Kapitán parahokejistov Marián Ligda: Do Pekingu nejdeme len zbierať skúsenosti

Kariéru lyžiarskeho inštruktora prerušil úraz, po ktorom sa jeho život zmenil. Na šport nezanevrel, viac ako sneh ho baví ľad a pri puku si plní svoje sny. Marián Ligda je kapitánom našej parahokejovej reprezentácie, ktorá sa kvalifikovala na Paralympiádu v Pekingu. Stalo sa tak vôbec prvýkrát v samostatnej histórii.

Opadla už vlna eufórie z postupu do Pekingu?

Prvotná eufória prišla po záverečnom hvizde v poslednom zápase kvalifikácie. Myslím si však, že tá skutočná vlna eufórie, ktorá je spojená s paralympiádou, príde až priamo na mieste. Keď sa nám podarí úspešne docestovať do Číny a budeme v Pekingu, v olympijskej dedine, medzi športovcami, tak sa dostaví tá skutočná, olympijská eufória. Je to tak aj preto, že parahokej je šport na profesionálnej úrovni, my ho však robíme v tzv. hobby podmienkach. Chodíme do práce, študujeme, máme rodiny, nemáme sa čas, takpovediac, športovo uvoľniť a poriadne osláviť tieto úspechy. V posledných dňoch už aj na mňa dolieha fakt, že paralympiáda sa blíži. Mediálne povinnosti, sľub do rúk prezidentke… Už cítim atmosféru a všetkým nám dochádza, čo sa deje a čo sa bude diať – že budeme už čoskoro súčasťou najväčšieho športového podujatia, aké existuje.

Ako aktuálne prebieha príprava?

Po kvalifikácii sme mali dva a pol týždňa voľna, užili sme si sviatky, oddýchli sme si, veď od apríla sme takmer nemali voľný víkend, stále trénujeme. Po návrate v januári pokračujeme – pondelky a utorky trénujeme na ľade, v stredu máme gymnastickú prípravu, od piatka do nedele je vždy sústredenie, čiže viacfázové tréningy. Tento tréningový proces končí po paralympiáde, potom si dáme voľnejšie tempo – už rok makáme vkuse v plnom nasadení, potom zvoľníme.

Kde slovenskí parahokejisti našli podmienky na tréning?

Keďže viacero hráčov je z Oravy, zázemie máme v Dolnom Kubíne. Na tunajšom štadióne využívame ihrisko prispôsobené na parahokej, lenže posledný rok sa štadión prerábal. Celú prípravu od MS A kategórie, cez kvalifikáciu až po prípravu na Peking sme preto absolvovali v Ružomberku a v Liptovskom Mikuláši. Pred odchodom do Číny budeme trénovať aj v Piešťanoch, “bublinu” pred odletom absolvujeme, rovnako ako naši hokejisti, v Bratislave.

Všetci parahokejisti sú zo severu Slovenska?

Niekoľko hráčov je z Oravy, z Liptova, náš gólman je zo Štrby. Maťo Joppa je z Bardejova, ale aj on si už našiel prácu na Orave, tak sa presťahoval do Dolného Kubína. Máme aj hráčov z južnejšej časti Slovenska, z Banskej Bystrice ale dokonca aj z Vranova nad Topľou a od Prešova.

Koľko hráčov pocestuje do Pekingu?

Malo by ich byť štrnásť.

Je to dosť, vzhľadom na celú situáciu okolo covidu?

Veľmi si nemáme z čoho vyberať. Štrnásť je počet hráčov, ktorí absolvovali MS aj kvalifikáciu. Do Pekingu s nami pôjdu ešte tréner, manažér, fyzioterapeuti či kustód.

Čo ak niekomu príde pozitívny výsledok test pred alebo počas hier?

To je pre nás veľký strašiak. Nemáme široký káder, musíme sa vyhnúť všetkým rizikám, aby sme turnaj odohrali v plnom zložení. Niektorí covidom nedávno prešli, tí by mohli byť imúnni, ostatní, vrátane mňa, sa budeme musieť čo najviac vyhýbať ľuďom a na sústredeniach dúfať, že sa nenakazíme. Doteraz sa nám to v dôležitých chvíľach vyhlo, verím, že to tak bude aj tentoraz.

Aké sú šance Slovenska a aká je sila súperov?

Nerád tipujem, parahokej je strašne nevyspytateľný šport. USA, Kanada či Rusko sú kvalitou úplne inde, majú široký káder, hráči sa venujú len hokeju. So zvyšnými tímami sa už môžeme porovnávať, ale ťažko predikovať. Veľa družstiev má ťahúňov, ktorí ak absentujú, výrazne oslabia svoj tím. Ak budú kvôli korone chýbať, šance sa mužstvu znížia. Je to špecifické, top hráči v tomto športe dosť vyčnievajú. My sme nasadení na 7. mieste, za nami je už len Čína, ako domáca krajina. Paradoxne, aj domáci majú kvalitný tím, vedený dobrým ruským trénerom, je na nich vyvíjaný veľký tlak na dobrý výsledok pred domácimi divákmi. 

Čo pre nás toto postavenie v rebríčku znamená?

Že to budeme mať poriadne náročné, ale stať sa môže všetko. Paradoxne, práve spomínaná Čína porazila na vrcholovom fóre B-kategórie majstrovstiev sveta všetkých súperov – okrem Slovákov a Rusov. To o niečom svedčí, hoci mali len málo konfrontácií.

A čo zvyšok tímov?

Jediné amatérske tímy sú Taliansko a Slovensko, spolu sa stretneme v skupine. Okrem nich máme Česko a spomínanú Čínu. S Českom to bude derby, poznáme sa dobre, takže sa tam možno pozabíjame (smiech). Ale nie, bude to zaujímavý zápas, uvidíme, či sa ešte máme čím prekvapiť. Súperi sú silní, nejdeme však len zbierať skúsenosti a neuspokojíme sa len s postupom na turnaj. Práve naopak, do Pekingu ideme zúročiť našu snahu a prácu – nielen z kvalifikácie, ale z ostatných desiatich rokov, ktoré sme venovali príprave. 

Poznáte bližšie detaily odchodu? Kedy letíte a koľko PCR testov musíte absolvovať?

Vyzerá to na dva PCR testy, citlivejšie ako tie naše. Tí, ktorí prekonali koronu len nedávno, tak možno budú mať až štyri testy. Od 21. februára budeme v Bratislave, 25. februára by sme mali letieť z Viedne cez Frankfurt do Pekingu. 

Budete si pred turnajom pýtať rady aj od Petry Vlhovej? Vraj sa poznáte.

Trénoval som jej brata a aj ona sa na tréningoch občas mihla. Ale kontaktovať ju nebudem, veď má veľa svojej roboty. Skôr sa budem pýtať hokejistov, tí nám môžu dať cenné informácie o dianí v Pekingu.

Aká bola vaša cesta k parahokeju?

Po úraze som nad týmto športom ani nerozmýšľal, ale raz ma oslovil kamarát Aleš Rauš a presviedčal ma, nech si prídem zahrať. Vyskúšal som to, hoci som nemal veľa času a po rokoch sa vyformoval dobrý tím, ktorý podáva slušné výsledky. Je to zábava.

Aké ďalšie športy ste ešte skúšali?

Trochu som ostal aj pri lyžovaní v rámci prípravy a zaujal ma aj handbike. Jazdím rôzne trasy po svete, aj po Slovensku. Baví ma kajak no a v zime lyžujem, tzv. sitski. Len teraz na tieto veci nie je veľa času, všetko podriaďujem hokeju. Po paralympiáde sa to možno zmení.

Hovoríte, že šport zaberá všetok čas, predpokladám ale, že ide o voľný čas, že aj niekde musíte pracovať.

Máte pravdu. Na rodinný a osobný život potom neostáva čas. Maximálne si občas kreslím. Ak mám voľnejší podvečer, snažím sa oddychovať. Musím, mám dve práce. 

Prezradíte, kde pracujete?

Pracujem v projekte Paralympijského výboru s názvom Sme si rovní a mám aj vlastnú živnosť – navrhujem a vyrábam veci do suvenírových obchodov, ako aj rôzne videá na YouTube, fotím.

Čo na vaše hobby hovorí rodina?

Vidia, ako občas bývam strhaný, niečo ma bolí, som vyčerpaný. Vtedy dávajú najavo, že by som mal ubrať a pýtajú sa, či je naozaj nutné ísť zase na tréning či na zápas. 

Predpokladám, že si nedáte poradiť.

Viete, keď to človeka raz chytí, niet cesty späť. Ťažko mi radiť, ja som ten, ktorý sa musí rozhodnúť. V posledných rokoch však viac premýšľam nad týmito radami. Veď čím som starší, potrebujem viac času na regeneráciu. Po dobrom oddychu je aj ten výkon lepší. A ako vraví spoluhráč Erik Fojtík “trénuje len ten, čo si neverí.”