fbpx
streda, 20. november 2019
Martin Škrtel
SITA/Rastislav Blaško
Futbal

Ďakujeme, páni Škrtel, Nemec, Hubočan

V krajine, ktorá má 5 miliónov trénerov nie je jednoduché obstáť vo všeobecne známych aj neznámych kritériách pre dobrého futbalistu. A vlastne sa to azda ani nikomu nepodarilo. Napriek tomu, dnes večer sa lúčia traja páni, ktorí symbolizujú koniec jednej úspešnej éry, či už to prehnaní kritici pripustiť chcú alebo nie.

Dnes sa naposledy v reprezentácii objavia Martin Škrtel, Tomáš Hubočan a Adam Nemec.

Poctiví makači

Slovensko. Krajina, v ktorej sa ľudia hádajú o to, či je národným športom hokej alebo futbal. Polovička teda drukuje ľadovej zábave s pukom a my, ktorí predstavujeme druhú polovicu, máme pravdu. Futbal hrávajú deti už od škôlky. Niekedy k tomu nie je potrebná aní futbalová a niekedy ani akákoľvek iná lopta. Už malý človiečik pozná najlepších futbalistov sveta a, povedzme si rovno, medzi svetovou špičkou Slovensko nefiguruje. Aj takej malej, 5-miliónovej krajine sa však podarili úspechy, na ktorý môže byť futbalový národ hrdý. Stáli pri nich aj traja páni, ktorí sa dnes s národným tímom nadobro lúčia.

Vo svete, nad ktorým svieti kožené Slnko, patria hráči, ktorí sa (obrazne aj doslova) bijú za svoj tím až do krvi medzi veľmi cenné, avšak často nedocenené artikle. Škrtel, Nemec aj Hubočan patrili vždy medzi dobrých hráčov, medzi členov reprezentácie, proste tých správnych makačov. No vraj nikdy nedosiahli svoj potenciál, dokázali hrať ešte lepšie, mohli svoju kariéru smerovať inam… To možno je a možno nie je pravda. Je však dôležité pripomenúť to, prečo by sa na nich nemalo zabudnúť.

Boli tu, nezabudneme

Boli tu. Keď sa reprezentácii darilo, keď sa postupovalo na finálové turnaje, keď išli do sveta nečakané výsledky s favoritmi a keď sa postupovalo na Majstrovstvá Európy či sveta. Aj keď sa na nich postupovalo zo skupín. Teda, minimálne v prípade ostatného Eura.

Boli tu. Keď bol čas oslavovať, v šatni, na ihrisku aj pred kamerami. Kto by si nepamätal Škrtelove Vypic a žic po postupe na Euro či tradičný tímový pokrik po vyhratom zápase?

Boli tu. Aj keď sa nedarilo, keď reprezentácia pohnojila zdanlivo jednoduchý zápas, nepostúpili sme na šampionát a ľudia boli nespokojní a hromžili a preklínali. A nebolo to od ich hejterov koľkokrát pekné a vôbec spravodlivé, ale vrátili sa. Hej, na svoje výkony nadávali aj oni, ale to len preto, aby sa z nich poučili a vrátili sa do národného tímu. Lepší, silnejší, zocelenejší, s väčšou túžbou vyhrávať a s väčšou dravosťou po úspechu.

Boli tu. Aj keď mali šrámy zo zápasov, v klube to nemali na ružiach ustlané, alebo naopak, keď hrali vo veľkom vyťažení a boli unavení a zničení, pozvánku do reprezentácie neodmietli a boli tu. Ich výkony a kvalita môžu byť spochybňované, to, čo dali na ihrisko za Slovensko je však rozhodne neoceniteľné. Zabudnite na tetovania, účesy či briadky, títo páni môžu byť minimálne v odhodlaní, nasadení a prístupe vzorom. A dnes im za to treba poďakovať