Utorok, 23. apríl 2024 
Former Skyblue Po postupe do A kategórie sme si svoju prvotinu odbyli v neďalekej Viedni. V prvých rokoch účasti medzi elitou sme o medailových bojoch mohli iba snívať. Ale postupne sme sa k nim blížili. Do tejto „štartovacej“ éry spadá aj nadmieru čestná prehra 2:3 s najlepšími kanadskými profíkmi na Svetovom pohári 1996.
Založili sme „tradície“
V meste valčíkov sme absolvovali „áčkovú“ premiéru v nedeľu 21. apríla 1996. Ľubo Sekeráš strelil v druhej tretine do siete kanadskej brankárskej legendy Martina Brodeura historicky prvý slovenský gól, ktorý mu už nikto nevezme. Viedli sme 2:0, prehrávali 2:3, ale dotiahli sme to k cennej úvodnej remíze 3:3.
V ďalšom zápase nás už vyškolili Rusi (2:6) a vzápätí prišla potupná prehra s Rakúskom 1:2. Ako to už na Slovensku chodí, zaručené informácie o hýrení hokejistov a zlej životospráve nemali konca. Rokmi sme si potom zvykli, že za každým výbuchom nasleduje nekončiaca salva telenoviel o alkoholických orgiách, samozrejme vždy len v rovine JPP. Národ podtatranský miluje tieto drby a pripustiť prosté športové zlyhanie je nad mieru pochopenia väčšiny fanúšikov. K viedenským prúserom sa zaradil aj odlet Róberta Petrovického späť do zámoria po dvoch zápasoch, ktorého účasť na MS kvalifikoval zamestnávateľ ako útek z farmárskeho tímu a intervenoval dokonca u šéfa IIHF Fassela.
Fámy, krivdy, nevďak
Domácim víťazstvo nepomohlo – skončili poslední a vypadli. My sme si ešte stihli poplačkať nad rozhodcovskou krivdou (vznikla z toho ďalšia tradícia, ktorá sa ťahá až do dnešných dní), keď sme doťahovali trojgólové vedenie USA, ale kvôli neuznanému gólu Plavuchu (vyzeral regulérne) sme ho nedotiahli (3:4). A následne vyhrať nad Nemcami 4:1, čo znamenalo 10. miesto z 12 účastníkov a definitívnu záchranu. K titulu sme zatlieskali bývalým federálnym bratom, ktorí vo finále pokorili Kanadu.
Pri našej premiére v áčku sa predstavili brankári Dragan, Murín, Klempa, obrancovia Jasečko, Smerčiak, Višňovský, Sekeráš, Medřík, Varholík, Vorobel a útočníci Plavucha, Haščák (kapitán), R. Pucher, Šatan, Róbert Petrovický, Cíger, Jánoš, Demitra, Rybovič, Pálffy, Kolník, Daňo.
Po MS a masívnej kritike najmä kvôli prehre s Rakúšanmi (prím hral prezident zväzu Mitošinka) skončil na lavičke Július Šupler. Jeho odchodom sme založili tretiu silnú tradíciu – ako si nevážiť ľudí, ktorí niečo dokázali. Napríklad dostať nás expresnou rýchlosťou z hokejového podpalubia až na výslnie a ešte odohrať báječný olympijský turnaj v Lillehammeri. A tak sme v krátkej samostatnej histórii nášho hokeja prvýkrát prepriahali na trénerskom kozlíku – opraty do rúk zobrala dvojica Jozef „Žiletka“ Golonka a Vinco „jediný Maradona z Košíc“ Lukáč.
Proti Kanade kúsok od zázraku
Už s touto dvojicou sme sa vybrali v auguste na Svetový pohár do zámoria, ktorého prvý slávny ročník s účasťou ČSSR vo finále sa konal presne dve dekády predtým. V prípravných zápasov sme ťahali za kratší koniec proti obom severoamerickým reprezentáciám a „svetovú“ premiéru sme absolvovali v Montreale proti Rusku. Hviezdami NHL nabitá červená mašina nás v gólovej prestrelke udolala 7:4.
Pred druhým zápasom proti domácej Kanade v Ottawe sme nemohli mať veľké oči. Ale napokon sme 1. septembra boli kúsok od obrovského prekvapenia. Po góloch Bondru a Kolníka sme viedli ešte v 46. minúte 2:1. V bránke robil divy dovtedy pre svetový hokej úplne neznámy Roman Mega. Nevysoký chlapík s kozou briadkou bol stabilnou jednotkou bratislavského Slovana, ale s minimálnymi skúsenosťami z medzinárodného hokeja. V ten večer však pôsobil akoby mal po celom tele magnety a oživil spomienky na bravúrny výkon iného Slováka Vlada Dzurillu, ktorý v roku 1976 vychytal proti domácim shotout. Tentokrát nás v závere Kanaďania predsa len zlomili – Theo Fleury vyrovnal a tri minúty pred koncom dosiahol víťazný zásah detroitský bôžik Steve Yzerman. Javorový list tak horko – ťažko vydoloval tesné víťazstvo 3:2.
V poslednom zápase v newyorskej Madison Square Garden prestalo pôsobiť aj Megovo kúzlo a dostali sme od USA výprask 3:9. Brali sme to však ako cennú skúsenosť, ktorá nás opäť posunula o veľký kus vpred – veď kedy mali Slováci možnosť zahrať si proti najlepším hokejistom sveta. Krídlo Washingtonu Peter Bondra sa blysol gólom v každom zápase a potvrdil, prečo je na zámorských klziskách považovaný za rovnocennú osobnosť s najväčšími domácimi hviezdami. Svoju osudovú chvíľu v prospech slovenského hokeja si odložil o šesť rokov neskôr.
OH s hviezdami NHL, ale bez Slovákov
Pred OH 1998 sa rozhodlo, že sa ho zúčastnia aj najlepší hráči z NHL. Presne vypočítané ekonomické straty za každý deň voľna tohto šialeného kolotoča zúžili hrací program na minimum dní a zároveň oklieštili aj počet tímov v hlavnom turnaji na osem.Musela sa preto hrať kvalifikácia.
Jej prvú fázu sme absolvovali už začiatkom februára 1997 v nemeckom Oberhausene a veru žiadna sláva to nebola. Remizovali sme so Švajčiarmi 3:3, prehrali s domácimi 2:3 a do užšej kvalifikácie, ktorá sa hrala už priamo v dejisku olympiády, nás s odretými ušami posunulo víťazstvo v druhom zápase nad Ukrajinou 4:1. Utešovali sme sa tým, že v Japonsku nás posilnia aj hráči z najlepšej ligy sveta a tam to nejak už doklepeme k hlavnému turnaju. Ako hlboko sme sa mýlili…
Ukázali sme svetu Mariána Hossu
V máji sme leteli do Fínska na druhý šampionát A kategórie. Už aj s mladým Mariánom Hossom, ktorý s košíkom na tvári štartoval v 18 roku svojho života úspešnú kariéru medzi seniormi. A hral ako drak – radosť bolo na neho pozerať.
Remizovali sme s Kanadou 2:2, porazili Francúzov 5:3, ale potom sa stroj zasekol a tri prehry v rade ukončili naše sny o účasti na medailových hodoch. Postupne sme ťahali za kratší koniec s Českom (1:3), Fínskom (2:5), aj s Nemeckom (0:1). Záchranárske práce sme zvládli po triumfoch nad Nórskom (2:1) a Talianskom (4:3). Aj napriek prehre s Lotyšskom (4:5) sme v porovnaní s Viedňou o stupienok poskočili a skončili na 9. mieste. Cítili sme, že na viac to nebolo, ale výkonnostne sme sa pomalými krokmi posúvali k špičke.
Inak to ale vnímal tréner Golonka a svoju frustráciu ani nedokázal skrývať. „Ja už na to s týmto manšaftom kašlem“, citovali české médiá jeho vetu, keď mu adresovali pochvalu za bojovný výkon tímu vo vzájomnom zápase. Muž, ktorý vraj v roku 1968 provokoval ruských okupantov prikladaním ucha k ľadu, či nám nevypli ropu, bol zrazu rýchle na pokraji rezignácie. Po návrate domov zasa otočil a začal si robiť PR, aký zázrak s týmto „manšaftom“ dosiahol… Ale už ani to mu nepomohlo. V jednej parlamentnej debate povedal Ivan Mikloš na adresu Ľuboša Blahu pamätnú vetu, že „je vzdelaný až za hranicu svojho intelektu“. V tomto prípade platilo, že výsledky národného tímu boli ďaleko za hranicami schopností trénerskej dvojice, ktorej taktické pokyny z lavičky sa v ruchových mikrofónoch väčšinou scvrkli na otrepanú frázu „Ideme do toho, chalany!“
Kto bol vlastne ožratý?
Do Nagana už Golonka s Lukáčom nedorazili. V lete 1997 vrcholila v slovenskom športe tzv. rezešovská éra a mocný Šani, ktorý si ku košickým „tigrom“ prikúpil ako hračku aj futbalovú Spartu, zasiahol aj do hokeja. V júni presadil na čelo SZĽH namiesto Jána Mitošinku dovtedy úplne neznámeho Viktora Špakovského. Ten sa v jednom rozhovore priznal, že sa rozhodol kandidovať iba dva týždne pred kongresom, keď vraj videl na obrazovke nešťastnú konfrontáciu štátneho trénera s hráčmi… Ak by si niekto myslel, že takto sa môže rozhodnúť bežný človek a vstúpiť do boja o hokejové prezidentské kreslo, hlboko sa mýli. Budúci prezident mal jednu veľkú prednosť – bol to Rezešov človek.
Vo funkcii vydržal iba pol roka, ale po veľkom kriku stihol dať „dolu“ Golonku z funkcie trénera národného tímu. Konár Žiletkovi definitívne podpílila ostrá mediálna prestrelka s Otom Haščákom, kto z nich dvoch bol „ožratý“… Golonka vytiahol návrat lietadlom cez oceán zo Svetového pohára, kde vraj kvôli Haščákovi hrozilo núdzové pristátie. Ten mu kontroval rovnakým spôsobom. Napokon aj mlčanlivý kapitán Zdeno Cíger musel priznať, že situácia s Haščákom, ktorý vypil počas letu nejaké víno, vôbec nebola tak dramatická a že tréner trepe dve na tri…
Na uvoľnené miesto prišiel pod vedením košickej kliky bývalý obranca VSŽ Košice Ján Šterbák s úlohou prejsť naganskou kvalifikáciou a nadviazať na Šuplerov odkaz z Lillehammeru. Keby bol predtým uvidel v krištálovej guli ponaganské inferno na Slovensku, možno by o túto funkciu ani neprejavil záujem…
Náš osud Kazachstan
A tak sme sa vo februári 1998 vybrali do krajiny vychádzajúceho slnka, kde na zimných hrách v Sappore 1972 dobyl vtedy ešte federálny výber „iba“ bronzové medaily. Červená kontrolka začala blikať už v Tomakomai po prehre s Francúzskom 4:5. Zrejme však nie dostatočne intenzívne. Z hráčov NHL mohli do súpisky doplniť iba dvoch na zápas (neuveriteľné pravidlo) a keď sa pridala zákerná viróza a začala kosiť hráčov, hokejové nešťastie bolo na spadnutie.
V úvodnom zápase olympijskej kvalifikácie už priamo v Nagane sme remizovali s Rakúskom 2:2 a následne „utrpeli“ víťazstvo 4:3 nad Talianskom. Pred rozhodujúcim zápasom s Kazachstanom sme sa posilnili o Roba Švehlu a Petra Bondru, ale ani jeho gól neodvrátil prehru 3:4, ktorá potom dlho rušila pokojný spánok všetkých ľudí okolo slovenského hokeja. Žigo Pálffy mohol iba nadávať na tribúne, kde spolu so Šatanom a Stümpelom sledovali naše trápenie. Na súpisku ich mohli zaradiť až do hlavného turnaja, ale k tomu už nedošlo…
Svoje za nevydarený kvalifikačný pokus dostal najmä Ľubo Kolník. Zahodené šance mu na dlhé roky prišili prezývku „Nagáno“, ale zlyhanie proti Kazachom rozhodne nešlo iba na jeho vrub. V zápase o 9. miesto sme stihli prehrať aj s Nemcami (2:4) a oproti ZOH 1994 sme zaznamenali prepad o štyri priečky. Česko bolo hore nohami z opačného dôvodu – zlatí hoši naganský turnaj s bravúrou vyhrali!
Kazachstan sme si pozvali v apríli do Zvolena k príprave na MS 1998. Rozsekali sme ho 8:4 a 11:2, pofúkali boľavé egá, ale z olympijského hľadiska nám to už bolo platné asi ako hadovi nohy…
Dve sedmičky pred zlatou érou
Na nasledujúcich dvoch šampionátoch vo Švajčiarsku 1998 (Zürich/Bazilej) a Nórsku 1999 (Oslo/Hamar) sme pod trénerským vedením Šterbáka obsadili zhodne 7. miesta už zo 16 účastníkov. Na najlepšie tímy sme ešte boli krátki. Pokračoval náš český komplex (pod fjordami nám dokonca nadelili osmičku), ale zvládali sme povinné jazdy, uhrali dva tesné výsledky s Kanadou (2:2 a 2:3) a pevne sme sa usadili v elitnej spoločnosti.
Ešte predtým sme sa dočkali prvej medailovej radosti v kategórii 20 ročných. Vo Winnipegu 1999 sme v zápase o bronz zdolali Švédsko 5:4 a práve chalani z tohto výberu sa stali v ďalších rokoch našou hokejovou radosťou.
Zlatá éra začínala klopať na dvere….
Komentáre