Pondelok, 22. apríl 2024 
Ján Janočko Chýbalo len pár centimetrov a slovenskí curleri na vozíku mohli domov priniesť medailu zo Zimných paralympijských hier v Pekingu. Jedným zo strojcov úspešného ťaženia bol aj Peter Zaťko, pri ktorého hodoch diváci ani nedýchali. V rozhovore rozpráva o tom, čo chýbalo k tretiemu miestu, aká kľukatá bola jeho cesta ku curlingu a aj to, či je o málo známy šport zvýšený záujem.
Ako s odstupom hodnotíte výkony nášho curlingového tímu na Paralympiáde?
S určitým časovým odstupom si čoraz viac uvedomujem, že sme dosiahli veľký úspech. Prvotné sklamanie po prehratom zápase o bronz bolo veľké. Zahrať si však paralympijské semifinále a bojovať o medaily považuje celý tím za obrovský úspech.
Keby vám niekto pred dvomi mesiacmi povedal, že z Pekingu prinesiete 4. miesto, brali by ste to?
Do určitej miery áno, no spýtal by som sa, že prečo nie rovno medailu? Mojim cieľom bolo skončiť do 6. miesta a toto sme splnili, čomu sa veľmi teším.
Čo podľa vás chýbalo, aby bol úspech medailový?
Chýbalo trochu šťastia, ktoré sme si zrejme vyčerpali v zápasoch základnej časti. Tam stálo v zlomových momentoch na našej strane. Myslím však, že skúsenosti, ktoré sme zo záverečných zápasov paralympijského turnaja nadobudli, nás môžu posunúť vpred. Pre mňa to bolo niečo nové a takéto veľké zápasy o medaily som ešte nehral.
Dostávali ste spätnú väzbu od rodiny a blízkych, keď vás videli v priamych prenosoch?
Fandili nám všetci doma na Slovensku, a to nielen rodinní príslušníci, priatelia, no aj širší okruh známych, ktorí dovtedy curling ani nevideli. Bolo to veľmi príjemné zistenie pre nás a všetkým ďakujeme za podporu. Snažili sme sa koncentrovať na výkony a príliš sa tým nerozptyľovať. Sme veľmi radi, že sa curling dostal na obrazovky a zaujal ľudí na Slovensku.
Čo vás uplynulá Paralympiáda naučila?
Paralympiáda je najväčšie podujatie a je to akási odmena za zbieranie bodov na predchádzajúcich Majstrovstvách sveta. Kvalifikovali sme sa v dostatočnom predstihu a dosiahnuté výsledky nám ukázali, že máme na to, aby sme súperili aj s omnoho väčšími krajinami a zdolávali ich. Koncentrácia počas zápasov musí byť obrovská pri každom jednom kameni a je jedno v akej fáze zápasu sa nachádzame. Vtedy je potom presnosť a najmä úspešnom hodov veľká.
Pred odchodom do Pekingu sa hovorilo o tom, že ste museli dohnať veľký tréningový deficit. Prejavil sa nejako?
Mali sme naozaj veľký tréningový deficit, pretože za posledné dva roky sme trénovali minimálne. Aj októbrové preložené MS boli pre nás ťažkou skúškou a skončili sme na desiatom mieste. Budeme preto opätovne bojovať o návrat do A-kategórie MS. Od začiatku januára sa však vďaka podpore Slovenského paralympijského výboru podarilo zabezpečiť ľad na zimnom štadióne v Ružinove. Intenzívnymi tréningami sme počas siedmich týždňov dohnali deficit. Trénovali sme päť dní týždenne, 5-6 hodín každý deň. Tento model prípravy sa nám osvedčil a zodpovedne sme sa pripravili na vrchol sezóny. Netušili sme však ako budú pripravení súperi, keďže sme počas dvoch rokov absolvovali jedinú konfrontáciu a to boli spomínané MS v Pekingu v októbri minulého roku.
Dočítal som sa, že ste najmladším členom tímu. Je to výhoda, alebo skôr na príťaž?
Beriem to ako fakt a nerobím si z toho ťažkú hlavu. V rámci srandy a doberania je to v rámci normy a nevidím to ako problém. Mojou výhodou môže byť to, že nadobudnuté skúsenosti môžem zúročiť v ďalších rokoch.
Zaznamenali ste zvýšený záujem o curling na vozíku po ZPH?
Už počas paralympijských hier ma kontaktovalo zopár záujemcov, že by si radi curling vyskúšali. Neviem či to na obrazovke tak ľahko vyzeralo, ale zrejme sme zaujali nových potenciálnych hráčov. Doteraz sa viacerí oslovení a potenciálni hráči so zdravotným znevýhodnením vyhovárali, že na ľade musí byť zima a že to nie je pre nich vhodný šport. Musím však povedať, že v Pekingu a na vrcholných podujatiach ako sú MS, býva v halách dosť teplo a keď to trochu odľahčím, miestami mi bolo až veľmi horúco.
Kedy a ako ste sa vlastne dostali k paralympijskemu športu?
Spočiatku som skúšal atletiku a venoval sa vrhu guľou a hodu oštepom. Asi pred 10 rokmi ma však zavolala súčasná spoluhráčka Monika Kunkelová, aby som si vyskúšal aj curling. Sledoval som ho ešte pred úrazom. Zaujal ma natoľko, že po úvodných tréningoch som sa do toho vrhol naplno.
Váhali ste po úraze dlhší čas nad tým, či budete skúšať šport?
Šport ma od detstva bavil a zaujímal som sa oň. Pred úrazom som hrával futbal na amatérskej úrovni. Rekreačne som si zahral aj hokej, tenis, basketbal či nohejbal. Po úraze som potreboval určitý čas, aby som sa k športu dostal. Ono to tak v živote chodí, že na všetko je potrebné, aby nadišiel ten správny čas.
Čo je podľa vás najdôležitejšie pre úspech pri curlingu?
Pracovitosť, precíznosť, sústredenosť, dostatočný tréning, kvalitná infraštruktúra, dobrý tímový duch a viera vo vlastné sily. Dôležité je fyzické i mentálne nastavenie a mať vnútornú pohodu počas zápasov. Možno to tak nevyzerá, ale taký dvojhodinový zápas stojí človeka veľa energie. Je potrebná dobrá regenerácia, pretože na paralympiáde sa odohrá veľa zápasov počas celého týždňa. My sme mali vyžrebovanie kedy sme počas 26 hodín odohrali štyri zápasy. Počas jedného týždňa sme odohrali 12 zápasov.
Vraj hrávate aj paragolf. Ako je na tom Slovensko oproti ostatným svetovým tímom v tomto športe?
Áno, venujem sa aj paragolfu a musím povedať, že zatiaľ sme skôr takí golfoví nadšenci. V minulom roku sme sa ako Slovenská golfová asociácia hendikepovaných (SKGAH) zúčastnili prvých turnajov v zahraničí, kde sme dosiahli umiestnenia na stupňoch víťazov. Sme členmi European Disabled Golf Association (EDGA). Kolega Miroslav Halmo sa stal dokonca majstrom Európy v kategórii Stableford. Cestu nám dláždi predovšetkým Jaroslav Šalaváry, ktorý sa golfu venuje najdlhšie a je zároveň aj generálnym sekretárom SKGAH. Musím však poďakovať aj ďalším obetavým ľuďom a najmä nášmu prezidentovi Petrovi Lenčéšovi, ktorý pomohol zabezpečiť dva paragolfre, ktoré sú jediné na Slovensku a ich obstarávacia cena sa pohybuje v rádovo tisícoch eur. Tento špeciálny vozík umožňuje hrať golf aj človeku na vozíku. V rámci možností nám pomáhajú aj v Slovenskej golfovej asociácii, aby sme rozvinuli tento krásny šport a dostali ho do popredia. Verím, že čoskoro sa paragolf stane paralympijským športom. Mohlo by sa tak stať na letnej paralympiáde v Los Angeles 2028. Zatiaľ som sa zúčastnil iba na jednej súťaži v Českej republike, a preto nedokážem porovnať ako sme na tom s inými krajinami v Európe či vo svete.
Má paragolf niečo spoločné s curlingom?
Myslím, že pri oboch športoch je potrebná momentálna dispozícia, odhodlanie, fyzické a aj mentálne nastavenie, aby sa človek vrátil k svojej hre aj keď mu nevyjde hod kameňa, resp. úder či odpal loptičky.
A na záver – ak by niekto mal chuť pridať sa k vám, curlerom, čo preto musí spraviť?
Radi privítame nových záujemcov a stačí kontaktovať niekoho z nás hráčov, prípadne trénera Františka Pitoňáka alebo sa obrátiť priamo na Slovenský paralympijský výbor. Chuť a odhodlanie trénovať je veľmi dôležité.
Komentáre