Piatok, 09. december 2022

Brankár Košíc Igor Šemrinec: Na východniarčinu som si zvykol

Ján Janočko Ján Janočko 23.03.2022
Foto: FC Košice

Azda nikto z fanúšikov si ani nevedel predstaviť, že by sa jedného dňa prerušilo spojenie medzi AS Trenčín a Igorom Šemrincom. Pred necelým rokom však pôsobenie pod Čákovým hradom ukončil a dnes chytá za druholigové Košice. Skúsený gólman v rozhovore hovorí o tom, ako si zvykol na život vo väčšom meste, kedy prežíval najťažšie okamihy na ihrisku a aj o tom, akú partiu našiel v druhom najväčšom meste Slovenska.

Ako ste si zvykli na Košice?

Je to pre mňa zmena. Celú kariéru som strávil v jednom klube a v jednom meste. Myslím si však, že som sa adaptoval veľmi rýchlo. Je tu slovenská kabína, na čo som zvyknutý nebol, takže aklimatizácia bola úplne jednoduchá. Navyše, klub ide dopredu, má vyššie ambície, preto nie je ťažké si zvyknúť na niečo čo funguje. Košice sú druhé najväčšie mesto na Slovensku, o dosť väčšie ako Trenčín. Je tu stále čo robiť. Som tu so ženou aj s malým synom, stále máme kam chodiť, stále objavíme niečo nové. 

Napríklad východniarske slovíčka?

Východniarčina mi dala zabrať, prvé dva týždne som sa v šatni snažil zistiť, čo to chlapci odo mňa vlastne chcú, ale nejak som sa do toho dostal. A ešte aby som nezabudol na jeden veľký šok – dopravu. Trenčín, Prievidza, to je pomaly jedna križovatka na celé mesto a tu vám zrazu behajú električky (smiech).

V kabíne máte viac Slovákov ako ste mali v Trenčíne, na druhej strane, ako hovoríte, neabsentujú tam cudzie jazyky.

Posledné roky som hovoril, že v Trenčíne som si pripadal … ako keby som hral v zahraničnom klube na Slovensku. Teraz tu mám troch zahraničných spoluhráčov, ostatní sú Slováci, je to neporovnateľné. A do východniarčiny sa človek rýchlo dostane.

Keď ste boli v Trenčíne, tak ste boli často “obeťou” novinárov. Pravidelne ste šli na pozápasový rozhovor práve preto, že ste boli jeden z mála Slovákov v kabíne. Už ste si odvykli od mediálnych povinností?

Vždy som bol v tomto otvorený, nepamätám si, že by som niekomu niekedy povedal nie. V Trenčíne bolo Slovákov pomenej, tak asi naozaj preto ťahali viac pred mikrofóny mňa. Čo sa týka druhej ligy, mediálnych povinností je všeobecne menej. Keď na to príde, sú tu skúsení hráči, napríklad Erik Pačinda, čo niečo odohral aj v lige aj v reprezentácii, takže on sa stal takým mediálnym lídrom.

S novinármi ale máte veľa skúseností, aké sú vaše vzťahy s nimi?

Nemyslím si, že mám nejaké zlé vzťahy. Ako hovorím, vždy som sa snažil ísť na rozhovor, či sa vyhralo, alebo prehralo. Nie som si vedomý, že by som niekedy niekoho odmietol a ak áno, tak sa ospravedlňujem. Rešpektovali sme sa navzájom, nemal som nikdy stav, že by som vybuchol, alebo opačne, že by som cítil, že niekto do mňa vedome “šije”. To si nemyslím.

Sledujete ešte výkony svojho bývalého tímu? Fandíte im?

Samozrejme, že sledujem dianie v AS Trenčín a pokiaľ môžem, tak pozerám aj zápasy. Fandiť im fandím aj vždy fandiť budem. Nemám dôvod tak nerobiť.

Priali ste si Trenčín za súpera v pohári?

Áno, prial som si ich. Nebudem klamať, že nie. Chcel by som si raz proti nim zahrať a je jedno či v lige, v pohári, alebo aj v prípravnom zápase.

Chceli by ste si proti nim zahrať na vašom novom štadióne, alebo na tom ich?

Hmmm… Neviem, už som nad týmto rozmýšľal, ale asi by som chcel radšej v Košiciach.

Mali ste už šancu navštíviť nový štadión v Trenčíne?

