Utorok, 23. apríl 2024 
Former Skyblue Súčasníkom dnešný hokej asi pripadá ako to najlepšie, čo sa kedy hralo. Hráči sú nadupaní, hra rýchla, množstvo osobných súbojov, padá veľa gólov. Pamätníkom však príde niekedy uniformne nudný.
Arény na jedno kopyto, puk sa stráca v spleti reklamných nápisov, brankári nosia rovnaké masky a ničím už neprekvapí ani zámorie, keďže sledovať NHL z tepla obývačky je dnes tá najsamozrejmejšia vec. Žili sme však aj iné časy….
Vidieť aspoň šot zo zápasu NHL v relácii Góly – body – sekundy bolo za boľševika sviatkom. Aj to nám väčšinou ukázali nejakú hromadnú bitku, aby sme si uvedomili dekadenciu západného športu. Stret so zámorským hokejom na našej pôde bol rovno druhými Vianocami. Ale najrýchlejšia kolektívna hra prinášala aj množstvo bizarností, ktoré jej dodávali patričný esprit a ten už dnes hokeju chýba.
Japonská premiéra masky
V pravekých hokejových časoch chytali brankári puky bez ochrany tváre, takže to občas bývali riadne horory. V 70. rokoch už nastúpila módna prehliadka masiek rozličných tvarov a farieb. Niektoré boli kompaktné, iné iba z kožených remeňov (používali ich aj naši brankári Dzurilla či Sakáč), ale hlavne si ich gólmani pomaľovali rôznymi motívmi, často so zámerom rozhodiť útočníkov súpera. A tak sa na ne dostali rôzne príšery či zvierací predátori.
Ak si niekto myslí, že „maskovými“ priekopníkmi boli gólmani zo Severnej Ameriky, tentokrát ak sa mýli. V NHL sa prvá skutočná brankárska maska objavila až v roku 1959. Prvenstvo si totiž pripísal Japonec Teiji Homma na OH 1936 v Garmisch – Partenkirchene. Čo na tom, že bola vhodná skôr pre lapačov bejzbalových loptičiek. Gólman z krajiny vychádzajúceho slnka si potreboval pred pukmi chrániť okuliare a tak dal drôtený košík vylepšiť o dômyselné okrúhle otvory. Japonci v bavorských Alpách, kde sa hralo pod holým nebom, prehrali oba zápasy so Švédmi a Britmi na nulu, ale ich muž v bránke bol stredobodom pozornosti.
Dnes už sa žiadny gólman nepostaví do bránky bez masky. Ak nie je samovrah. Hra sa zrýchlila, strely pritvrdili, akurát z masiek sa postupom času stala pásová výroba z plastu a drôtov. So zvýšenou bezpečnosťou, ale už bez fantázie.
Čočkin a divosi Carlsonovci
Aj dnes brázdi ľadové plochy množstvo hráčov, ktorí zápasia s horším zrakom. Éra vývoja kontaktných šošoviek však dospela do fázy, keď si môžu vyberať podľa ľubovôle od najrôznejších výrobcov. Šošovky boli k dispozícii aj desiatky rokov dozadu, ale s dnešnou kvalitou sa nedali porovnávať a tak nie každému sadli. Vyskytli sa preto aj hráči, ktorí dávali prednosť okuliarom.
Fanúšikovia Slovana si určite pamätajú Jozefa Bukovinského alias Čočkina, ktorý bol dlhé roky súčasťou pevnej obrannej hrádze belasých. Rodák zo Spišského Bystrého (1949) patril napriek ozdobe s hrubými sklami a kostennými rámami k „tvrďasom“, ktorí si nenechali brnkať po nose. Mal však aj dobrú hlavu, spoľahlivú rozohrávku a tak sa po jedinom titule Slovana vo federálnej lige (1979), keď bol zároveň najproduktívnejším obrancom sezóny, dočkal aj účasti na MS 1979 v Moskve.
To už končila silná generácia stabilných českých obrancov a svojej jedinej striebornej sa dočkal aj Čočkin (od českého ekvivalentu šošovky – čočka). “Na jednom oku som mal sedem dioptrií, na druhom deväť. Bez okuliarov by som nebol mohol hrať. Skúšal som aj šošovky, ale jedno oko ju neprijalo vôbec a druhé s ťažkosťami, takže to proste nešlo“, vysvetlil, prečo odohral celú kariéru v okuliaroch.
V dávno zaniknutej WHA, ktorá mala v 70. rokoch ambíciu konkurovať NHL, poznali dokonca okuliarnatú légiu skazy, ktorú tvorili bratia Carlsonovci – Jack, Jeff a Steve. Spolu sa stretli v tíme „Bojujúcich svätých“ (aké príznačné!) z Minnesoty a boli to čistí blázni.
Najväčším z nich bol Jack, ktorého bitky so súpermi boli povestné a dodnes ich zostrihy kolujú na youtube. Ale v ničom nezaostávali zvyšní dvaja. Ich pôsobenie na ľade (ak sa to dá tak nazvať) sa stalo predlohou filmu Slapshot. Je bežne dostupný na úložiskách, ale nič zvláštne nečakajte. Typická americká akože komédia, ktorú nezachránil ani hviezdny Paul Newman v úlohe kouča. Ale nad zopár výpadmi chlapcov v okuliaroch s hrubými rámami (vo filme bratia Hansonovci) sa predsa len pousmejete. Paradoxom je, že zatiaľ čo Steve a Jeff hrajú vo filme samých seba, Jack tam chýba. V čase nakrúcania už vymenil dres Fighting Saints za North Stars, ktoré tiež pôsobili v Minnesote, ale hrali NHL a klub ho jednoducho neuvoľnil…
Medvede v hľadisku
Z bitkárskeho rožku ešte jeden zážitok. Stal sa deň pred Štedrým večerom 1979 a videla ho neworská Madison Square Garden, kde domáci Rangers privítali Boston Bruins. Po záverečnom klaksóne, keď hráči opúšťali ľad, začal si Al Secord vybavovať účty s domácim Ulfom Nilssonom, čo rozpútalo potýčku medzi hráčmi.
A nič zvláštne by sa nebolo stalo, keby jeden chytrák v hľadisku menom John Kaptain nedostal lepší nápad ako udrieť zrolovaným zápasovým bulletinom ponad nízke plexisklo hosťujúceho Stana Jonathana po hlave. Na dôvažok mu ešte vytrhol z rúk hokejku. Vzápätí sa za drzým fanúšikom vybral ponad ohradu bitkár Medveďov Terry O´Reilly, ktorý vo svojej kariére nazbieral 2 095 trestných minút a nasledovali ho ďalší spoluhráči, ktorých cieľom boli zasa Kaptainoví parťáci.
Hlavnému vinníkovi sa podarilo vytrhnúť zo zovretia O´Reillyho, ale o chvíľu ho dostihli vyššie na tribúne Peter McNab a Mike Milbury. Druhý z nich mu vyzul topánku a začal ho ňou mlátiť. Následne ju zahodil na hraciu plochu. Medzitým sa „medvede“ mastili s každým, kto im prišiel do rany. Po incidente napadlo 300 miestnych fanúšikov zasa autobus Bruins a musela ich pacifikovať polícia.
Celý incident mal, samozrejme, dohru. John Kaptain, jeho brat James, otec Manny a priateľ Jack Guttenplan boli obvinení z výtržníctva, neskôr však boli prepustení. Domáci fanúšikovia napokon nepodali trestné oznámenie voči žiadnemu z osemnástich hráčov Bruins, ktorí zaútočili v hľadisku.
Liga však taká milosrdná nebola – O’Reilly dostal trest na osem zápasov, Milbury a McNab na šesť, všetci účastníci pokuty do výšky 500 dolárov. Vyhol sa jej ako jeden z mála iba známy gólman Gerry Cheevers, ktorý od začiatku nechcel mať s hromadnou bitkou nič spoločné a zo žartu tvrdil: „Bol som už na druhom pive.“ Krátko po incidente prijalo vedenie NHL ďalšie rozhodnutie – zvýšilo ochranné plexisklá, oddeľujúce hraciu plochu od auditória.
Bitka trénera s kapitánom
Hoci jej hlavnými aktérmi boli tiež muži zo zámoria, táto sa odohrala pár kilometrov od slovenských hraníc. Konkrétne vo Viedni počas MS 1977 na lavičke a následne v šatni tímu USA.
Američania začali chodiť od polovice 70. rokov pravidelne na svetové šampionáty do Európy. Tímy väčšinou tvorili hráči zo slabšej ligy WHA, ale ani NHL neponúkala do amerického dresu žiadne hokejové zázraky ako boli neskôr Brett Hull či Mike Modano. Väčšina amerických hráčov bola vo svojich tímoch nosičmi vody, bitkármi či členmi „checking line“. A tak ich hra aj vyzerala na európskych klziskách.
Krok držali maximálne päť minút a potom ich technicky vyspelé tímy ZSSR, ČSSR či Švédsko začali rozoberať na súčiastky. Chýbajúci um nahrádzali hrubosťou – pri ich kroščekoch, sekaniach, hákovaniach či bezohľadnej hre pri mantineloch útlocitní diváci zatvárali oči a súperovi hráči sa strachovali o zdravie. Ani netreba dodávať, že ich trestná lavica mala najmä v druhej polovici zápasu deň otvorených dverí a adekvátne rástol aj číselný rad na ukazovateli gólov v ich sieti. Z tých čias si pamätáme mená ako Sertich, Polich, Antonovich, brankárov Currena či Wardena, ale aj kapitána olympijských víťazov 1980 Mikea Eruzioneho.
Vo Viedni viedol tím z lavičky už starší pán John Mariucci. Muž, pripomínajúci svojim výzorom skôr misionára z amazonských pralesov, ako hokejového trénera. Po x-tom vylúčení kapitána Lou Nannea a oslabení mužstva, ktoré opäť skončilo gólom v americkej sieti, v dovtedy pokojnom trénerovi jednoducho „buchli sadze“.
Po Nanneovom návrate na striedačku sa vyrútil na svojho kapitána najskôr slovne a vzápätí ho rovno pred televíznymi kamerami vyobšíval hokejkou. Viete si to dnes predstaviť? Bitka vraj pokračovala na päste v útrobách americkej šatne, kde ich museli oddeliť spoluhráči. Paradoxom bolo, že muži sa dobre poznali, veď práve Mariucci naštartoval Nanneovu kariéru v Minnesote. Aj z tohto dôvodu sa vraj obrovitý kapitán skôr držal späť a snažil sa iba odrážať útoky rozzúreného kouča…
Krátky život levov
Pýtať sa fanúšikov športu, či poznajú putovnú basketbalovú exhibíciu Harlem Globbetrotters je asi zbytočné. Ale asi iba minimum ľudí si pamätá, že v 70. rokoch existoval v Európe aj ich hokejový ekvivalent. Volal sa London Lions a jeho základňou bola Wembley Arena v metropole Veľkej Británie. Pri vzniku tímu stál majiteľ „červených kolies“ z Detroitu Bruce Norris so svojim zástupcom Johnom Zieglerom (neskôr sa stal prezidentom NHL) a ich víziou bolo vybudovať na starom kontinente ligu, ktorá by bola pridružená k NHL.
Lions stihli počas sezóny 1973–74 odohrať 72 zápasov s európskymi hokejovými tímami, za ktorými putovali naprieč starým kontinentom alebo si ich pozvali do Wembley. Cieľom bolo propagovať touto exhibíciou novú súťaž, ktorá mala odštartovať v sezóne 1974/75 a v smelých plánoch Norrisa a Zieglera dokonca figuroval vstup najlepších tímov „farmárskej“ ligy do bojov o Stanley Cup! Gros tímu tvorili hráči zo zámoria, posilnení o švédske legendy gólmana Leifa „Honkena“ Holmquista a Ulfa Sternera. Zo 72 zápasov dokázali vyhrať úctyhodných 52 a 7 remizovať, ale to bolo všetko. Liga nezískala podporu a nikdy neodštartovala.
Počas svojej krátkej existencie si okrem celej plejády tímov krížom cez kontinent stihli zahrať aj proti Čechoslovákom (hoci práve oni boli spolu so Sovietmi najviac proti Norrisovomu projektu). Prvý stret prišiel v novembri 1973 v Londýne, kam vycestoval nekompletný reprezentačný tím, ale pod názvom Prague All Stars. V jeho drese sa predstavili napríklad Milan Nový, František Černík, Milan Chalupa a do zostavy sa ako jeden z mála Slovákov zmestil aj košický gólman Pavol Svitana. „Pražský výber“ neubránil síce vedenie 3:0, ale po remíze 4:4 aplaudovali diváci vo Wembley postojačky vraj hokejového vrcholu roka. V odvete vyhrali Lions 3:1.
Vo februári 1974 prišli zasa oni na šnúru zápasov do Československa, ktorú videlo spolu 55 tisíc divákov. Reprezentačné áčko ich v prvom zápase zdolalo 6:3, ale za kratší potom trikrát ťahali aj proti U-23, Dukle Jihlava a vyhrať dokázali akurát v Brne proti vtedajšiemu ZKL. Vrátili sa v marci na trojzápas proti tímu s názvom Prague Lions, ktorý tvorili prevažne mladší hráči nastupujúcej generácie a tentokrát klub s londýnskym domicilom zvíťazil v každom z nich. Ale to už bola jeho labutia pieseň na európskych klziskách, kam sa NHL snažila neúspešne expandovať.
Komentáre