Regina Palušná: Už nie som uletená, basketbal mi po kariére vôbec nechýbal

S basketbalom pochodila svet. Okrem Slovenska či Poľska hrala za španielsku Valenciu, v Libanone, Švédsku či v Austrálii. Regina Palušná, bývalá reprezentantka, teraz manažuje vlastný pub a popri tom ako slobodná mamička vychováva malého syna. Viac prezradila v našom rozhovore.

Čím momentálne žijete? Práve sedíme vo vašom bare, kde je živo a veselo…

Som v jednom kole, ale žijem predovšetkým mojim synom a podnikom.

Stále žijete aj športom? Máte ho v názve, vidím šípky, basketbalový kôš, dresy…

To bol taký syndróm vyhorenia a otáznik, čo robiť po kariére. Dvadsaťdva rokov som hrala basketbal, iné nepoznám, a potom zrazu s veľkými očami začínam podnikať. Otvorila som si pub a nevedela som si predstaviť niečo iné. Tak vznikol podnik zameraný na šport.

Skončili ste kariéru a nevedeli ste čo ďalej, alebo to bol váš sen? 

Niekedy dávno som o tom rozprávala, ale nikdy mi nenapadlo, že sa to aj stane. Priznám sa, že počas kariéry som o budúcnosti až tak nerozmýšľala. Tápať som začala až po nej. Veľa som cestovala, videla ako veci fungujú inde vo svete a tak som nasala inšpiráciu a vznikol môj pub. Sedela som raz s kamoškou na víne a hovorila som jej, že neviem, čo mám robiť. Život mi v podstate začínal odznova a ona mi pripomenula, že som vždy chcela podnik. Na druhý deň som to hneď začala riešiť. 

Ste slobodná mamička, zároveň pracujúca, podnikajúca aj trénujúca. Ako sa to dá časovo stíhať?

Spánok je veľmi preceňovaný (smiech). Je to náročné, aj ja mám ťažké chvíľky. Niekedy mám chuť sa úplne na všetko vykašlať, ale potom ma opäť niečo nakopne. Malého beriem stále do práce, čo sa týka papierovačiek, objednávok tovaru, všetko robím s ním. Je tu už ako doma. Keď sú nejaké akcie a musím pracovať aj v obsluhe, tak vtedy ma, chvalabohu, podporujú rodičia.

Stále hovoríte, že ste uletený človek. Kde beriete toľko energie? 

Myslím si, že jej už mám menej. Nežila som na Slovensku šestnásť rokov a zdá sa mi, že sú tu ľudia smutní, nahnevaní. Stále rozmýšľam, či som tu správne. Keď mi ľudia hovoria, že to mám ťažké, ja to tak neberiem. Vybrala som si, tak čo sa budem sťažovať? Nikto nepovedal, že to bude ľahké. Malý je zdravý, podniku sa darí. To, že to obnáša veľa práce, energie a nervov už k tomu patrí. 

Koľko času ešte venujte basketbalu? 

Od augusta trénujem dievčatá a priznám sa, že som sa k tomu vôbec nechcela vrátiť. Mne za tie tri roky, čo nehrám, basketbal vôbec nechýbal. Dlho ma lámali, ale nechala som sa presvedčiť. Dievčatá trénujem po večeroch dve hodiny, keď malý zaspí. Je u mojich rodičov a potom idem naspäť k nemu.  

Akú kategóriu trénujete? 

Kadetky, majú 15 – 16 rokov. Priznám sa, že som nechcela trénovať detičky a učiť ich všetko od základov. Baví ma zamerať sa na taktiku a systém hry.

Čo vás prekvapilo na práci trénerky? 

Je toho strašne veľa. Prekvapilo ma, že chýba snaha chodiť na každý tréning. Ak by sme my neprišli, bol by oheň na streche. Teraz je úplne bežné, že z piatich tréningov absolvujú dva-tri. Počas sezóny chodia na dovolenky, čo u nás bolo nemysliteľné. Dnes je však úplne v poriadku, že niekto nepríde aj týždeň. Je to pre mňa veľká zmena, ktorú neviem pochopiť. 

Z toho, čo mi hovoríte, mi vychádza, akoby chýbala taká prvotná láska k basketbalu. Keď to mám rád tak sa snažím chodiť stále, nie?

Neviem či to je prvotná láska, lebo ani ja som basketbal nemilovala vždy. Samozrejme, mala som fázy kedy sa mi nechcelo, ale to by mi doma neprešlo. Teraz deti povedia, že nie a nejdú. Keď naši raz povedali, že máš povinnosti, tak som šla či sa mi chcelo, alebo nie. 

Hovorili ste, že podnik je pre vás splneným snom. Splnili ste si všetky sny aj v basketbale? 

Úplne som si ich asi nesplnila, ale nemyslím si, že mojou vinou. Zabrzdili ma zranenia. Veľa vecí mohlo byť inak. Škoda len, že to trvalo tak krátko a strašne rýchlo všetko ubehlo. Myslela som si, že v tomto veku ešte budem hrať. Osud to však zariadil inak.

Na ktorú časť kariéry spomínate najradšej?

Asi až na tri. Keď som mala 19 rokov, potom 20-21 a nakoniec keď som bola v Austrálii. 

V Austrálii to musel byť pre váš šok, nielen športový, ale aj kultúrny.

Dovtedy som si myslela, že viem dobre po anglicky, no nerozumela som nič (smiech). Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na ten ich akcent. Druhý šok bol pozitívny – až natoľko, že som si povedala, že by som tam chcela ostať žiť. 

Chceli ste tam ostať? 

Plánovala som. Prvú sezónu sa mi veľmi darilo, dohodli sme sa aj na druhej. Potom mi odišla chrbtica, mala som problémy aj s chôdzou a tak som sa vrátila domov. Bola som na operácii a potom som sa už nevrátila.

Čo vám najviac chýbalo zo Slovenska? 

Všetko. Predovšetkým byť doma, chýbala mi rodina. Nebola som ani na jednej svadbe, babkinej okrúhline… to boli momenty, kedy mi bolo naozaj smutno. Posielali mi fotky, pozdravovali ma, ale to stále nie je ono. Okrem toho také maličkosti. Všetci sa stretli na jarmoku a ja som nikdy na žiadnom nebola. Na druhej strane som už tretí rok doma a nemám pocit, že mi niečo ušlo. Keď je však človek preč, tak to vníma inak.

Bude sa aj váš potomok uberať smerom k basketbalu?

Dúfam, že nie. Je to ťažký šport (smiech).

Má nejaké športové vlohy? 

Jasné však je môj (smiech). K športu ho určite budem viesť, zažiť si športový život je super. Ak na to bude mať a bude ho to baviť, tak ho určite podporím. No a hoci som povedala, že by som nechcela syna škatulkovať, často si predstavujem, že raz by som sedela v hľadisku – je jedno pri akom športe – on nastúpi a bude super a všetci mi budú gratulovať ako hral. Taký pocit by som niekedy chcela zažiť. 

Regina bola hostou jedného z vydaní Fajrontu, talkshow so Zvolom v trnavskom Malom Berlíne. Najbližšie môžete na Fajront v Trnave už 11. decembra.