Ani neviem čo je nový štadión (smiech). Z toho, čo viem, tam fungujú len tie dve tribúny za bránami, stará tam je stále a nová, veľká tribúna, je spravená, ale nie je skolaudovaná a ľudia tam nemôžu ísť. Navonok to vyzerá pekne. Otázka je, ako to vyzerá vo vnútri, to neviem posúdiť, od leta som tam nebol. 

Čo vám v Košiciach z bývalého pôsobiska chýba?

Asi Trenčiansky hrad (smiech). Trenčín je krásny, námestie určite – malinké a útulné. Neviem, či mi niečo špeciálne chýba. Rodinu mám so sebou v Košiciach, samozrejme, chýbajú niektorí kamaráti, ktorých mám v Trenčíne viac, ale nebývam na druhom konci sveta. V dnešnej dobe sa dá s každým baviť v podstate každý deň. Chýbajú mi aj niektorí ľudia z bývalého klubu, ktorí mi pomohli.

Cítite rozdiel medzi fanúšikmi v Košiciach a v Trenčíne? V čom sú Košičania špecifickí?

Ešte som nemal veľkú možnosť pocítiť podporu košických fanúšikov osobne. Je to spôsobené situáciou okolo covidu, nemali sme možnosť hrať pred plnými tribúnami. Bol som rád za každého fanúšika či už v Trenčíne, alebo tu v Košiciach. Teraz je tu v Košiciach taký menší boom, cítili sme to pri ligovom zápase s Rohožníkom, keď sa otváral štadión, ale aj v pohárovom zápase s Trnavou o pár dní neskôr.

Aké sú ambície do zvyšku sezóny?

Teraz, keď sme prehrali v Banskej Bystrici a aj v Podbrezovej, sme si boj o postup skomplikovali – už to nemáme vo vlastných rukách, už je to hop, alebo trop. Musíme vyhrať každý jeden zápas a čakať na zaváhania súperov pred nami. Bojovať sa bude až do konca. Budeme bojovať za podmienky aké máme vytvorené a aj za ľudí čo chodia na štadión tak si to určite zaslúžia.

Čo je náročnejšie bojovať za záchranu, alebo postup?

To je úplne jasná vec. Omnoho jednoduchšie je zachrániť sa v lige ako sa do nej dostať, to bez debaty. Trenčín môže byť veľmi rád, že sa v sezóne 2018/19, zachránil v baráži s Popradom. Zažil som s Trenčínom aj postup z druhej ligy a vtedy mal kvalitu, vedel čo chce hrať a bol favoritom v druhej lige možno dve alebo tri sezóny. Teraz by to mal ešte ťažšie, lebo aj druhá liga išla hore a mám pocit, že Trenčín nie je na takej úrovni, ako keď sa postupovalo. Hlavne v zápasoch, keď hrá tím vonku, je to oveľa náročnejšie ako kedysi. V takom Trebišove, Bardejove, Komárne musí mužstvo poriadne zabrať, aby tam vyhralo. 

Prišli ste vlastne po tom čo odišiel Matúš Kira. Bolo ťažké po ňom zaplniť medzeru?

Bolo. V deň, keď sa prišiel rozlúčiť s kabínou, zobral si slovo a bolo vidieť, že si ho chalani obľúbili. Všetci o ňom pekne rozprávajú a aj tréner ho vychválil. Navyše, keď počujem, ako o ňom kabína hovorí – to najlepšie vystihuje všetku robotu, čo odviedol.

Koľko rukavíc zničíte za sezónu?

Mám nachystaných 15 párov na sezónu. V Trenčíne som menil rukavice častejšie kvôli umelej tráve, na drsnejšom povrchu sa rukavice rýchlejšie opotrebovali ako na živej tráve. Niekedy po zápase ich dám deťom, ktoré prídu na štadión. Povedzme že priemerne zničím desať párov, ale nachystaných mám viac.

Čím žijete mimo futbalu? Chodievate na hokej, hádzanú?

Je tu strašne veľa možností. Priznám sa, že som zatiaľ bol len raz na hokeji a to bývam asi sto metrov vzdušnou čiarou od Steel arény, ale je to všetko kvôli tomu, že doobeda som na tréningu, to skončím o jednej, druhej, to sa akurát malý zobudí a poobede chcem byť s rodinou. Hokej sa hrá väčšinou o šiestej večer a to by dieťa nevydržalo. Keď boli v Košiciach majstrovstvá v hádzanej, bol som sa pozrieť na všetkých zápasoch. Bol som asi aj na troch, štyroch zápasoch hádzanej HK Košice. Moja žena je totiž bývalá hádzanárka. Zvyšok tímu je aktívnejší, hovoria mi, že chodia aj na ženský basketbal, florbal, futsal, ja som to zatiaľ nejako nestihol.

Býva po zápase v druhej najvyššej súťaži záujem o váš dres?

Väčšinou keď deti chcú rukavice, tie im dám, ale dres? Nie, to sa mi v druhej najvyššej súťaži ešte nestalo. Voľakedy som si dresy odkladal, nielen ja, ale aj moji spoluhráči, ale teraz sa to už nestáva. Voľakedy som mal dresy aj vystavené doma, teraz ich mám odložené v skrini. 

Pochváľte sa nejakými zaujímavými kúskami, ktoré ste si stihli uloviť.

Mám viacero dresov z čias, keď sme hrali európske poháre, ale mám aj pár dresov od súperových brankárov z našej ligy, s ktorými sme sa poznali. Najpamätnejšie a najvzácnejšie sú asi zo zápasov Európskej ligy.

Keď sme pri pamätných zápasoch – bol pre vás nejaký dôležitejší ako ten s Feyenoordom v Európskej lige v roku 2018?

Čo sa týka zážitku, najväčší bol rozhodne na Feyenoorde. Rád spomínam aj na to, keď sme vyhrali prvýkrát Slovenský pohár na penalty so Senicou. Najťažší bol pre mňa domáci odvetný barážový zápas s Popradom. To bolo strašné, do toho by som sa už nechcel dostať.

Od vypadnutia vás delili minúty, čo vtedy hráč prežíva?

Popravde poviem, že už som neveril. Bolo možno 15 minút do konca a viedli sme len 2:1, potrebovali sme streliť ešte dva góly, lebo vonku sme prehrali 0:2. ale nebol z našej strany tlak. Vôbec to nevyzeralo, že sa nám ešte môže podariť to zvládnuť. Pamätám si, že tretí gól bol dosť náhodný. Keď už bolo 3:1, bol som si už stopercentný istý, že dáme aj štvrtý gól. Pri nepriaznivom stave som si však premietal v hlave celú sezónu. Nemal som sa v podstate čoho chytiť, alebo o čo oprieť, nevedel som prísť na dôvod prečo by sa to malo práve teraz zlomiť, ale našťastie som sa mýlil.

Na akom povrchu sa vám lepšie chytá? Na živej, alebo umelej tráve?

Určite na umelej tráve, som na to zvyknutý. Ale chápem aj pohľad, že futbal by sa mal hrať len na živej. Tento šport je asi aj o tom, že povrch nie je všade rovnaký a dôležitá je aj schopnosť prispôsobiť sa vždy iným podmienkam. Ale ak by sa hrávalo len na umelke, stratil by futbal asi svoje čaro.

Aká veľká výhoda je mať na domácom ihrisku umelú trávu?

Myslím si, že obrovská. Trénuješ na tom každý deň a príde mužstvo, ktoré, naopak, doma hrá na živej tráve a na umelom povrchu trénuje možno len dva-tri dni. Je to výhoda najmä ak ide o mužstvo, ktoré hrá kombinačný futbal. Na druhej strane je potom problém, keď hrá niekde, kde ihrisko nie je v najlepšom stave.

Na záver ešte 5 otázok, na ktoré sa dá odpovedať jedným slovom alebo jednou vetou.

Najzvláštnejší štadión, na ktorom ste kedy chytali?

V Komárne.

Najvtipnejší pokrik z tribúny na vašu adresu?

V Trebišove niekto na mňa kričal “Ty geňo, bolo ti to za potreby ísť hrať druhú ligu do Košíc?”. Len neviem, či sa to dá zverejniť (smiech).

Najlepší kamarát z trávnikov?

Peter Kleščík.

Najpamätnejší odchytaný zápas?

Finále slovenského pohára so Senicou.

Tri najobľúbenejšie východniarske slová?

Keď som prišiel do kabíny a mi povedali, že mám “riňavé” tenisky. Len som kukal, že čo je? A ešte “brudný” a “geňo”.

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera