nenašli… A tak náš kapitán pomáhal mladíkom ako jeden zo starších povolených hráčov vyhrať kvalifikačnú skupinu ME 21, aby sa udržal v reprezentačnej forme…    

 

Foto: Archív autora

Na jeseň sme ešte stihli ukončiť úspešnú šnúru 24 zápasovej neporaziteľnosti v Hannoveri, kde sa nám NSR revanšovala za finálovú prehru z ME (0:2). Slávny reprezentačný rok sme končili rozpačito a každý videl, že forma je už dávno za humnami. S obavami sme teda očakávali rok 1977, ktorý mal priniesť rozhodujúce boje o Argentínu.    

Šalamúnske verdikty  

Medzištátny rok sme odštartovali 23. marca opäť na Letnej. Prišla skorá jar, slnečné lúče a s nimi aj štyri kusy v gréckej sieti, o ktoré sa podelili Panenka, Nehoda, Gögh a Masný. Takto dobre naladení sme sa chystali do Wrexhamu, ale o týždeň už bolo všetko inak.

Za zmienku stojí na tomto mieste šalamúnske rozhodnutie UEFA, ktoré malo napokon vplyv na vývoj v skupine. Walesania vo štvrťfinálovej odvete ME na jar 1976 proti Juhoslávii v Cardiffe mali na konte viacero neprístojností. Po niekoľkých rozporuplných verdiktoch rozhodcu Glöcknera z NDR vtrhli diváci na trávnik a arbiter iba s pomocou policajtov unikol lynčovaniu útekom do tunela.

Pôvodne chcela UEFA vylúčiť domáci tím z ME 1980, napokon však trest obmedzila na zákaz hrať medzištátne zápasy v Cardiffe. Miestny Ninian Park bol v tom čase neoficiálne waleským národným štadiónom s najväčšou kapacitou. Zápas s ČSSR teda mohli odohrať ešte doma – na Racecourse Ground vo Wrexhame. A tu na zubom čase poznačenom stánku s menšou kapacitou a smiešnymi bránkovými žrďami, pripomínajúcimi slamky do mojita, utrpeli naši svoje futbalové Waterloo, ktoré ich fakticky vyradilo z bojov o MS… 

Naopak, pred záverečným zápasom so Škótskom sa pridala aj FA a zavrela všetky waleské štadióny pre medzinárodnú konfrontáciu z bezpečnostných dôvodov. Walesania boli preto nútení zvoliť za domáce ihrisko liverpoolsky Anfield Road a definitívne vydláždili Škótom cestu do Argentíny…

Wrexhamské iferno

Streda 30. marca bola na rozdiel od tej spred týždňa naozaj škaredá. Na väčšinu územia Československa sa vrátila zima aj so snežením a tragickými dopravnými nehodami. Národný tím vo Wrexhame síce chlad nepocítil, ale porazila ho nedôvera vo vlastné sily a britský komplex.

Foto: Archív autora

Hoci v úvode sme mali loptu viacej na kopačkách, stačil jeden domáci center z ľavej strany, ktorý čudesne doputoval do našej siete a všetko bolo zrazu inak. Čechoslováci celí v bielom (s deviatimi Slovákmi v základe) sa už do tempa nedostali a v druhom polčase ich dorazili dva lacné zlepené góly. Dvakrát Leighton James a raz Nick Deacy sa stali katmi našich nádejí. Horela obrana, za ňou aj neistý Vencel, statická záloha nič nevymyslela a útok prakticky neexistoval. „Nevieme prekonať mýtus ostrovov“, povedal po zápase pravý obranca Pivarník a Jozef Vengloš to zdupľoval: „Kolektív hral nepochopiteľne bojazlivo a opatrne. Keď vkročí na britskú pôdu, jeho výkon je polovičný“. Kto by si bol pomyslel, že trištvrte roka po Belehrade zhasnú naše postupové nádeje už v druhom kvalifikačnom zápase?

Posledná šanca privodiť zvrat vo vývoji kvalifikácie viedla cez úspech v priamom súboji so Škótmi v Hampden Parku. To však bola mision impossible. Cestovali sme upadnutí na duchu, bez chorého trénera Václava Ježka a navyše vlakom z Londýna do Glasgowa, lebo letecký spoj záhadne vynechal.  

Koniec argentínskych nádejí

V ten pamätný večer, 21. septembra 1977, to však bola jednoznačná záležitosť domácich, ktorú ešte priživil kiksami ďalší slovenský gólman Pavol Michalík (dlhoročná opora Baníka Ostrava, v závere kariéry chytal za Slovana Bratislava). Za stavu 3:0 už škótske gajdy radostne vyhrávali argentínske tango. Že sme tentokrát nenaplnili kvótu tradičného britského trojgólového rozdielu, môžeme poďakovať iba Alanovi Roughovi. Dlhoročná jednotka v bránke z druholigového Partick Thistle podcenila Gajdůškovu ďalekonosnú strelu a umožnila nám čestný úspech.

Okrem prehry a definitívneho zamávania Argentíne znamenal tento zápas aj koniec futbalovej kariéry Jozefa Čapkoviča. Tomu pred prvým gólom zlomil lakťom vo výskoku tvrďas Joe Jordan spánkovú kosť. Náš bek zápas dokonca dohral, ale ani potom ho nezobrali do nemocnice. Vraj výprava na to nemala peniaze… Hrozný prúser odhalili až vyšetrenia v Prahe. Jozef to ešte potom skúšal, ale sám uznal, že stopér s psychickým blokom pri hlavičkovaní asi nebude veľmi platný… 

Škóti vyhrali v poslednom svojom vystúpení v Liverpoole nad Walesom 2:0 a po kvalifikácii na MS 1974 nás druhýkrát za sebou vyliali z účasti na svetovom šampionáte, čím sa pre nás stali nočnou morou. Vďaka nim jedna skvelá generácia prišla o účasť na najväčšom sviatku futbalu. Niektorí sa ešte dočkali satisfakcie v roku 1982 (a o tom, ako s ňou naložili, niekedy nabudúce…).

Za kanál už bez strachu

V 70. rokoch mal čs. futbal momenty, na ktoré sa nezabúda. Ale strach z výletov do Británie bol povestný. Odvtedy už veľa vody pretieklo Temžou a zmenili sa aj pomery. Anglický štýl „kick and rush“ je minulosťou. Prítomnosť hráčov z celého sveta v britských ligách zmenila aj štýl domácich futbalistov. A nám sa vďaka ostrieľaným legionárom tiež prestali triasť kolená.

Napríklad reprezentácia dokázala vyhrať vo Walese 5:1 (2006), dvakrát triumfovať v Belfaste a nerozsypala sa ani vo Wembley, kde dokonca gólom Lobotku viedla. Prestali sa triasť aj kluby, ktoré už dokázali na exkluzívnych ostrovných trávnikoch odohrať výborné zápasy. Nad všetkými stojí triumf Žiliny na ihrisku Aston Villy (2:1) 4. decembra 2008 v skupinovej fáze Európskej ligy UEFA. 

A snáď raz konečne pokoríme aj glasgowský Hampden Park. Či nebodaj aj Wembley? To by bolo krásne…

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera