Pondelok, 22. apríl 2024 
Former Skyblue Nerazzurri vs. Rossoneri. Škriniar. Ibra. San Siro. Šesť slov, pre ktoré stojí za to, natiahnuť o nejaký deň predĺžený veľkonočný víkend. Tri góly, výborný futbal a elektrizujúca atmosféra v hľadisku so 74.508 divákmi. Oplatilo sa.
Vybrať sa na milánske derby dve a pol hodiny pred začiatkom zápasu, je tak akurát. Pokiaľ nepatríte medzi tých, ktorí radi dobehnú s vyplazeným jazykom až na poslednú chvíľu. Teda za predpokladu, že ste sa ubytovali na fialovej línii metra M5, ktoré vás dovezie až na konečnú, kde tróni ikonický štadión. Z inej lokality by to mohol byť už časový problém.
Kyslík sa míňa…
Smerom k San Siru už dav hustne a v súprave ubúdajú nielen centimetre kubické, ale najmä kyslík. To posledné by mohlo zostať nevinnou slovnou hračkou, nebyť povinných respirátorov. Takto začínate už vážne pociťovať jeho deficit.
Sledujeme, ako sa vedľa seba držia za tyč fanúšikovia. Červeno – čierne dresy vedľa modro – čiernych, z vreciek im trčia šály rovnakých farieb ich milovaných klubov. Žiadne cazzo ani cornuto som nezachytil. Keby sa hral takýto zápas u nás, to by bolo židákov, sedlákov, JRD, východňárov, paštikárov… o policajných manévroch radšej pomlčať. V milánskom metre nevidíme ani jediného muža zákona. Snáď situáciu aspoň monitorujú na kamerách.
Používa sa pôvodný názov
Po návšteve fanshopu (spoločného), ktorý nemôžete minúť, sa pri východe z metra pretláčame cez otravných afrických predavačov najzbytočnejších vecí. Každému sa snažia natlačiť nejaký tenký prúžok látky. Vraj v klubových farbách a zaručene pre šťastie. Zrak väčšiny davu sa už upiera na monumentálnu stavbu s dvanástimi špirálovitými vežami, ktoré slúžia ako vstup do vyšších poschodí. Stánok oboch milánskych kluboch je pár desiatok metrov od východu zo stanice.
Hoci oficiálny názov znie Stadio Giuseppe Meazza, naveky zostal pre všetkých San Sirom. Podobne, ako keď v Budapešti dostal zrazu starý Népstadión meno legendárneho Ferenca Puskása. Na derby ma vyhnali hlavne informácie, že jeden z chrámov futbalu zamýšľajú zbúrať. Nestihol som staré Wembley a v Riu som už tiež sedel len na „novej“ Maracáne. Tam na rozdiel od anglických barbarov, ktorí zvalili aj dve historické vstupné veže, vykuchali iba vnútro ako brucho veľryby a ponechali aspoň skelet. Predstava, že padne ďalší chrám futbalu bez mojej prítomnosti, bola okrem Milana Škriniara veľkou motiváciou navštíviť najsledovanejšie derby v Taliansku.
Zbúrajú? Nezbúrajú?
Zo zápasov našich klubov alebo československej reprezentácie si ešte pamätám časy, keď nemal strechu ani najvyššie poschodie. Pribudli až pred MS 1990. Práve na tomto štadióne odohrala naša spoločná reprezentácia svoj posledný zápas na svetovom šampionáte, keď vypadla vo štvrťfinále s budúcim majstrom sveta NSR (0:1). Neskôr som registroval problémy, ktoré mali s trávnikom. Zastrešenie spôsobilo, že nedýchal a kapal ako na našich najmodernejších štadiónoch.
Informácie, čo bude so štadiónom, sa rôznia. Posledné z decembra hovorili o tom, že už bol vybraný aj projekt, ale zdvihla sa proti nemu mohutná vlna odporu. Fanúšik si to svoje jednoducho nechce dať. Uvidíme, ako to dopadne.
Nechýba ani Slovakia
Okolo štadióna sa nachádza množstvo stánkov so suvenírmi a občerstvením. Zapekače bežia na najvyššie obrátky, pannini a žetóny putujú z ruky do ruky rýchlosťou blesku. Pri pokladni zaplatíte, o kúsok ďalej si na žetón pokrm vyberiete. Birra tečie potokom. Okolo nás sa pohybuje aj viacero tričiek s nápisom Slovakia, jeden dokonca prišiel v bielom hokejovom drese našej reprezentácie. Podľa slovenskej vravy v hlúčikov si viacerí ešte obliekli indiferentný odev, takže rodákov tu bude oveľa viac. Veď Miláno je dnes letecky na dostrel.
Príjemným prekvapením sú kontroly. Žiadna buzerácia, iba nevyhnutnosti. Covid pas, občiansky (vstupenky na meno) a odpípnuť v mobile vstupenku najprv pri hlavnej bráne a potom aj pri vstupe na tribúnu. Cesta do nášho sektoru nevedie po spomínanej špirále, ale otravne vysokom schodisku. Starší človek by sa tu poriadne zadýchal. Ale konečne usadáme na miesto s dobrým výhľadom na druhom leveli. Stewardi tu ochotne zavedú k nemu aj všetkých nezorientovaných.
Fandíme celý zápas
Prichádza čas obzrieť si oba fanúšikovské tábory. Inter je dnes domáci, takže väčšine tribún dominuje modrá. Aj tu v pohode sedia vedľa seba ľudia fandiaci rôznym táborom. Bez konfliktov a poriadne nahlas. Ale AC sa nedá zahanbiť. Masa na druhom a treťom poschodí za bránkou má úžasné choreá aj chorály, ktoré obdivujeme celý zápas. Fan kluby Brigate Rossoneri, Curva Sud a ďalšie spojenými silami žhavia atmosféru celých 90 minút. Väčšinu času s tlieskajúcimi rukami nad hlavou povzbudzujú svoj tím napriek tomu, že ťahá v tomto súboji za kratší koniec.
Povinná jazda proti rasizmu, odstránenie makety s logom Copa Italia z trávnika a ide sa na vec. Sledovať tento zápas v televízii by bol ako tisícky iných. Ale tu v tomto kotli, s fantastickým obecenstvom, to dostáva úplne inú dimenziu.
Zápletku pochoval VAR
Prvý výbuch radosti príde už vo štvrtej minúte, keď Lautaro Martinez napáli loptu z voleja do ľavého horného rohu Maignanovej brány. Argentínsky „gaučo“ sa napokon stane hrdinom zápasu, lebo v 40. minúte pripojí aj druhý gól. V čase vrcholiaceho náporu červeno – čiernych, ktorí obstreľujú domáceho Handanoviča zo všetkých strán.
Nádeje AC definitívne zhasnú v 66. minúte. Alžírčan Bennacer parádne trafí sieť spoza šestnástky. Domáci vehementne protestujú a ich tréner Simone Inzaghi vyzerá byť na pokraji nervového zrútenia. Alebo inzultácie rozhodcu, keby ho nezadržali kolegovia z lavičky. Napokon ide rozhodca ku kamere a uVARí z toho odkop od brány. Gól neplatí pre ofsajd a padajú aj posledné nádeje na zvrat. Súpera dorazí tretím gólom striedajúci nemecký reprezentant Robin Gosens, ktorý v rodnej krajine zatiaľ v seniorskom veku neodkopal ani minútu. Prvý zápas skončil bez gólov, v druhom vyhral Inter 3:0 a postúpil do finále Talianskeho pohára.
Sektor AC dospieva svoje chorály do konca napriek výraznému náskoku súpera, stiahne obrovský červeno – čierny dres, rozprestretý cez dva sektory a zarýmuje zrejme niečo hanlivé na adresu súpera. Tipujem podľa odpovede väčšiny štadióna a vztýčených prostredníkov smerom k súperovmu sektoru. To však bol jediný prejav dlhoročnej rivality. A ešte nepriateľský hukot fanúšikov AC na Turka Calhanoglua, ktorý v lete prestúpil k súperovi.
Milan The Emperator
Ako Slovákov nás hreje pri srdci najmä výkon Milana Škriniara. Dostalo sa mu mohutnej odozvy už pri predstavovaní hráčov a počas celého zápasu dokazuje, že si svoje miesto v hviezdnom základe Interu plne zaslúži. Viacnásobné čisté odobranie lopty súperovi alebo ako hrádza, o ktorú sa rozbijú útočné pokusy súpera ako vlny o skaly. Hoci jeho hra postráda beckenbauerovskú eleganciu, prejsť cez neho bol aj pre hráčov AC nadľudský výkon. Olivier Giroud na hrote o tom už vie svoje. Lebo Ibra, žiaľ, kvôli poranenému kolenu napokon nenastúpil. Milan sa síce tiež nevyvaroval aj nejakej chyby a žltej karty, ale celkove jeho výkon opäť zniesol najvyššie kritériá. Kiežby sme mali aspoň päť Škriniarov – potom by náš reprezentačný futbal nebol na trvalej trajektórii smerom do európskeho suterénu.
Napokon to bol skvelý futbalový večer, s útočným futbalom hore – dolu, aj s významným slovenským príspevkom, čo vždy poteší. Ani náznak catenaccia, ktoré vymyslel svojho času Helenio Herrera, práve keď trénoval Inter a odvtedy antifutbal desaťročia nivočil túto krásnu hru. K úplnej dokonalosti chýbal už len ten švédsky maestro na trávniku. Škoda.
Zub času sa nezaprie
O tom, že tento stánok má už nejaký rok za sebou (postavili ho v roku 1926) sa presvedčíte pri návšteve sociálnych zariadení. Dlhé váľovy na umytie rúk asi nie sú prejavom moderny. Podobne ako vstupy na tribúny a novú farbu si pýta aj označenie radov na schodištiach. Možno by stačil iba poriadny refreš, aby tento gigant mohol slúžiť ďalej svojmu účelu ako v prípade Estadia Bernabeu v Madride. Ale to by zasa nezarobili developeri…
S blížiacim sa záverom už musíte rozmýšľať aj o odchode zo štadióna. Predstava, že z tých 74 tisíc divákov sa možno 50 tisíc bude chcieť dostať do metra, ktoré jazdí iba do polnoci, vás núti zostať v strehu. Ak ste si zorganizovali výlet na futbal po vlastnej línii a nečaká vás na parkovisku vyhriaty autobus futbalovej agentúry.
Disciplína aj v metre
Rozhodca pridáva až šesť minút a dav sa húfne dvíha zo sedadiel. Veď je dávno rozhodnuté. Dilemu, či počkať až do záverečného hvizdu, za nás vyriešia netrpezlivci a masa nás strháva špirálou po obvode štadióna k stanici metra. Cestou ešte registrujeme asi desiatku čiernych áut karabinierov, pripravených na zásah. Ale tentokrát zrejme zostali bez práce.
V stanici napriek návalu opäť príjemné prekvapenie. Disciplinovaní ľudia, bez nervozity aj pri automatoch, do ktorých potrebujete vsunúť dopravnú kartu, aby sa otvorila brána. V 70. rokoch sme mali túto krajinu zafixovanú ako ríšu nekontrolovaného násilia a brutality. Prispievali k tomu najmä filmy o mafii či výčinoch mladých neonacistov. Dnes je tu svätý pokoj, bordel akoby sa od nich posunul smerom k nám na sever a východ. Nastupujeme do najbližšej súpravy a cestou sa nám asi ako väčšine spolucestujúcich premieta film futbalového večera, ktorý stál po všetkých stránkach za to.
Rivali pri jednom stole
Blízko nášho hotela ešte svieti reklamný nápis malej pizzerie. S majiteľom sme sa skamarátili ešte predošlý večer. Zatvára okolo jednej po polnoci. Má čosi pod zub, aj pivo. Nepohrdneme. Vonku pri jednom stole sedí dvojica mladíkov. Jeden má na krku šál Interu, druhý AC. Svorne pojedajú pizzu. Na chvíľu som si na ich mieste predstavil belasého so spartakovcom. Nie, to sa nestane. Možno v inom živote alebo na inej planéte. Veď futbal je len zámienka. Na rozdiel od tých, ktorí dorazili v utorok večer na San Siro a spravili z futbalového zápasu slávnosť so všetkým, čo k tomu patrí. Grazie!
Komentáre